Európa na hrane

Toto leto nám ponúka scény ako z dystopického románu. Na nemecko-poľskej hranici hliadkujú samozvané hliadky vybavené okuliarmi s nočným videním a v britských prímorských mestách, ako je Epping, protestujú nahnevané rodiny proti ubytovaniu nelegálnych migrantov.

Medzitým vedenie Európskej únie usporadúva jednu konferenciu za druhou, no konkrétne odpovede neprichádzajú. Nedôvera voči politikom narastá, a to nielen na vidieku.

Preťažený kontinent

Od slávneho výroku Angely Merkelovej „Zvládneme to“ uplynulo desať rokov, no situácia s migráciou sa výrazne nezlepšila. Hoci počet žiadostí o azyl v EÚ po roku 2023 mierne klesol, v roku 2024 ich stále bolo približne 1,01 milióna. Preto hovoriť o zlepšení je zatiaľ predčasné. Aktuálne čísla za rok 2025 naznačujú, že vysoký počet žiadostí pretrváva.

K tomu treba pripočítať desaťtisíce nelegálnych vstupov, pričom skutočný počet môže byť ešte vyšší, pretože mnohé neboli zaevidované. Bývalý taliansky minister vnútra Matteo Salvini opakovane tvrdí, že ochrana hraníc nie je len nevyhnutnosťou, ale základným právom. Podľa neho má každý štát právo rozhodovať o tom, kto smie vstúpiť na jeho územie.

Čo na to politici? Hoci zmenili slovník, ich prístup zostáva rovnaký. V Bruseli sa úradníci vyhýbajú otvorenej debate o kontrole migrácie. Namiesto toho používajú eufemizmy ako „Globálny prístup k migrácii a mobilite“ (GAMM). Ide o technokratický termín pre dohody o návrate migrantov do ich pôvodných krajín, partnerstvá v oblasti mobility či legálne migračné cesty, ktoré obchádzajú skutočný problém. V Berlíne sa zas hovorí o „manažmente migrácie“ a v Londýne o „humanitárnej výzve“.

Ide o skutočnú výzvu. Nemecké štatistiky kriminality za rok 2024 zaznamenali viac ako 217-tisíc násilných trestných činov, čo je o 1,5 percenta viac ako predchádzajúci rok. Obzvlášť znepokojujúci je 7,5 percentný nárast podozrivých, ktorí nemajú nemecké občianstvo. Vo Francúzsku zase úrady hovoria o takzvaných „stratených zónach“ na predmestiach s vysokým podielom migrantov. Presné údaje o násilí mladých ľudí v týchto štvrtiach však stále chýbajú.

Britská metropolitná polícia hlásila v roku 2024 rekordný počet útokov nožom, pričom mnohé sa udiali v oblastiach s veľkým počtom prisťahovalcov. No tí, ktorí sa odvážia položiť otázku, prečo násilie v mestách ako Marseille, Malmö či Mönchengladbach narastá, sú okamžite označení za extrémistov.

Bezpečnosť ako súkromná záležitosť

Tam, kde štát nedokáže zaistiť svojim občanom bezpečnosť, ľudia ju preberajú do vlastných rúk. Robia tak zo strachu, frustrácie, ale aj z nutnosti. V Sasku a Brandenbursku domáce tajné služby a polícia zaznamenávajú vznik miestnych skupín, ktoré si organizujú vlastné hliadky na hraniciach alebo vyhlasujú takzvané „ochranné zóny“. Štát síce trvá na tom, že má výhradné právo na použitie sily, no tieto neformálne skupiny tvrdia, že celý systém zlyhal. Tajné služby pritom varujú, že tieto skupiny sa môžu radikalizovať a stať sa náchylnými na vplyv pravicovo-extrémistických ideológií.

Nemeckí politici vyzývajú k ostražitosti. Úrady dali jasne najavo, že pokusy civilistov o stráženie hraníc sú nezákonné a musia byť okamžite potlačené. Aj kancelár Friedrich Merz opätovne zdôraznil, že na hraniciach má právomoc zasahovať len štátna polícia, ktorá musí zakročiť proti súkromným hliadkam.

To, čo bolo kedysi výhradnou doménou štátu – kontrola hraníc a verejný poriadok – sa dnes spochybňuje. Tam, kde inštitúcie zlyhávajú alebo konajú pomaly, vznikajú nebezpečné medzery, kde iniciatívu preberajú do vlastných rúk občianske skupiny, aktivisti či jednotlivci, ktorí sa odmietajú iba prizerať.

Ako na to reagujú médiá?

Médiá reagujú na situáciu väčšinou intuitívne a bez hlbšej analýzy. Každý, kto kritizuje súčasnú migračnú politiku, je okamžite označený za príslušníka krajnej pravice, xenofóba alebo spiatočníka. Hranice medzi vecnou analýzou, ostrou kritikou a spoločenským tabu sa pomaly vytrácajú.

Príkladom je nemecký novinár Matthias Matussek, kedysi uznávaný reportér magazínu Der Spiegel a neskôr komentátor denníka Die Welt, ktorý sa už roky neobjavil vo verejnoprávnej televízii. Prečo? Pretože si dovolil otvorene, miestami až provokatívne, kritizovať Merkelovej prístup k migrácii. To, čo sa kedysi považovalo za súčasť demokratickej debaty, sa dnes označuje ako „toxické“.

