Výrobca substrátov o sankciách na ruskú rašelinu: Na rok 2026 sme pokryli len tretinu potrieb

Keď sme v roku 2000 začínali, mali sme štrnásť pracovníkov a tržby, po prepočte na eurá, dosahovali asi jeden a pol milióna eur. Dnes máme radovo sto zamestnancov a tržby na Slovensku sa blížia k 30 miliónom eur.

Od začiatku sme sa snažili mieriť aj na juhoeurópske trhy. Situácia vtedy bola úplne odlišná od tej dnešnej. Štvrťstoročie nám dáva možnosť vidieť obrovské rozdiely vo výrobkoch, potenciáli, zvyklostiach, ale aj v makroekonomike, nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Boli úplne iné zdroje surovín, iné ceny komodít a energií. Týchto dvadsaťpäť rokov bola nádherná cesta pre spoločnosť, ktorá vznikla na zelenej lúke, hľadala si svojich zákazníkov a potrebovala sa presadiť v konkurencii.

Akú pozíciu zastávate v rámci konkurencie na slovenskom trhu?

Už v prípravnej fáze sa nám podarilo získať majoritný podiel na trhu. To znamená, že sme mali viac ako všetci ostatní dohromady. Túto pozíciu si udržiavame dodnes. Náš trhový podiel v tomto segmente sa pohybuje medzi šesťdesiatimi až šesťdesiatimi piatimi percentami. To nám zároveň umožňuje udržiavať inovačnú tendenciu, zabezpečovať najvyššiu kvalitu výrobkov, investovať do marketingových a produktových inovácií.

Samozrejme, dôležité sú aj technologické inovácie. Sú to takmer automatické prevádzky s podielom robotizácie a automatizácie. To je základ našej pozície a budeme sa snažiť udržať ju minimálne ďalších dvadsaťpäť rokov.

Ako sa podniká v regióne Novohrad, ktorý je často vnímaný ako chudobnejší a zaostalejší v porovnaní s inými regiónmi Slovenska?

Je to veľmi zaujímavá otázka, možno pre niekoho až nepochopiteľná, že na takom malom Slovensku môžu existovať také rozdielne podmienky pre podnikanie.

Keď si vezmeme krajské mestá ako Banská Bystrica, Žilina, Prešov, nehovoriac o Bratislave, Trnave a ďalších, a porovnáme ich s južnoslovenskými mestečkami ako Lučenec, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Revúca či Rožňava, vidíme obrovské rozdiely. Tie pritom existujú nielen medzi Bratislavou a regiónmi, ale aj v rámci samotného Banskobystrického kraja medzi severom a juhom.

Investičný a spoločenský dlh, chýbajúca infraštruktúra, problém s ľuďmi, vzdelávaním, zdravotníctvom – to sú oblasti, o ktorých sa dnes verejne hovorí a kritizuje. Nehovorím, že je nemožné žiť v takomto regióne, vždy sa to dá, ale rozdiely sú obrovské. O všetkom napokon hovorí úbytok pracovnej sily z regiónu, čo je dôsledok všetkých týchto negatívnych dopadov, a hlavne úbytok mladých ľudí. Tí, ktorí tu aj začnú študovať na stredných školách, odchádzajú preč, pretože tu nemajú uplatnenie, prácu ani všeobecné podmienky na rozvoj. Chcú sa posúvať ďalej, a to tu často nie je možné. Úbytok mladých ľudí nás trápi najviac. Vyľudňovanie Lučenca, z 32,5-tisíca obyvateľov na 26-tisíc za jednu dekádu, hovorí samo za seba.

Keď ste mi tú otázku položili, usmial som sa, lebo málokto si vie predstaviť, že sme prišli do malej dedinky s necelými osemsto obyvateľmi, kde nebola žiadna infraštruktúra. Nemali ani vodovod, kanalizáciu, cesty, prístupové komunikácie. Nebolo tam nič.

Prišli sme na staré družstvo v likvidácii, ktoré už takmer neexistovalo. Začali sme vyrovnávať majetkoprávne vzťahy, renovovať budovy, investovať do ciest, vodovodu, kanalizácie, vlastnej čističky odpadových vôd, do všetkého, čo nám pri podnikaní chýbalo.

Dokonca sme museli zachraňovať samotnú obec, aby nezanikla. Tá sa totiž dostala do štádia, že nemala z čoho financovať svojich dvoch pracovníkov – starostku a jej asistentku. Dostali sme sa do situácie, že sme museli obec udržať pri živote, keďže to štát nedokázal. Toto si málokto vie predstaviť v Bratislave, Košiciach alebo iných destináciách.

