Krajina starostov a poslancov. Sú samosprávy neefektívny a drahý luxus?

Dáta nepustia. Zdá sa, že naša územná samospráva nie je službou občanovi, ale neefektívnym a pomerne drahým skanzenom. V 2 890 slovenských obciach a mestách pôsobí v súčasnosti ohromujúcich 21 300 poslancov. Ak k nim pripočítame takmer 3-tisíc starostov, primátorov a 427 zástupcov na úrovni VÚC, dostaneme sa k číslu viac ako 24-tisíc volených funkcionárov.

Na jedného z nich tak pripadá len okolo 220 obyvateľov. Jadrom problému je extrémna územná roztrieštenosť. Takmer dve tretiny obcí majú menej ako tisíc obyvateľov, no žije v nich len 15 percent populácie. Napriek tomu si tieto trpasličie obce volia viac ako polovicu všetkých poslancov v krajine, čím generujú zvýšené náklady a administratívnu záťaž bez reálneho prínosu pre občana.

V medzinárodnom porovnaní sa slovenský model vymyká zdravému rozumu. Zatiaľ čo v Poľsku, krajine s podstatne väčšou populáciou, pripadá na tisíc obyvateľov len 1,3 voleného zástupcu a v Slovinsku 1,8, na Slovensku je to až 4,5. Susedné Maďarsko si vystačí s pomerom 3,0. Jedinou krajinou v regióne s vyššou hustotou zastúpenia je Česko (5,8), ktoré však svoju historicky ešte fragmentovanejšiu štruktúru otvorene vníma ako problém.

Slovenské čísla sú v tomto porovnaní jasným dôkazom, že systém je na naše možnosti personálne predimenzovaný a pomerne nákladný. Tu však hovoríme len o financovaní volených predstaviteľov, ktoré podľa odhadov ročne presahujú 200 miliónov eur, čo je v porovnaní s financovaním celého verejného a štátneho aparátu len nízka položka.

Politická vôľa na systémovú zmenu však dlhodobo absentuje naprieč celým politickým spektrom. Téma reforiem v komunálnej sfére zväčša ožíva pred voľbami, no reálne kroky neskôr neprichádzajú. Súčasná Ficova vláda síce vymenovala splnomocnenca pre samosprávu, no jej programové vyhlásenie je v tejto otázke bezzubé a neobsahuje žiadne konkrétne záväzky. Hovorí len všeobecne o zefektívnení verejnej správy aj cez revíziu výdavkov.

Cesta z tohto bludného kruhu pritom existuje, no vyžaduje si štátnickú odvahu, nie politický marketing. Odborníci sa zhodujú, že riešením nie je násilné rušenie obcí, ale vytvorenie silných ekonomických stimulov na ich dobrovoľné spájanie sa a prehlbovanie medziobecnej spolupráce. To by umožnilo radikálne zefektívniť kľúčové služby pri zachovaní lokálnej identity podľa vzoru českých osadných výborov.

Otázka teda neznie, či si takúto reformu môžeme dovoliť, ale či si môžeme dovoliť ju naďalej odkladať. V čase, keď štát musí hľadať každé euro, je odpoveď jednoznačná.