Von Hayek verzus Silicon Valley. Alebo o nástrahách digitálnych technológií

Technologické firmy sľubujú svet bez „námahy“ – úlohy vybavíme švihom prsta a objednávku hlasom. Často bez platenia. Za každým zjednodušením života sa však skrýva neviditeľná daň. Nič predsa nie je zadarmo.

Tim Cook a Craig Federighi. Foto: Justin Sullivan/Getty Images

Nie je to tak dávno, čo loď Ever Given upchala Suezský prieplav. Jediná prekážka zmrazila obchod za miliardy dolárov. Podobné neočakávané problémy sa môžu vyskytnúť aj v digitálnej sfére, hoci ich na prvý pohľad nevidno.

Silicon Valley sľubuje svet bez námahy – čím jednoduchšie, tým lepšie. Niektorí analytici však varujú, že úplná eliminácia tradičných bariér môže priniesť skryté náklady. Ako tvrdí ekonóm Rohit Krishnan, „skutočným hriechom Silicon Valley nie je závislosť či monopol, ale to, že vyčerpáva z každodenného života dlho existujúce prekážky tak silno a rýchlo, že skryté náklady sa objavujú rýchlejšie, než ich spoločnosť dokáže zaplátať“.

Dalo by sa povedať, že keď zrýchlime niektoré procesy, inde sa objavia nové "úzke miesta". Amdahlov zákon ilustruje, že celková úspora pri vylepšení jednej časti systému je obmedzená tým, ako často ju používame. Inými slovami, každý technologický pokrok skôr či neskôr presunie problém na iné miesto.

Napríklad online systémy na spracovanie žiadostí o prácu dramaticky zrýchlili vybavovanie, no súčasne vyvolali príval záujemcov – fenomén Jevonsovho paradoxu. Prudký nárast dostupných životopisov si vyžiadal nové kapacity a zmeny vo fungovaní systému (napríklad umelú inteligenciu na selekciu uchádzačov).

Technologické firmy sľubujú svet bez bariér, no výsledkom je často väčšia centralizácia trhu.

Google, Facebook či ďalší vybudovali svoje impériá na tom, že používateľom „ušetrili posledný klik“ – poskytovali to, čo sme všetci chceli, a zadarmo. Masívny rozsah vytvoril sieťové efekty a konkurencia sa na prvý pohľad rozplynula. Model "zadarmo + reklama" priniesol obrovský rast, no zároveň viedol k dominancii pár gigantov bez zdanlivej konkurencie.

Používateľ má pritom často pocit, že tieto firmy nedokáže ovplyvniť. "Keď prijímajú rozhodnutia, máte pocit, že do nich nemôžete hovoriť… Cítite sa odcudzený," opisuje Krishnan. To potom znamená, že pri frustrácii jednoducho odíde k inej službe alebo prestane používať danú funkciu.

Historické príklady to len potvrdzujú. Yahoo, kedysi firma s trhovou hodnotou približne 125 miliárd dolárov, stratila pozíciu lídra vďaka lepšiemu konkurentovi – Googlu. Kodak, vynálezca digitálnej fotografie, prehral s masívnym nástupom digitálnych fotoaparátov a nakoniec skrachoval. Nokia, kedysi najväčší výrobca mobilov, zaspala pri nástupe smartfónov.

Nikde pritom nepomohol štát – trh ich nahradil novými hráčmi vlastným priebehom a konkurenciou. Tieto príbehy ilustrujú kreatívnu deštrukciu: bez štátnych dotácií a vynucovaného monopolu trh sám selektuje neefektívnych hráčov a umožňuje inováciu.

Rakúska ekonomická škola zdôrazňuje, že slobodný trh a cenový mechanizmus uchovávajú kľúčové informácie o hodnote. Jej azda najznámejší ekonóm Friedrich August von Hayek napísal: „Výhodou slobodného trhu je, že umožňuje miliónom rozhodujúcich aktérov reagovať na ceny pri rozdeľovaní zdrojov – práce, kapitálu a ľudskej tvorivosti – spôsobom, ktorý nedokáže napodobniť ani ten najbystrejší centrálny plánovač."

Ceny podľa tejto školy fungujú ako signály. Ak je však služba zadarmo, trhová spätná väzba chýba.

Krishnan podotýka, že v takom prípade „musíte zistiť, za koľko službu vlastne využívate, a vnútorne si vytvoriť cenový signál“. Inými slovami, ak aplikácia či platforma nič nestojí, používateľ si musí sám vymyslieť, nakoľko si toto zjednodušenie života cení – často pritom neplatí peniazmi, ale zvýšenou spotrebou, pozornosťou, časom.

To však nie je monopol v bežnom zmysle slova. Je to krátkodobý prirodzený monopol a slobodné rozhodnutie.

Ekonómovia rakúskej školy pripomínajú, že mnohé problémy vznikajú štátnymi zásahmi. Ludwig von Mises tvrdil, že krízy a nezamestnanosť nie sú výsledkom voľného trhu, ale dobre mienených, no nevhodných zásahov štátu.

Práve tu prichádza premostenie na trend digitalizácie a automatizácie. Ak nebudeme sledovať neviditeľné náklady, ktoré prinášajú, môžeme sa ocitnúť v sieti regulácií či daňových úprav. Ekonomika pritom zvláda regulovanie inovácií a nových firiem spravidla lepšie ako paternalistické zákazy – odstránenie prekážok vo voľnej súťaži vedie podľa rakúskej školy k lepšiemu výkonu trhov a eliminácii nefunkčných monopolov.

Zároveň je tu ešte jedno riziko. Hoci prinášajú okamžité úspory času aj energie, ich dôsledky sa často prejavia až s oneskorením.

Príkladom je nábor nových zamestnancov - masívne používanie nástrojov na tvorbu životopisov viedlo k „záplave“ kandidátov. A konkurencia na jedno pracovné miesto sa viac než zdvojnásobila. Výsledkom je nárast nevhodných žiadostí a výrazne zložitejšia selekcia. Podobne môže krajina, v ktorej autonómny autopilot ušetrí vodičom stovky hodín mesačne, čoskoro čeliť masívnej redukcii pracovných miest a potrebe rozsiahlych rekvalifikácií. Nutne to však nemusí znamenať problém. Nerekvalifikovali sa predsa v minulosti výrobcovia konských podkov na automechanikov?

Krishnan konštatuje, že „nemôžeme očakávať, že uvidíme všetky dôsledky hneď po ich zavedení“. Spoločnosť sa preto musí pripravovať dlhodobo. Rozhodnutia by mali zohľadniť nielen okamžité výhody, ale aj dôsledky, ktoré sa ukážu až o dekády. Konzervatívny skeptik možno žiada viac bariér, libertarián menej, ale cieľ je jasný – nájsť rovnováhu medzi rýchlym pokrokom a stabilnými základmi, ktoré trh aj ľudia potrebujú.