Takto sme začínali a dostali sme sa až do dnešnej situácie, keď má firma za sebou 25 úspešných rokov s vynikajúco nastavenými ekonomickými ukazovateľmi. Priznám sa, máme veľmi slušnú ziskovosť a rentabilitu tržieb, z ktorých investujeme. Zarábali sme síce celých 25 rokov, ale prvé dividendy sme si vyplatili pred jeden a pol rokom. Všetko, čo sme zarobili, a nebolo toho málo, sme investovali do udržateľnosti a dlhodobého rozvoja. Dnes sme taká oáza uprostred púšte.

Zaujímavou súčasťou vášho príbehu je aj spolupráca s obcou v súvislosti s miestnou hasičskou stanicou. Mohli by ste nám priblížiť, ako to fungovalo?

Každá obec musí mať svoje bezpečnostné zariadenia, ako je požiarna zbrojnica. Obec mala k dispozícii takú, ktorá bola veľmi stará a chátrala, s vonkajšími sociálnymi zariadeniami. Bolo tam staré požiarne vozidlo, ktoré malo asi sedemdesiat rokov. Niekedy bolo potrebné kúpiť novú batériu, aby vôbec naštartovalo.

Keďže používame horľavé materiály ako rašelina, komposty, drevo, drevné odpady, potrebujeme v rámci spoločnosti požiarnu ochranu. Základné veci máme - napríklad vlastný systém hydrantov, zdroj vody, hydroglobus. To nám však nestačí, potrebujeme aj mobilné jednotky. Starostka nás preto oslovila s návrhom na kúpu a rekonštrukciu zbrojnice.

Iné východisko sme nenašli, tak sme to od obce kúpili a zrekonštruovali. Dnes máme krásnu požiarnu zbrojnicu asi päťsto metrov od spoločnosti. Je tam nové auto, máme dobrovoľných požiarnikov, ktorí chodia aj súťažiť. Takto riešime ochranu proti požiarom nielen pre seba, ale aj pre celú obec a okolie. Predali sme im to potom, tuším, za symbolické jedno euro.

Vaša prosperujúca firma však bola nedávno zasiahnutá sankciami, ktoré boli uvalené na Rusko po invázii na Ukrajinu. Nejedná sa však o sankcie na ropu alebo plyn, ale na inú nerastnú surovinu.

Náš hlavný biznis je výroba substrátov, a na začiatku to boli výhradne rašelinové substráty. To znamená, že hlavnou surovinou pre výrobu našej kľúčovej produkcie sú rôzne typy rašelín.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme začínali s jej dovozom z Litvy a Pobaltia. Neskôr sme otvorili dve rašeliniská na Ukrajine, kde sme spustili ťažbu spolu s ukrajinskými partnermi a dovážali sme ju odtiaľ. Neskôr sme túto diverzifikáciu rozšírili a spoločnosť kúpila významné rašeliniská v Bielorusku. Paralelne sme hľadali dodávateľov tam, kde sa rašelina najviac vyskytuje, okrem pobaltských krajín aj v ruskej oblasti Kaliningrad, Bielorusku a Ukrajine.

Teraz máme rašeliniská v Bielorusku, ale to nám nestačí, ak sa vyskytne niečo globálne, ako je vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Z týchto dvoch destinácií sme totiž dovážali skoro až osemdesiat percent rašeliny.

O akom množstve rašeliny sa bavíme, aké objemy ste spracovávali?

Spočiatku to bolo okolo 50-tisíc kubíkov rašeliny ročne. V rokoch 2019, 2020 a 2021 sme však na Slovensku spracovávali viac ako 250-tisíc kubíkov.

To nehovorím o celej spoločnosti, pretože Agro CS je nadnárodná spoločnosť. Máme päť výrobných závodov a spoločne sme spracovali viac ako jeden milión kubíkov. To sú obrovské množstvá. Keď si uvedomíte, koľko sa zmestí na jeden kamión, tak je to 10-tisíc kamiónov suroviny pre celý holding.

Ako vás vojna na Ukrajine ovplyvnila konkrétne v dodávkach rašeliny?

Naše dodávky z Ukrajiny po vypuknutí vojny okamžite padli. Rovnako aj tie z ruského Kaliningradu, odkiaľ sme mali najnižšie ceny rašeliny na trhu vďaka efektívnej logistike – vozili sme ju tými istými vlakmi, ktorými sa vyvážali autá Kia od nás. Doprava tak bola stopercentne využitá v oboch smeroch.

Napokon prišli sankcie aj voči Bielorusku. Hoci sme ako holdingová spoločnosť spoločne nainvestovali do Bieloruska viac ako 20-miliónov eur, po prijatí 14. balíka sankcií 29. júna 2024 sme museli zastaviť dovoz rašeliny aj odtiaľ.