Totožný scenár sa odohráva aj na druhej strane Lamanšského prielivu. Britská Konzervatívna strana má problém definovať svoju identitu, zatiaľ čo Nigel Farage so svojou stranou Reform UK znie čoraz viac ako mainstreamový politik. Mnohí sa čudujú, prečo už nehovorí o migrácii tak ostro ako kedysi. Aj Británia, kedysi známa svojím otvoreným a konfrontačným verejným diskurzom, dnes pôsobí tlmene. Zdá sa, že dominuje kultúra morálneho zastrašovania. Nie všetky názory sú zakázané, no tí, ktorí sa príliš odchýlia od „prijateľného“ prejavu, sú verejne diskreditovaní, izolovaní a ich obsah je potláčaný algoritmami.

Kto chráni ľudí a kto ich definuje?

Európania sa roky posmievali predstave, že populistické hnutia by mohli skutočne získať moc, až kým neprišiel Donald Trump. Dnes v ňom mnohí vidia to, čo Európe chýba. Medzi nimi je aj Liz Trussová, bývalá britská premiérka, ktorá sa dnes objavuje na fórach Viktora Orbána v Maďarsku. V podcastoch otvorene hovorí o vplyve technokratov a bankárov na Downing Street a varuje, že Británia má len málo času na zmenu kurzu. Podľa nej Keir Starmer, súčasný premiér, nie je tým správnym mužom na túto úlohu.

Znamená to teda, že Európa potrebuje viac populizmu, aby sa zachránila? Alebo inak: čo je vlastne zlé na tom, robiť politiku v záujme obyčajných ľudí? A nie je práve podstatou demokracie to, že by o smerovaní krajiny mala rozhodovať väčšina?

Zákonné limity vs. spoločenské výzvy

Aj tí, ktorí vyhrajú voľby, často narazia na veľkú prekážku, ktorou je zákon. Medzinárodné dohody, ako Ženevský dohovor či európske štandardy v oblasti ľudských práv, výrazne komplikujú deportácie zamietnutých žiadateľov o azyl či stanovenie migračných limitov. Právni experti upozorňujú, že právny štát môže zlyhať na vlastnej nepružnosti a neschopnosti prispôsobiť sa novým spoločenským výzvam.

Príkladom je politik AfD Maximilian Krah. Kým v minulosti otvorene presadzoval prísnu remigračnú politiku, ktorá by viedla k masovým deportáciám cudzincov do ich pôvodných krajín, v roku 2025 zaujal miernejší postoj a dištancoval sa od etnonacionalistickej rétoriky, teda od politických vyhlásení, ktoré zdôrazňujú nadradenosť určitého etnika a národa.

Krah priznáva, že takéto myšlienky sú „nereálne“ a „v rozpore s ústavou“. Touto zmenou postoja sa dostáva do konfliktu s radikálnym krídlom svojej strany a zároveň ukazuje, že aj populistické hnutia narážajú na pevné právne hranice. Zostáva však zásadná otázka: ako zmeniť zákony tak, aby zostali účinné, no bez toho, aby sme sa vzdali ich základných princípov?

Britský autor Douglas Murray vo svojej knihe „Podivná smrť Európy“ (The Strange Death of Europe) tvrdí, že Európa sa nerozpadá pre vonkajšie tlaky, ale pre vnútorné problémy – nepružné zákony, sebakritický pohľad na vlastnú minulosť a politickú nerozhodnosť. Píše: „Európa pácha samovraždu, pretože stratila vieru vo svoje hodnoty, tradície a vlastnú legitimitu.“

Amerika ako vzor?

Kým Európa len diskutuje, iní už konajú. Spojené štáty pod vedením Trumpa zavádzajú prísnu kontrolu hraníc, uskutočňujú deportácie a uzatvárajú dohody s krajinami pôvodu prisťahovalcov. Najvyšší súd pritom posilnil právomoci vlády v oblasti migrácie. Či už ho človek podporuje alebo nie, Trump má to, čo podľa mnohých Európanov ich lídrom chýba: politickú rozhodnosť.

Európe nechýba len migračná stratégia, chýba jej obnovené sebavedomie. Nemusí stavať múry, ale takisto nemôže mať brány dokorán otvorené. Je nutné, aby prevzala zodpovednosť, mala odvahu vyberať si, no zároveň bola úprimná k vlastným občanom. Rovnako dôležité sú aj právne reformy, ktoré štátu opäť umožnia rozhodovať samostatne. Lebo bez hraníc nie je štát, bez kontroly niet slobody a bez ľudu neexistuje demokracia.

Zhrnutie

Masová migrácia postupne oslabuje súdržnosť európskej spoločnosti, najmä v mestách. Pod tlakom sa ocitli aj demokratické hodnoty a sloboda slova. Tí, ktorí na problémy upozorňujú, sú očierňovaní, a tí, ktorí žiadajú zodpovednosť, bývajú označovaní za nebezpečných. Politika, ktorá ignoruje vôľu občanov, stráca legitimitu. Nejde pritom o uzatváranie sa pred svetom, ale o zachovanie vlastnej identity. Nejde o rasizmus, ale o realistický pohľad. Ak sa Európe nepodarí zastaviť politický, právny aj kultúrny úpadok, nehrozí jej revolúcia od krajnej pravice, ale pomalý rozklad zvnútra.