Poľsko ako opora východného krídla NATO

Poľsko bolo vždy pevne odhodlané chrániť svoju bezpečnosť. Udalosti posledného desaťročia však jeho odhodlanie ešte viac prehĺbili. Ako dlhoročný spoľahlivý spojenec USA a aktívny prispievateľ do rozpočtu NATO sa Poľsko po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 stalo jedným z hlavných pilierov európskej obrany.

Vojna na východnej hranici spolu s neustálym napätím s Bieloruskom a ruskou enklávou Kaliningrad jasne ukázala, aká krehká je geopolitická pozícia Poľska. Varšava preto predstavila ambiciózny plán. Do roku 2026 chce zvýšiť výdavky na obranu na päť percent HDP, čo výrazne presahuje odporúčané dve percentá zo strany NATO. Zároveň plánuje rozšíriť armádu na 300-tisíc vojakov, čím by sa stala jednou z najväčších v Európe.

Táto ambícia je výsledkom dohody naprieč politickým spektrom, ktorá presahuje časté rozpory v poľskej politike. Nezáleží na tom, či je pri moci liberálna Občianska platforma (PO) alebo konzervatívne Právo a spravodlivosť (PiS), všetky doterajšie vlády kladú obranu na prvé miesto. Považujú ju za otázku samotného prežitia štátu.

Spomienky na minulé invázie a okupácie sú v Poľsku stále silné. Vytvárajú politické prostredie, v ktorom spochybňovať investície do obrany znamená politické riziko. Na rozdiel od niektorých spojencov v NATO Poľsko neplní len to, čo sa od neho očakáva. Ide ešte ďalej a stáva sa regionálnou vojenskou veľmocou.

Keď porovnáme Poľsko s Nemeckom, ktoré má problém dosiahnuť odporúčané dve percentá výdavkov na obranu podľa NATO, môžeme jasne vidieť, ako vážne a dôsledne Poľsko pristupuje k bezpečnostným hrozbám. Toto úsilie má však svoju cenu. Prináša ekonomické náklady a otázky, či je takýto štýl financovania dlhodobo udržateľný.

Strategická reakcia na regionálnu nestabilitu

Geografická poloha Poľska je zároveň výhodou aj prekliatím. Celková dĺžka poľských hraníc presahuje 3 500 kilometrov. Krajina susedí priamo s Bieloruskom, Ukrajinou a ruskou enklávou Kaliningrad. Bielorusko pod vedením Alexandra Lukašenka úzko spolupracuje s Moskvou, hostí ruské jednotky a zároveň provokuje Poľsko tým, že na jeho hranice posiela najmä migrantov zo Stredného východu.

Ukrajina, ktorá je partnerom Poľska, je stále zónou konfliktu a Kaliningrad slúži ako základňa pre ruské vojenské sily. Tieto fakty výrazne podnietili Poľsko k tomu, aby posilnilo svoju obrannú stratégiu.

Po ruskej anexii Krymu v roku 2014 začalo Poľsko postupne zvyšovať výdavky na obranu, no skutočný zlom nastal až po invázii na Ukrajinu v roku 2022. Kým v roku 2021 tvoril jeho obranný rozpočet 2,4 percenta HDP, do roku 2026 by mal stúpnuť takmer na päť percent, čím Poľsko výrazne predbehne väčšinu spojencov v NATO.

Toto zbrojenie nie je len póza. Poľsko výrazne investovalo do modernizácie svojich ozbrojených síl. Nakúpilo americké raketové systémy HIMARS, stíhačky F-35 a tanky Abrams a k tomu aj juhokórejské delostrelectvo a drony. Plánuje zdvojnásobiť veľkosť ozbrojených síl na 300-tisíc vojakov vrátane aktívnej služby aj záloh. Zároveň posilňuje aj svoj domáci obranný priemysel.

Na rozdiel od Nemecka, kde zbrojenie naráža na odpor verejnosti a ktoré sa len nedávno zaviazalo splniť cieľ NATO vo výške dvoch percent HDP, Poľsko podobné prekážky nemá. Či už ide o liberálnu Občiansku platformu (PO), alebo konzervatívnu stranu Právo a spravodlivosť (PiS), obe strany sa zhodujú, že bezpečnosť je nevyhnutná priorita. Podpora verejnosti je pritom stabilne vysoká. Podľa prieskumov presahuje 70 percent. Táto jednota ostro kontrastuje s pomalým tempom v Nemecku, v ktorom povojnový pacifizmus a zložitá koaličná politika brzdia rozhodné kroky.