Mali sme síce výnimku do konca roka 2024 na dovoz pre túto sezónu, za čo musím poďakovať hlavne rezortu hospodárstva a ministerke Sakovej. Pomohli nám, aby sme nezastali s výrobou na Slovensku a neohrozili nielen výrobu substrátov, ale aj určitú potravinovú bezpečnosť v stredoeurópskom priestore.

Ak vám totiž vypadne hlavná surovina, jednoducho nie ste schopní pokračovať v produkcii, ani vo svojej existencii. My dnes ako nadnárodná spoločnosť obchodujeme v dvadsiatich ôsmich krajinách Európy. Zo Slovenska vyvážame a máme aj druhú výrobu v Rumunsku a zásobujeme celú južnú Európu našimi produktmi, čo je trh s viac ako päťdesiatimi miliónmi obyvateľov.

Dnes je situácia úplne katastrofálna. Pre rok 2025 možno v druhej polovici ešte dokážeme niečo vyrábať, ale pre rok 2026 nemáme zabezpečenú surovinu, alebo len veľmi malé množstvo, možno tridsať percent našich potrieb.

Aké sú vaše riešenia a alternatívy na zabezpečenie surovín v takejto situácii?

Nezostali sme pasívni a neostali sme závislí len od rašeliny. Už dávno pred vojnou sme začali vyrábať komposty. Ideme cestou recyklácie odpadov a cirkulárnej ekonomiky, teda navrátenia toho, čo sa vyhadzuje, späť do surovín. Naučili sme sa vyrábať komposty a v predchádzajúcom období sme nimi dokázali nahradiť až 25 percent rašeliny.

Neskôr k tomu pribudli investície do takzvaného drevného vlákna. To znamená, že spracovávame drevné odpady, ktoré vznikajú pri ťažbe a spracovaní dreva, ale aj v komunálnej sfére pri orezoch stromov a kríkov. Tieto materiály dokážeme rozvlákniť a použiť pri výrobe substrátov, čím nahradzujeme zhruba ďalších 25 percent rašeliny.

Diverzifikácia na nerašelinové zdroje surovín je pre nás extrémne dôležitá. Chceme v tom, samozrejme, pokračovať, ale nedá sa to vyriešiť za rok alebo dva. Ide o dlhodobé procesy, ktoré si vyžadujú zdroje odpadov, a zároveň veľké investície do ich spracovania.

Samozrejme, hľadáme aj ďalšie možné zdroje, ktorými budeme vedieť nahradiť rašelinu. V budúcnosti možno aj stopercentne. Už dnes sú na trhu zákazníci, ktorí požadujú takzvané bezrašelinové substráty.

Aké by bolo podľa vás politické riešenie tejto situácie, keďže rašelina nie je geopoliticky citlivá komodita ako ropa alebo plyn?

Najjednoduchším riešením by, samozrejme, bolo vyňať túto surovinu z balíka sankcií, ktoré boli prijaté voči Rusku a Bielorusku. To by nám umožnilo voziť surovinu minimálne z našich vlastných rašelinísk v Bielorusku. Dnes ju odtiaľ musíme presmerovať smerom na východ, do Číny, do Indie a tak ďalej, ale tu v Európe nám chýba.

Čím viac rašeliny bude chýbať, tým sa bude znižovať produkcia substrátov, čo môže ohroziť aj potravinové reťazce a potravinovú sebestačnosť v niektorých segmentoch. V substrátoch sa totiž pripravujú sadenice zeleniny a rôznych poľnohospodárskych produktov. Samozrejme, používajú ich ovocinári či pestovatelia kvetov.

V stredoeurópskom priestore sme najväčším producentom rašelinových substrátov. V piatich pobočkách, ktoré máme, vyrábame dnes už dokopy viac ako dva milióny kubíkov substrátov a rôznych zmesí, pričom ich v týchto európskych končinách aj predávame. Čiže to množstvo je obrovské a môže výrazne ovplyvniť sektor, o ktorom som hovoril.

Vaša firma má dlhodobú víziu a prístup, ktorý presahuje rámec vlastného areálu. Aké ďalšie projekty a investície pripravujete v blízkej budúcnosti, najmä v oblasti cirkulárnej ekonomiky?

Máme pripravených niekoľko nových projektov. Vzhľadom na to, že sa nám darí a dopyt po našich produktoch neustále rastie, pripravujeme rozšírenie výroby. Staviame novú výrobnú halu, kde dokážeme vyrobiť dvojnásobné množstvo produktov ako v súčasnosti. Ide nám o efektivitu. Dnes vyrábame produkty na súčasných technológiách v štvorzmennej nepretržitej prevádzke, a to potrebujeme tiež znížiť. Zároveň nám však dopyt hovorí o tom, že potrebujeme investovať do kapacít. 

S tým priamo súvisí aj diverzifikácia surovín, ako je kompost, ktorým dnes nahrádzame už viac ako štvrtinu rašeliny. Kapacity na výrobu kompostov sa nám však už vyčerpávajú.

