Riaditeľka ZŠ pre „domškolákov“: Druckerov návrh je vážnym zásahom do slobody rodičov

Podľa Moniky Riškovej, riaditeľky Základnej školy s materskou školou v Ľubovci pri Prešove, by zmeny v navrhovanej podobe výrazne obmedzili rozsah domáceho vzdelávania a fakticky znemožnili rodičom slobodne sa rozhodovať, kam chcú umiestniť svoje ratolesti.

V rozhovore pre Štandard vysvetľuje, akým spôsobom by navrhované zmeny uškodili kmeňovým školám pre „domškolákov“ najmä na východnom Slovensku. 

Vy ste sa zapojili do kritických pripomienok pre ministra Druckera. Ako tieto zmeny zasiahnu vás?

Naša základná škola je zároveň kmeňovou školou na individuálne vzdelávanie a táto novela navrhuje aj viacero zmien práve pre túto formu vzdelávania, ktorú verejnosť pozná najmä pod pojmom domáce vzdelávanie, keďže nás to bezprostredne ovplyvní.

Ide jednak o oblasť predprimárneho vzdelávania, v rámci ktorej pán minister navrhuje povinné vzdelávanie od troch rokov. Nie všetci rodičia sú naklonení tomu, aby svoje deti dávali do materskej školy. Bola síce avizovaná aj možnosť na individuálne vzdelávanie aj pre túto vekovú skupinu, ale v návrhu sa objavili aj limity - budú to môcť urobiť len rodičia, ktorí majú stredoškolské vzdelanie s maturitou. Vieme síce, na koho tým reagujú...

Na Rómov.

... áno. Tu však ide aj o rodičov, ktorí nespadajú do marginalizovaných skupín a majú záujem si ponechať deti doma. Táto možnosť im bude odopretá.

Ďalší problém je vo forme skúšania. Objavili sa v nej aj dobré veci. Doteraz bola pri individuálnom vzdelávaní komisionálna skúška, ktorú deti absolvovali každý polrok zo všetkých predmetov. Tentoraz sa to v novom návrhu mení na preskúšanie, čo je pozitívny posun. Lenže zákon navrhuje, aby tu táto možnosť bola iba prezenčnou formou a uskutočnila sa len v kmeňovej škole.

Bolo by to fyzicky náročné?

V rámci Slovenska je len niekoľko škôl, ktoré podporujú domáce vzdelávanie. Mnohé školy nepodporujú individuálne vzdelávanie a nechcú do toho ísť. My sme kmeňovou školou pre „domškolákov“ už viac než desať rokov. Máme vybudovaný istý status a máme žiakov z celého Slovenska. Žiak na druhom stupni má 16 predmetov, ak by sa mal nechať pravidelne preskúšavať prezenčnou formou, pre jeho rodinu by to bolo veľmi náročné. Museli by pricestovať, zabezpečiť si ubytovanie na niekoľko dní, vybaviť voľno z práce a podobne. Museli by to absolvovať dvakrát do roka. Mnohým rodinám sa to výrazne sťaží.

Ako vás zmeny zasiahnu po materiálnej stránke?  

Návrh zákona školám určuje povinnosť absolvovať každý rok kontrolu materiálno-technického a odborno-pedagogického zabezpečenia tejto formy vzdelávania. Takéto kontroly štátna školská inšpekcia nerobí každý rok na každej škole ani pri bežnej forme vzdelávania.

Ak máme viac žiakov na individuálnom vzdelávaní, tak je to prakticky nerealizovateľné, znamenalo by to sto alebo dvesto pracovných ciest každý rok. Nielen organizačne, ale ani finančne sa to nedá zabezpečiť. Normatív na tieto deti pritom dostávame len desať percent oproti bežnému normatívu.

Aké zmeny prídu v kategórii „domškolákov“ zo zdravotných dôvodov?

Individuálne vzdelávanie zo zdravotných dôvodov bolo doteraz určené na dve hodiny týždenne, teraz sa to na základnej i v materskej škole má navýšiť na štyri hodiny. To povedie len k tomu, že školy túto formu vzdelávania už vôbec nebudú chcieť povoľovať, pretože to bude veľmi drahé. Školy do toho nepôjdu, výrazne im to navýši úväzky.

Koľko máte detí v rámci domáceho vzdelávania na vašej základnej škole?

Je to približne dvesto detí.

Ľubovec je obec pri Prešove. Ako sa stalo, že mnohí rodičia z celého Slovenska sa obracajú práve na vašu verejnú školu?

Mnohé školy umožňujú domáce vzdelávanie len niekoľkým žiakom alebo vôbec. Naša škola podporuje túto formu dlhodobo a venujeme sa jej systematicky. Ja osobne som bývalý „domškolácky“ rodič pre niekoľko vlastných detí. Bola som aj garantom pre individuálne vzdelávanie a v odôvodnených prípadoch som videla benefity tejto formy vzdelávania.

