Dáta nepustia. Zdá sa, že naša územná samospráva nie je službou občanovi, ale neefektívnym a pomerne drahým skanzenom. V 2 890 slovenských obciach a mestách pôsobí v súčasnosti ohromujúcich 21 300 poslancov. Ak k nim pripočítame takmer 3-tisíc starostov, primátorov a 427 zástupcov na úrovni VÚC, dostaneme sa k číslu viac ako 24-tisíc volených funkcionárov.
Na jedného z nich tak pripadá len okolo 220 obyvateľov. Jadrom problému je extrémna územná roztrieštenosť. Takmer dve tretiny obcí majú menej ako tisíc obyvateľov, no žije v nich len 15 percent populácie. Napriek tomu si tieto trpasličie obce volia viac ako polovicu všetkých poslancov v krajine, čím generujú zvýšené náklady a administratívnu záťaž bez reálneho prínosu pre občana.
V medzinárodnom porovnaní sa slovenský model vymyká zdravému rozumu. Zatiaľ čo v Poľsku, krajine s podstatne väčšou populáciou, pripadá na tisíc obyvateľov len 1,3 voleného zástupcu a v Slovinsku 1,8, na Slovensku je to až 4,5. Susedné Maďarsko si vystačí s pomerom 3,0. Jedinou krajinou v regióne s vyššou hustotou zastúpenia je Česko (5,8), ktoré však svoju historicky ešte fragmentovanejšiu štruktúru otvorene vníma ako problém.
Slovenské čísla sú v tomto porovnaní jasným dôkazom, že systém je na naše možnosti personálne predimenzovaný a pomerne nákladný. Tu však hovoríme len o financovaní volených predstaviteľov, ktoré podľa odhadov ročne presahujú 200 miliónov eur, čo je v porovnaní s financovaním celého verejného a štátneho aparátu len nízka položka.
