Komisia ponúka Slovensku pri ruskom plyne iba prázdne reči

Európska komisia predstavila 18. balík sankcií voči Rusku v súvislosti s jeho inváziou na Ukrajinu, ktorý má byť jedným z najtvrdších opatrení usilujúcich sa ukončiť vojenský konflikt.

Tento balík má za cieľ obmedziť príjmy Ruska z energetiky a vojenského sektora vrátane zníženia cenového stropu na ruskú ropu. Zameriava sa na ruskú tieňovú flotilu, zavádza sankcie voči ruským bankám a zákaz obchodovania so spoločnosťami prevádzkujúcimi plynovody Nord Stream 1 a 2.

Dané sankcie sa výrazným ekonomickým spôsobom dotknú nielen Ruskej federácie, ale aj jej odberateľov, medzi ktorých patrí aj Slovenská republika. Komisia totiž predložila návrh nariadenia KOM(2025) 828 o postupnom a účinnom zastavení dovozu ruského plynu a ropy do EÚ do konca roka 2027 s odôvodnením, že tento krok pomôže zvýšiť energetickú nezávislosť EÚ, zlepšiť bezpečnosť dodávok energie a posilniť konkurencieschopnosť Únie.

Krajiny EÚ, ktoré stále dovážajú ruskú ropu, budú musieť pripraviť diverzifikačné plány na postupné ukončenie všetkého zostávajúceho dovozu ropy tak, aby sa do konca roka 2027 úplne zastavil.

Arbitráž môže stáť Slovensko až 16 miliárd eur

Slovensko tak nepríde iba o lacný plyn z Ruska, ale aj o rôzne finančné nároky vyplývajúce z transportu plynu do ďalších krajín. Okrem toho je z hľadiska právnych nárokov prítomná aj hrozba arbitráže zo strany Gazpromu, s ktorým má Slovenská republika podpísanú zmluvu o dodávkach a odbere plynu až do roku 2034.

Predseda ÚRSO Jozef Holjenčík hovorí v tejto súvislosti o možnej pokute zo strany Gazpromu až vo výške 16 miliárd eur. Zástancovia odpojenia sa od ruského plynu poukazujú na vyhraté arbitráže voči Gazpromu zo strany českej energetickej spoločnosti alebo rakúskej spoločnosti OMV. To, čo pri týchto prípadoch zamlčiavajú, je skutočnosť, že Gazprom tieto arbitráže prehral preto, že si riadne neplnil zmluvné záväzky o dodávkach plynu.

V prípade Slovenskej republiky by však došlo k opačnej situácii, keď by to bolo práve Slovensko, ktoré by si neplnilo zmluvné záväzky na základe rozhodnutia Komisie.

Vláda spočiatku hovorila o nedostatočných garanciách

Slovensko spočiatku opakovane blokovalo prijatie 18. balíka sankcií s odôvodnením, že krajina si musí chrániť národné záujmy v súvislosti s energetickou závislosťou od Ruska. Premiér Robert Fico a minister zahraničných vecí Juraj Blanár zdôrazňovali, že SR nepodporí sankcie, pokiaľ nedostane od EK dostatočné záruky na zmiernenie negatívnych dôsledkov plánu REPowerEU, ktorý predpokladá ukončenie dovozu ruského zemného plynu do EÚ od 1. januára 2028.

Minister zahraničných vecí Juraj Blanár však už 23. júna naznačil, že SR je pripravená podporiť sankcie, ak dostane garancie týkajúce sa cien energií a prechodného obdobia po ukončení dovozu ruského plynu. Napriek tomuto vyhláseniu Slovensko zablokovalo 9. júla protiruské sankcie spolu s Maďarskom.

Predseda vlády Robert Fico argumentoval, že garancie od Komisie sú pre krajinu nedostatočné. Slovenská republika od nej žiadala uistenie, že slovenské spoločnosti nebudú žalované za porušenie zmlúv s ruskými firmami, zároveň trvala na náhrade ušlých tranzitných poplatkov a požadovala, aby plán nebol schválený s plnou podporou Slovenska.

Hoci ešte 15. júla požiadala SR o odklad hlasovania o protiruských sankciách, už o dva dni nato premiér Fico oznámil, že Slovensko nebude vetovať 18. balík sankcií, pretože EK poskytla písomné záruky týkajúce sa cien plynu, prepravných poplatkov a možnosti vyhlásiť krízovú situáciu pri vysokých cenách alebo nedostatku plynu. Podľa Fica by pokračovanie v blokovaní bolo kontraproduktívne a ohrozovalo by slovenské záujmy.

Európska únia následne schválila 18. balík sankcií proti Rusku aj so slovenským súhlasom.

List predsedníčky Komisie opisuje možnú pomoc

Premiér Robert Fico na svojom profile zverejnil status, v ktorom verejnosti prezentoval list predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Tento list opisuje záruky, ktoré by mali garantovať Slovensku energetickú a ekonomickú stabilitu.

