Storočie mobility: Ako pohyb mení tvár dnešnej spoločnosti

Pohyb bol kedysi prejavom krízy, dnes sa však stal globálnym trendom. Či už ide o útek pred vojnou, hľadanie práce, alebo snahu zapadnúť do digitálneho sveta, od moderného človeka sa jednoducho očakáva, že bude neustále v pohybe. Migrácia, práca na diaľku, flexibilné zmluvy, meniace sa identity – mobilita už nie je len vedľajším produktom doby. Stala sa novou logikou života, hodnotou, ktorá je hlboko zakorenená v našej spoločnosti.

Dnes môže byť odmietnutie pohybu často silnejším politickým gestom ako samotné prekročenie hranice. Symbolizuje nesúhlas, odpor či neprispôsobenie sa, a preto vyvoláva výraznejšie reakcie. Vo svete, kde je pohyb považovaný za samozrejmosť či nevyhnutnosť, sa možnosť zostať na jednom mieste mení na vzácne privilégium.

Ako sa mobilita stala štandardom

Už od začiatku 21. storočia sa predpokladalo, že toto obdobie nebude statické. Či už ide o plány na ekonomickú obnovu, alebo spôsob, akým sme sa adaptovali na život po pandémii, vlády, trhy, spoločenské trendy, dokonca aj influenceri začali posudzovať hodnotu človeka podľa jeho schopnosti a ochoty pohybovať sa.

Nútené vysídľovanie je toho smutným dôkazom. Ku koncu roka 2023 bolo na svete násilne vysídlených 117,3 milióna ľudí. Z nich bolo 43,4 milióna utečencov a 6,9 milióna ľudí žiadalo o azyl. Podľa údajov UNHCR ide o rekordne vysoké číslo. Znamená to, že približne každý 69. človek na Zemi je nútene vysídlený. Viac ako 68 miliónov ľudí muselo opustiť svoje domovy v rámci vlastnej krajiny a viac ako 43,4 milióna sú utečenci.

Tento stav poukazuje na zásadnú zmenu v dnešnom svete. Ľudia sú neustále v pohybe – buď sú násilne presúvaní, dobrovoľne sa sťahujú do iných krajín, alebo sa zúčastňujú na výmenných programoch a rôznych formách krátkodobej mobility.

Francúzsky sociológ Michel Maffesoli upozorňuje na zaujímavý trend, ktorý môžeme lepšie pochopiť, ak sa naň pozrieme z väčšej perspektívy. Hoci je dnešná doba plná pohybu a neustálych zmien, zároveň sledujeme návrat ku kmeňovému spôsobu života. Ide o prirodzenú reakciu spoločnosti na tieto zmeny. Moderné „kmene“ sa však už neviažu na konkrétne miesto. Nevznikajú podľa geografie, ale na základe spoločných záujmov, hodnôt a digitálneho prepojenia medzi ľuďmi.

Už to neznamená byť pripútaní k jednému miestu, ale skôr spojenie s ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty a spôsob myslenia. To môže viesť k tomu, že sa ľudia budú pohybovať cez hranice štátov, ale nie osamote. Budú sa spájať a cestovať s tými, ktorí zdieľajú ich princípy. V dôsledku toho „zakorenený človek“ už nie je niekto, kto žije lokálne a len občas navštívi mesto. Skôr je členom globalizovanej komunity, kde si ľudia vytvárajú spojenia cielene a dobrovoľne, podľa toho, čo je pre nich dôležité.

Politická ideológia v dobe bez hraníc

Mobilita sa dnes stala nielen politickou prioritou, ale aj čoraz rozporuplnejším javom. Západné krajiny podporujú migráciu ako riešenie starnúcej populácie a nedostatku pracovnej sily. V takomto „systéme pohybu“ sa odpor voči migrácii často vníma ako akt vzdoru.

Zároveň sa objavuje opačný trend: domáci obyvatelia opúšťajú svoje rodiská a hľadajú nové korene. Napríklad v roku 2024 zaznamenalo Taliansko 155 732 emigrantov, čo je najvyšší počet za posledných desať rokov. Portugalsko čelí výraznému „odlivu mozgov“, keďže viac ako 23 percent jeho obyvateľstva mladšieho ako 39 rokov žije v zahraničí. Podobne vidiecke oblasti Maďarska stratili od roku 2010 takmer 240-tisíc občanov, pričom 44 percent z nich malo menej ako 30 rokov.  

