A čo Čína?

Colbyho základný strategický koncept je jednoduchý. Na každú otázku, ktorá mu pristane na stole, napíše veľkými písmenami: „A ČO ČÍNA?“ Čo s Čínou nesúvisí, ho nezaujíma. Podstatné výzvy medzinárodnej bezpečnosti potom delia do dvoch kategórií: Čínu oslabujú, teda treba podporiť, Čínu posilňujú, teda nutné tlmiť.

Nejde o Čínu ako takú, ale o vzťah nastupujúcej globálnej veľmoci k upadajúcim USA. Koniec koncov, na prvom mieste všetkých jeho strategických úvah je práve postavenie USA.

Z ekonomického hľadiska majú Američania brániť tomu, aby sa Čína stala určujúcou silou globalizovanej ekonomiky a z tejto pozície mohla brzdiť americkú prosperitu. Z vojenského hľadiska nechcú, aby sa Čína stala regionálnym hegemónom v Tichomorí, pretože túto oblasť považujú za kľúčovú pre svoje vlastné ekonomické potreby.

Colby chápe, že ani USA už tomuto regiónu nevládnu a vládnuť nebudú. Preto sa pravdepodobne snaží o vytvorenie regionálnej mocenskej rovnováhy, ktorú by Washington svojou váhou mohol do budúcnosti riadiť; asi ako Londýn pomery na európskom kontinente v 18. a 19. storočí.

USA nemajú dôležité zbrane na rozdávanie či predaj

Ako táto veľká stratégia súvisí so spomínanými výpadmi? Po prvé, pokiaľ ju USA majú uskutočniť, musia posilniť vlastné vojenské schopnosti, a to v dvojakom zmysle: vyzbrojiť sa a rozšíriť priemyselnú základňu na výrobu zbraní. Ak ide o zbrane, ktoré Američania sami potrebujú, nemajú na rozdávanie, ale ani na predaj.

To sa týka spojencov v prioritnom regióne a tých skôr mimo región; východnú Európu alebo Blízky východ. Preto Colby zastavil dodávky Ukrajine a Trump zahmlieval, že nevie, kde to viazne. Pripomeňme, že žiadne sľúbené Patrioty z USA nakoniec na Ukrajinu nešli. Dodajú ich Nemci z vlastných zásob za americký sľub, že ich uprednostnia medzi inými čakateľmi, aby si ich mohli od Američanov v blízkej budúcnosti zase kúpiť.

Američania tiež pravdepodobne majú nedostatok jadrových ponoriek, pretože Colby spochybňuje dohodnuté dodávky Austrálii. Táto transakcia síce tvorí srdce vojenského zoskupenia AUKUS (Austrália, Británia, USA) a Austrália sa k nej nechala prehovoriť Bidenovou administratívou za cenu zrušenia nákupu ponoriek z Francúzska, ale v Pentagóne majú dnes pochybnosti o zmysluplnosti projektu AUKUS ako takého.

Môže to súvisieť s rolou Veľkej Británie. Pri zhodnotení jej neveľkých vojenských schopností majú americkí stratégovia oprávnené pochybnosti o jej reálnom prínose v Pacifiku. Keď sa Londýn vo Washingtone pochválil, že do regiónu vysiela svoju lietadlovú loď, Colby sa britských kolegov opýtal, či ju môžu otočiť späť a vysvetlil im, že Britániu potrebuje v Európe. Asi ako keď u trénera prvoligového futbalového družstva zaklope zaslúžilý internacionál, ale s pupkom a po dvoch infarktoch. Tréner mu vysvetlí, že jeho nenahraditeľné miesto je v okresnej lige.

Konflikt USA a Číny na obzore

Naopak, USA potrebujú, aby sa regionálni spojenci začali vážne pripravovať na konflikt s Čínou. Pokúša sa im predpisovať rovnakých päť percent z HDP na obranu ako členom NATO. Navyše od nich žiadajú, aby si rozbili vzťahy s najvýznamnejším obchodným partnerom Čínou tým, že vyhlásia, že sú pripravené brániť Taiwan.

Sami Američania pritom v otázke Taiwanu dlhodobo udržujú strategickú dvojznačnosť. Na jednej strane dávajú najavo, že im záleží na udržaní jeho nezávislosti. Nie pre taiwanskú slobodu a demokraciu, ale proti silnejšej Číne; asi ako keď sa Západ pokúšal odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Na druhej strane žiadne skutočné záruky porovnateľné s NATO Američania Taiwanu nedávajú; aj v tom sa situácia podobá Ukrajine.

Dodajme, že Colby nie je stúpencom tejto dvojznačnosti a bol by rád, aby sa USA k obrane ostrova výslovne prihlásili. Jeho tlak na Japonsko a Austráliu môže byť súčasťou plánu, ako to vo Washingtone dosiahnuť. Nie je však zrejmé, či by takýto krok Čínu odradil, alebo skôr presvedčil, že vojne sa nedá vyhnúť.

Racionalita a limity Colbyho nebezpečnej hry

Colbyho nebezpečná hra má určitý racionálny základ. Ak sa Taiwan zachová rozumnejšie ako Ukrajina a nenechá zatiahnuť do zástupnej vojny, môže dôjsť k nastoleniu regionálnej rovnováhy bez konfliktu s Čínou.

Ak sa rozumne nezachová, Washington môže dúfať, že zástupná vojna spomalí čínsky vzostup. Alebo, naopak, môže urýchliť vzostup eurázijského bloku tvoreného pásom od Bieloruska cez Rusko, Irán, Strednú Áziu, Čínu k Severnej Kórei so spojencami v južnej Ázii, Afrike i Latinskej Amerike, proti ktorému budú Američania len ťažko hľadať regionálnu či globálnu protiváhu.

Colbyho stratégia tiež trpí zásadným koncepčným obmedzením, ktoré je vlastné tým realistom, ktorí počítajú výlučne s vojenskými schopnosťami. Podceňujú úlohu a význam diplomacie, ktorá odnepamäti patrí k prinajmenšom rovnako dôležitým nástrojom zahraničnej politiky ako vojna.

Diplomacia bude pre USA dôležitejšia ako vojenská sila

Diplomaticky sa Američanom v Pacifiku príliš nedarí. Keď z Washingtonu Japonsku odkázali, že majú strojnásobiť výdavky na zbrojenie, japonská vláda zrušila každoročné konzultácie medzi ministrami zahraničia a obrany oboch krajín.

Tiež sa ukázalo, že ani Japonsko, ani Austrália nehodlajú obetovať vzťahy s Čínou tým, že by sa vopred prihlásili k podpore Taiwanu proti Číne v hypotetickom konflikte. Hoci obe krajiny sú v bezpečnostných otázkach od Američanov závislé, pokúšajú sa na rozdiel od európskych štátov NATO stále konať ako zvrchované mocnosti.

Pre budúce postavenie USA bude diplomacia dôležitejšia ako vojenská sila, ktorá im bude v porovnaní s ostatnými nutne ubúdať; dynamika inovácií, presun hospodárskej sily i demografia sú v tomto ohľade neúprosné. Ak nebudú chcieť zostať sami, budú sa musieť naučiť rokovať s rešpektom aj so svojimi spojencami. Aj to je realistická lekcia niekoľkých tisícročí medzinárodnej politiky.