Keď ste sa rozhodli v osobnom prípade pre domáce vzdelávania, čo vás k tomu viedlo?

Dopomohli k tomu okolnosti, tretia dcéra z našich detí sa narodila so zdravotným postihnutím, mala zdravotné a mentálne limity. Keďže som pedagóg, vyhodnotila som domáce vzdelávanie ako najlepšiu možnosť. Ešte predtým som si to však vyskúšala pri najstaršom synovi. Kvôli mladšej dcérke sme mali náročné obdobie, bola som s ňou často preč a nedokázali sme organizačne zabezpečiť, aby náš syn nevynechával školu. Dnes už je dospelý a hodnotí to ako svoje najlepšie roky.

Dcérku som mala takmer celú školskú dochádzku na individuálnom vzdelávaní. Neskôr nejaký čas bola na domácom vzdelávaní aj naša najmladšia dcéra. Mala dobrú skúsenosť, dnes už je na gymnáziu. 

Mnohí rodičia sa pre domáce vzdelávanie rozhodujú z ideologických dôvodov. U vás nehrali rolu?

Skôr by som to nazvala hodnotové dôvody a istú rolu, samozrejme, zohrali. Prioritne však vtedy šlo o logistické dôvody v našom ťažkom období. Hodnotové záležitosti sú častým dôvodom u mnohých rodičov, ale dôvodov je viac. Jeden z nich je aj nefungujúce začlenenie detí do kolektívu, keď majú nejaký problém, prípadne zdravotné, psychické či vývinové poruchy učenia, posttraumatické problémy. Niekedy je dôvodom aj práca rodičov, keď povedzme veľa cestujú a premiestňujú sa.

Koľko z vašich dvoch stoviek detí sú na „domškoláckom“ vzdelávaní z praktických a koľko z hodnotových dôvodov?

To je ťažšie jednoznačne určiť. Ak by sme za hodnotové dôvody brali aj to, že rodičia vo svojom fyzickom okolí nenašli adekvátnu školu, ktorú by považovali za vhodnú alternatívu pre bežnú školu, ako je napríklad škola Montessori, môže to byť približne polovica našich žiakov. 

Ak by navrhované zmeny prešli, aké dôsledky by to malo pre vašu školu?

Museli by sme prehodnotiť počet detí, ktorým dokážeme zabezpečiť vzdelávanie. Nemohli by sme prijímať ďalšie deti, respektíve povoľovať individuálne vzdelávanie. Nedokázali by sme zabezpečiť každoročnú kontrolu v každej rodine. Nevedeli by sme každú z dvesto rodín navštíviť, táto oblasť naozaj nie je dobre zaplatená. Sťažilo by to mnohým rodinám vykonávanie komisionálnych skúšok. Doteraz sme to robili kombinovanou formou, časť detí robila skúšky prezenčne a časť dištančne. Pre rodičov zo stredného a západného Slovenska či z Bratislavy je prirodzene náročné prísť prezenčne. Tie väčšie „domškolácke“ školy sú paradoxne na východnom Slovensku. Viac než polovicu doma vzdelávaných detí aj podľa štatistík pokrývajú kmeňové školy na východe. 

Snahy o ovplyvnenie neverejných škôl sú tu už dlho. Patrí tá súčasná medzi najvážnejšie?

Určite. Za posledných tridsať rokov je to zmena, ktorá zásadne mení prístup k slobodnému rodičovskému výberu školy. Je to síce prezentované spôsobom, že „poskytnime deťom rovnaký prístup“ a „najlepšia škola je tá najbližšia“, ale zásadným spôsobom to zasahuje aj do sféry, ako dokážu aj súkromné a cirkevné školy pracovať a či dokážu naďalej plniť svoj účel.

Veľa vecí by sme museli prehodnotiť a hoci sme do tejto oblasti vložili desať rokov úsilia a vypracovali funkčný systém, ktorý je prospešný pre deti a rodičov, nemohli by sme sa už naďalej venovať toľkým deťom. My rodinám poskytujeme podporu aj nad rámec toho, čo nám určuje zákon, máme napríklad online podporu, aby sa druhostupniari mohli pripájať na nosné predmety, ako je matematika, slovenčina, angličtina či nemčina. Majú celoročný kontakt s učiteľom. Môžu si sťahovať materiály, robíme webináre pre rodičov a žiakov. Celý tento vypracovaný funkčný systém, ktorý ide nad rámec toho, čo nám určuje zákon, by utrpel. Už to nebude viac v našich možnostiach.

Súčasná vláda sa profilovala ako konzervatívna, chcela klásť dôraz na tradičné hodnoty, byť hrádzou proti progresivizmu. Kam by ste zaradili dlhodobý prístup ministra Druckera pri týchto témach?