V dnešnej dobe je zotrvanie na mieste politickým gestom. Zostať vo vlastnej krajine môže byť vyjadrením odporu voči pohybu ľudí, ktorí do nej prichádzajú alebo z nej odchádzajú. Tento konflikt nie je len o strete rôznych kultúr, ale o zásadnom rozpore medzi neustálou zmenou a túžbou po stálosti.

Michel Maffesoli vysvetľuje, že moderní ľudia si vytvárajú malé komunity založené na spoločných pocitoch, hodnotách a štýle, nie na tom, kde žijú. V dnešnom svete tak byť „zakorenený“ znamená vedome si vybrať, kde a s kým sa cítime byť doma. Ľudia žijúci v zahraničí, či už dobrovoľne, alebo z donútenia, si dnes vytvárajú globálne komunity, ktoré spájajú spoločné hodnoty, životný štýl a digitálne platformy, čím prekonávajú fyzické hranice.

Tento jav má však aj odvrátenú stranu. Prispieva k oslabeniu miestnych spoločenstiev, ktoré títo ľudia opúšťajú.

Zakorenenosť sa dnes stáva vedomou voľbou, zatiaľ čo v minulosti bola samozrejmosťou. Jednotlivci stoja pred zásadným rozhodnutím: zostať alebo odísť? Táto voľba ukazuje, aké priority dnes formujú spoločenský vývoj. Ľudia čoraz viac uprednostňujú svoje osobné šťastie a spokojnosť pred tradičnými väzbami v komunite. V dôsledku toho vznikajú nové spoločenstvá ľudí, ktorí zdieľajú podobné hodnoty a presvedčenia, a tým sa úplne mení význam slova „komunita“.

Realita často vyvracia optimistické predstavy o tom, čo znamená žiť v otvorenej a slobodne sa pohybujúcej spoločnosti. V roku 2022 udelila Európska únia takmer 3,7 milióna prvých povolení na pobyt občanom mimo EÚ, čo je najviac od roku 2008, odkedy Eurostat tieto údaje sleduje.

To, čo sa kedysi vnímalo ako príležitosť, dnes často pôsobí ako riadené presúvanie ľudí. Pre niektorých je to sloboda pohybu, pre iných systematické vytláčanie z vlastného priestoru. Reči o „otvorených spoločnostiach“ preto čoraz viac strácajú zmysel najmä pre domácich obyvateľov, ktorí sa necítia byť fyzicky vytesnení, ale skôr existenčne odsunutí na okraj. Cítia sa odpojení od inštitúcií, ktoré už nevyjadrujú spoločnú národnú identitu.

Pre mnohých už zostať na jednom mieste neznamená, že niekam patria. Aj tí, ktorí neodišli, sa často cítia ako cudzinci vo vlastnom prostredí – obklopení novými zvykmi, rozdelenou spoločnosťou a inštitúciami, ktoré hovoria o začleňovaní, no v skutočnosti ľudí čoraz viac rozdeľujú.

Štát, ktorý kedysi zjednocoval a určoval spoločné smerovanie, dnes pôsobí skôr ako správca rôznych záujmových skupín než ako priestor spoločnej identity.

V takomto systéme sa mobilita stáva rozdeľujúcou silou. Tí, ktorí sú neustále v pohybe, zostávajú viditeľní a majú moc, zatiaľ čo tí, ktorí zostávajú na mieste, sú umlčaní a prehliadaní. A práve preto je globálna mobilita zodpovedná aj za globálnu osamelosť.

Zhrnutie

Možno si 21. storočie nebudeme pamätať pre vojny, ale pre to, ako sa v ňom ľudia neustále presúvali. Pohyb už nie je odpoveďou na krízu, ale povinnosťou – politickou, ekonomickou aj osobnou. Spoločnosť založená na neustálom pohybe prirodzene oslabuje význam toho, čo je pevné a stabilné. Lenže každý systém, ktorý vyzdvihuje mobilitu, zároveň vytvára napätie. Tí privilegovaní sa voľne presúvajú, tí neistí sa len tak držia nad vodou a tí bezmocní sa v tom všetkom strácajú. V dobe, keď sa migrácia stáva politickým cieľom a pohyb každodennou realitou, môže byť najväčšou odvahou zostať stáť na mieste a zároveň požadovať, aby sa tí, čo rozhodujú, znova zamerali na miesta a ľudí, na ktorých sa zabudlo.