Poľský prístup zároveň odráža realistické vnímanie transatlantických vzťahov. Zatiaľ čo Nemecko sa pri bezpečnosti spolieha najmä na európsku integráciu, Poľsko dôveruje predovšetkým NATO a americkej prítomnosti. Varšava svoj význam potvrdzuje aj tým, že hostí veliteľstvo východného krídla NATO a amerických vojakov, čím sa stáva kľúčovým spojencom.

Takéto vysoké obranné výdavky však majú svoju cenu. Prostriedky, ktoré by inak smerovali do infraštruktúry či sociálnych služieb, sa presúvajú do armády. To predstavuje riziko najmä v čase rastúcej inflácie a napätia v poľskej ekonomike.

Poľsko v NATO: ambiciózna obrana s ekonomickými dôsledkami

Poľské výdavky na obranu sú príkladom strategickej prezieravosti, no zároveň prinášajú nemalé výzvy. Venovať takmer päť percent HDP na obranu predstavuje výraznú finančnú záťaž. V roku 2024 dosiahol poľský obranný rozpočet 24 miliárd eur, čo výrazne prevyšuje rozpočty mnohých európskych krajín. Na porovnanie, Nemecko, ktorého ekonomika je štyrikrát väčšia, v tom istom roku minulo 52 miliárd eur, pričom stále zápasí s dosiahnutím minimálnej hranice dvoch percent HDP.  

Poľsko síce obdivuhodne plní svoje záväzky, no za cenu výrazného zaťaženia verejných financií. Očakáva sa, že do roku 2027 sa štátny dlh zvýši na 60 percent HDP. To môže viesť k obmedzeniu investícií do oblastí, ako je vzdelávanie, zdravotníctvo alebo zelená energia, čo vyvoláva otázky, či je možné dlhodobo udržať zdravú ekonomickú rovnováhu.  

Navyše budovanie poľskej armády nie je len o odstrašovaní, ale aj o získaní regionálneho vplyvu. Rozširovaním svojich síl a modernizáciou arzenálu sa Varšava snaží aktívne formovať východnú stratégiu NATO a vyvážiť ekonomickú prevahu Nemecka v EÚ. Táto ambícia má silné historické korene. Poľská armáda bola v medzivojnovom období zdrojom veľkej národnej hrdosti a dnešní lídri sa na túto tradíciu odvolávajú.

Na rozdiel od 30. rokov minulého storočia však Poľsko dnes pôsobí ako súčasť NATO, čo mu umožňuje výraznejšie ovplyvňovať bezpečnostnú situáciu. Prítomnosť amerických protiraketových systémov a rotujúce jednotky zdôrazňujú jeho strategickú dôležitosť.  

V porovnaní s ostatnými členmi NATO Poľsko výrazne vyčnieva. Hoci aj pobaltské štáty investujú viac ako dve percentá HDP do obrany, ich menšie ekonomiky obmedzujú rozsah týchto výdavkov. Spojené kráľovstvo, tradičný líder v oblasti obrany, sa pohybuje okolo 2,3 percenta, no ďalšie zvyšovanie brzdia obmedzené rozpočtové možnosti.

Poľský model – stabilné výdavky, politická zhoda a silná verejná podpora – nastavuje vysokú latku. Zároveň však prináša riziká. Príliš rozsiahly obranný sektor môže narušiť rovnováhu ekonomických priorít. Navyše silná závislosť od americkej techniky znamená, že poľská stratégia je čiastočne viazaná na ochotu USA spolupracovať.  

Poľsko si uvedomuje, že v nestabilnom regióne si nemôže dovoliť pasivitu. Odhodlanie zostať vzorným členom NATO bez ohľadu na to, kto je pri moci, je zárukou, že bezpečnosť krajiny nebude ohrozená.  

Zhrnutie

Premena Poľska na vojenskú veľmoc je jasnou reakciou na jeho neistú geografickú polohu a búrlivú históriu krajiny. S rozpočtom na obranu, ktorý sa má do roku 2026 vyšplhať takmer na päť percent HDP, a armádou, ktorá sa rozrastie na 300-tisíc vojakov, Varšava očakávania NATO nielen spĺňa, ale výrazne ich prekonáva, a to vďaka konsenzu oboch politických strán a podpore verejnosti. Na rozdiel od Nemecka, ktoré zaostáva v plnení dvojpercentného cieľa NATO, naliehavosť Poľska pramení priamo z jeho polohy pri hraniciach s Bieloruskom a Ukrajinou. Tento záväzok, hoci je ekonomicky náročný, upevňuje pozíciu Poľska ako regionálneho lídra a opory východného krídla NATO. Jasne tým dáva najavo, že bezpečnosť zostáva jeho prioritou bez ohľadu na to, kto je pri moci.