Pôsobí to ako snaha viac kontrolovať a zasahovať rodičom do možnosti voľby. Ak máme ako slobodní občania možnosť slobodne si vybrať lekára, prečo by si rodič nemohol slobodne vybrať školu a formu vzdelávania pre svoje dieťa?

V rámci škôlkarov prichádza ministerstvo dokonca s návrhom, že síce sa trojročným deťom povolí domáce vzdelávanie v škôlke, ale kmeňovú školu im určí obec, keď sa overí, či škola napĺňa požadovaný obsah. V určenej škôlke sa bude overovať to, či dieťa plní obsah vzdelávania. Aj to považujem za značný zásah. Rodič by mal mať právo vybrať si škôlku, nemala by mu to určovať obec. 

Minister však už avizoval, že je ochotný sa napríklad s cirkevnými školami dohodnúť, a verím, že mnohé pripomienky zo strany neverejných škôl budú zohľadnené a pomôžu aj v systéme domáceho vzdelávania.

Čo považujete za hlavné výhody tejto formy vzdelávania, prečo je dôležité ju zachovať?

Túto formu vzdelávania považujem hlavne za legitímnu alternatívu k dennej forme vzdelávania a ktorú umožňuje naša legislatíva od roku 2008. Obmedziť ju, by bolo krokom späť.

Vzdelanosť a vzdelanie je spoločným dobrom a zároveň cieľom ku ktorému má smerovať výchova a vzdelávanie. Druhým aspektom spoločného dobra je to, že rodičia majú v tomto procese výsostné postavenie. Rodič je prvým a hlavným vychovávateľom svojich detí, kde spadá aj právo na vlastné vzdelávanie svojich detí. Zároveň ak sa tak rozhodne, tak môže túto kompetenciu odovzdať štátu, ale nemal by do toho byť inštitucionálne nútený. Štát má mať subsidiárnu úlohu, naviazanú na úlohy proporcionality a nevyhnutnosti, kde spadá do jeho kompetencií zabezpečenie vzdelanosti ako spoločného dobra.

Ukazuje sa tak, že medzi povinnú školskú dochádzku a vzdelanie/vzdelanosť nemožno klásť rovná sa. Preto by bolo vhodné nahradiť ju iným konceptom edukácie – a to povinným vzdelaním, ktoré ponechá rodičom možnosť slobodného výberu. Či už v rámci inštitucionalizovaného vzdelávania (školy štátne či verejné, cirkevné, súkromné) a zároveň neupiera rodičom nescudziteľné právo na edukáciu svojich detí aj v rámci neinštitucionalizovaného vzdelávania, teda „domáceho vzdelávania“. Rovnako sa na to nahliada aj v kontexte európskeho spoločenstva krajín, ktorého sme súčasťou.

Ako by ste zhodnotili prínos domáceho vzdelávania pre rozvoj dieťaťa a jeho vzdelanostnej úrovne? Sú deti, ktoré prešli domácim vzdelávaním po nejakej stráne lepšie pripravené na život ako deti, ktoré sa vzdelávajú dennou formou vzdelávania?

Na Slovensku bola realizovaná inšpekcia domáceho vzdelávania, ktoré posudzovala skôr proces domáceho vzdelávania (zabezpečenie zo strany kmeňových škôl) a čiastočné výsledky žiakov v danom polroku. Chýba tu však objektívna štatistika ako sa uplatnia tieto deti po ukončení domáceho vzdelávania.

Za pozornosť však stojí vlastný prieskum občianskeho združenia Domáca škola, ktoré uskutočnilo  na vzorke 185 respondentov (z toho rodičia - 103 respondentov,  pedagógovia – 82 respondentov). V danom roku tak bola zmapovaná približne tretina populácie individuálne vzdelávaných detí na Slovensku.

Známe sú aj oficiálne štatistické zisťovania z iných krajín pre porovnanie. Národný ústav pre výskum domáceho vzdelávania v USA zverejnil 15. 1. 2021 informáciu, že komunita ľudí uprednostňujúcich domáce vzdelávanie za posledných niekoľko rokov rástla odhadom o 2 až 8% ročne, ale dramaticky vzrástla od roku 2019 do roku 2020. Domáce vzdelávanie tiež rastie po celom svete v mnohých ďalších krajinách (napr. Austrália, Kanada, Francúzsko, Maďarsko, Japonsko, Keňa, Rusko, Mexiko, Južná Kórea, Thajsko a Spojené kráľovstvo). Z vlastnej skúsenosti situácie na Slovensku môžem povedať, že veľmi podobný trend pozorujeme aj u nás.

Tento výskum uvádza, že 78% recenzovaných štúdií o akademických výsledkoch ukazuje, že študenti domácej školy dosahujú štatisticky významne lepšie výsledky, ako tí na inštitucionálnych školách. Rovnako  87% recenzovaných štúdií o sociálnom, emočnom a psychologickom vývoji hovorí v prospech lepších výsledkov v porovnaní s inštitucionalizovaným vzdelávaním.