V liste predsedníčka Ursula von der Leyen vysvetľuje, že Komisia Slovensku „objasní spúšťacie mechanizmy a kritériá takzvanej núdzovej brzdy, vypracuje a zavedie s využitím vhodných právnych opatrení uspokojivé a právne kompatibilné riešenie cezhraničných poplatkov v sektore ropy a zemného plynu pre Slovensko.“

Európska komisia podľa listu ďalej „objasní mechanizmy využívania spotových operácií, bude pomáhať Slovensku a spolupracovať s ním na nových a existujúcich opatreniach zameraných na zvýšenie energetickej bezpečnosti a na zníženie cien energie, je pripravená rokovať so Slovenskom o právnych záležitostiach a v prípade potreby zasiahnuť počas súdnych sporov a zároveň pripraví spolu so Slovenskom možné riešenia na využitie fondov EÚ.“

Komisia neposkytuje žiadne právne vymáhateľné záruky

Už na prvý pohľad je z obsahu listu zrejmé, že Komisia v skutočnosti neponúka Slovenskej republike žiadne právne vymáhateľné a konkrétne záruky, iba hovorí o akomsi „vedení za ruku“ pri problémoch, ktoré môžu nastať pri predčasnom ukončení zmluvy s Gazpromom či energetickom a ekonomickom prepade.

List EK teda nie je právne záväzným aktom podľa práva EÚ, ale má jednoznačne charakter politického vyhlásenia, ktoré môže, no nemusí byť v prípade potreby naplnené.

Ak by v budúcnosti Komisia odmietla pomôcť Slovenskej republike, napríklad pre jej politické postoje, Slovensko by nemalo žiadny právny základ na vymáhanie týchto garancií prostredníctvom súdnych orgánov.

Zmluva o fungovaní EÚ určuje, že medzi právne záväzné akty patria nariadenia, smernice a rozhodnutia. List predsedníčky Komisie nespadá do žiadnej z týchto kategórií, preto je jeho právna relevantnosť obmedzená a nemôže byť vynútiteľný pred súdom EÚ.

Garancie z listu možno z hľadiska právnej vymáhateľnosti prirovnať k situácii, keď občan povie inému občanovi, že bude jeho ručiteľom pri úvere. Nepodpíše však úverovú zmluvu ako ručiteľ, iba v nejakom samostatnom liste napíše, že v budúcnosti mu „určite pomôže“. Pred súdom by takéto vyhlásenie nijako neobstálo a daná osoba by ručiteľom nikdy nebola. Rovnako nám z hľadiska práva neručí nič ani Európska komisia.

Slovensko má dlhodobú zmluvu o dodávkach plynu s ruským koncernom Gazprom, ktorá je platná do roku 2034. Táto zmluva je bilaterálnou obchodnou dohodou, ktorá spadá pod medzinárodné právo, konkrétne pod Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969, podľa ktorého je zmluvy potrebné dodržiavať (zásada pacta sunt servanda).

Komisia a jej neurčité zasahovanie do súdnych sporov

Podľa tejto zásady je SR povinná plniť svoje zmluvné záväzky, pokiaľ zmluva nie je právne ukončená, čo, samozrejme, nezahŕňa jednostrannú výpoveď pre zmenu politiky zo strany EÚ.

Ak by SR porušila zmluvu s Gazpromom v dôsledku implementácie nariadení EÚ, hrozí arbitráž na základe zmluvných ustanovení vrátane náhrady škody za ušlý zisk Gazpromu. Arbitráž medzi Gazpromom a Slovenskom by sa riadila primárne samotnou zmluvou a medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú obe krajiny.

Komisia síce v liste tvrdí, že je „pripravená zasiahnuť v prípade súdnych sporov“, no nie je jasné, čo tým myslí. Pri zachovaní prezumpcie zákonnosti konania Európskej komisie možno vylúčiť, že by zasahovala do rozhodovania príslušného súdu v prospech Slovenskej republiky.

Pri prípadnom pokrytí právneho zastúpenia alebo celkových nákladov v prípade prehry s Gazpromom by sa však Slovensko muselo spoliehať na dobrú vôľu Komisie. Odkaz na pár nepresných riadkov z daného listu by mu nijako právne nepomohol.

Slovensko podporilo nové sankcie za potľapkanie po pleci

V tomto smere teda neexistuje žiaden oporný bod, o ktorý by sa mohla Slovenská republika v budúcnosti oprieť.

Slovenská republika podporila protiruské sankcie výmenou za „potľapkanie po pleci" s dovetkom "dobre bude“ a želaním, že Komisia snáď v budúcnosti naplní svoje slová, lebo iné záruky nemá.

V tomto prípade je zaujímavé, čo vlastne zmenilo postoj slovenskej vlády k celej problematike. Jej predchádzajúce výhrady o výrazných ekonomických dôsledkoch pri odpojení sa od ruského plynu mali svoj racionálny základ v objektívne merateľných ukazovateľoch. O to viac, ak krajina čelí ťažkej konsolidácii.

Obrat v tomto postoji výmenou za nejasne formulovaný list bez právnej vymáhateľnosti je mimoriadne zvláštny nielen z hľadiska politického presvedčenia, ale aj právneho uchopenia poskytnutých záruk.

Snáď nejde o jednu zo situácií, keď kompetentní nad vecou iba mávnu rukou s tým, že ich sa to už v budúcnosti týkať nebude, alebo keď pri konštatovaní „bude to drahé“ majú v mysli už vopred pripravenú odpoveď „no a čo, veď my to platiť nebudeme“.