Nie je pravda, že Spojené štáty sú najväčšou krajinou prisťahovalcov na svete. Ani európske štáty ako Nemecko či Švédsko si nemôžu nárokovať tento titul. Krajiny Perzského zálivu ich v tomto výrazne prevyšujú. V Spojených arabských emirátoch a Katare tvoria prisťahovalci viac ako tri štvrtiny populácie. V Kuvajte je to 67 percent a dokonca aj v Saudskej Arábii, ktorá je považovaná za uzavretejšiu krajinu, približne 40 percent populácie predstavujú prisťahovalci.

V porovnaní so západnými demokraciami, ktoré sú stále dosť homogénne, ponúka Perzský záliv celkom iný pohľad na imigráciu. Tá je tam mimoriadne účelová, prísne regulovaná a bez prísľubu integrácie či občianstva. Migrácia tu funguje ako obyčajná transakcia, nie ako cesta k tomu, že niekam budete patriť. Zostať v krajine môžete len za určitých podmienok a právo na pobyt vám môžu kedykoľvek odobrať.

Od roku 1980 sa populácia v štátoch Perzského zálivu výrazne zvýšila. Spojené arabské emiráty a Katar majú dnes desaťkrát viac obyvateľov ako na konci minulého storočia, Kuvajt šesťkrát a Saudská Arábia takmer trikrát viac. Aj keď k nárastu prispela vysoká pôrodnosť, hlavným dôvodom je masívna imigrácia, ktorú umožnil jedinečný rozvojový model poháňaný ropou. Pred rozmachom ťažby ropy v polovici 20. storočia boli tieto krajiny prevažne poľnohospodárske, živili sa lovom perál a obchodom. Ropa jednoducho zmenila všetko.

Stroj, ktorý potrebuje migrantov

Bohatstvo z ropy zmenilo región z nepodstatného hráča na globálne centrum financií, obchodu a leteckej dopravy. Mrakodrapy, príjmy bez daní a prísne kontrolované politické prostredie premenili mestá ako Dubaj a Dauha na magnet pre bohatých aj chudobných migrantov. Dopyt po málo kvalifikovanej pracovnej sile v stavebníctve a službách prilákal milióny ľudí z južnej a juhovýchodnej Ázie, zatiaľ čo vysoko kvalifikované pozície obsadzujú hlavne ľudia zo západných krajín a východnej Ázie.