Preto pripravujeme ďalšiu investíciu, kde by sme chceli postaviť kompostáreň druhej generácie. Bola by oveľa efektívnejšia, produktívnejšia, zabezpečovala by kontinuálnu kontrolu kvality biologických procesov vo vnútri a bola by oveľa ekologickejšia. Úniky plynov, ktoré pri fermentácii vznikajú [napríklad oxid uhličitý či metán, pozn. red.], by išli v uzavretom priestore cez biofiltre a von by sa vypúšťal len čistý vzduch. Touto investíciou chceme zvýšiť kapacitu výroby kompostov dvojnásobne, z dnešných 70-tisíc kubíkov na 150-tisíc kubíkov.

Ďalšou veľkou investíciou je výroba drevného vlákna, ktorú sme začali minulý rok. Tu potrebujeme ešte doladiť procesy, skvalitniť a takisto zvýšiť produkciu. Jej časť budeme posielať do našej rumunskej dcérskej spoločnosti, odkiaľ chceme zásobovať ďalšie územia južnej Európy.

Akým spôsobom sa venujete oblasti biohospodárstva a obnoviteľných energií?

Touto oblasťou sa zaoberáme v rámci ďalšej spoločnosti BioPark Slovakia, kde s kolegami riešime výhradne takéto projekty. Máme skúsenosti, máme technológie, vieme produkovať rôzne finálne výrobky a zároveň máme potenciál nakŕmiť tieto technológie a projekty surovinami z okolia – opäť hovorím o biologických odpadoch.

Oblasť juhu stredného Slovenska je jednak poľnohospodárska, keďže tu je 400-tisíc hektárov ornej pôdy. Po druhé, je to najviac zalesnená oblasť Slovenska, kde sa ťaží najviac dreva z celkového objemu na Slovensku. To znamená, že je tu rozvinutý ťažobný a drevársky priemysel. Podchytené je aj vzdelávanie prostredníctvom Národného lesníckeho centra, Technickej univerzity vo Zvolene, Lesov Slovenskej republiky či Univerzity Mateja Bela.

Prečo ste sa do tejto oblasti pustili?

Pretože to súvisí s oblasťou, ktorá nás trápi a znevýhodňuje – a to sú energie. Ich cena sa za posledných šesť až sedem rokov dramaticky zmenila. Energetická kríza pred vojnou, vojna, ďalšia energetická kríza, úplná zmena globálnych tokov energií, dnes aj politický boj proti niektorým dodávateľom fosílnych energií – to všetko dopadá aj na nás.

Keďže energie u nás predstavujú už osem až desať percent nákladov, je to nezanedbateľná položka, ktorou sa musíme zaoberať. Keďže máme skúsenosti so spracovaním biologických odpadov a vieme, že sa z nich dá vyrábať aj energia, púšťame sa do prípravy projektov, ktoré sa zameriavajú na výrobu biometánu.

Ide o ekologický, obnoviteľný plyn, ktorý stopercentne nahrádza zemný plyn. Má rovnaké zloženie. Akonáhle dokážeme očistiť bioplyn od oxidu uhličitého, máme skoro čistý metán, ktorý vieme distribuovať spolu so zemným plynom v potrubiach, ktoré sú osadené po Slovensku. Jedno z tých veľkých potrubí ide aj cez naše pozemky, na ktorých chceme sústrediť investície do oblasti biohospodárstva, výroby surovín a obnoviteľných energií a uzatvárať cirkulárne reťazce.

Ak by vám bola umožnená výnimka na dovoz rašeliny, mohli by ste zisky reinvestovať do projektov, ktoré diverzifikujú energiu na Slovensku a znižujú závislosť od východných krajín. Je to reálna cesta?

V prvom rade by nám to dovolilo prežiť. Slovensko má podľa odhadov odborníkov možnosť nahradiť až desať percent zemného plynu obnoviteľným biometánom. Myslím si, že to nie je málo na to, aby sme tým mohli začať. Verím však, že to môže byť postupne oveľa viac, pokiaľ do toho zapojíme ďalšie nami pripravované podporné projekty, kde si vieme pestovať obnoviteľné dreviny, trávy a tak ďalej. Opäť ide o biologické materiály na nevyužiteľných poľnohospodárskych plochách alebo miestach.

Samozrejme, sme príliš malí na to, aby sme to dokázali sami. Preto integrujeme a dávame dokopy partnerov z nášho širšieho regiónu. Ani to nemusí stačiť, takže sa snažíme vychádzať do celoslovenského priestoru. Snažíme sa pripraviť stratégie, ktoré by mohli podporiť aj niektoré rezorty. Juh Slovenska totiž takéto impulzy potrebuje.