Migranti v krajinách Perzského zálivu

Nie je pravda, že Spojené štáty sú najväčšou krajinou prisťahovalcov na svete. Ani európske štáty ako Nemecko či Švédsko si nemôžu nárokovať tento titul. Krajiny Perzského zálivu ich v tomto výrazne prevyšujú. V Spojených arabských emirátoch a Katare tvoria prisťahovalci viac ako tri štvrtiny populácie. V Kuvajte je to 67 percent a dokonca aj v Saudskej Arábii, ktorá je považovaná za uzavretejšiu krajinu, približne 40 percent populácie predstavujú prisťahovalci.

V porovnaní so západnými demokraciami, ktoré sú stále dosť homogénne, ponúka Perzský záliv celkom iný pohľad na imigráciu. Tá je tam mimoriadne účelová, prísne regulovaná a bez prísľubu integrácie či občianstva. Migrácia tu funguje ako obyčajná transakcia, nie ako cesta k tomu, že niekam budete patriť. Zostať v krajine môžete len za určitých podmienok a právo na pobyt vám môžu kedykoľvek odobrať.

Od roku 1980 sa populácia v štátoch Perzského zálivu výrazne zvýšila. Spojené arabské emiráty a Katar majú dnes desaťkrát viac obyvateľov ako na konci minulého storočia, Kuvajt šesťkrát a Saudská Arábia takmer trikrát viac. Aj keď k nárastu prispela vysoká pôrodnosť, hlavným dôvodom je masívna imigrácia, ktorú umožnil jedinečný rozvojový model poháňaný ropou. Pred rozmachom ťažby ropy v polovici 20. storočia boli tieto krajiny prevažne poľnohospodárske, živili sa lovom perál a obchodom. Ropa jednoducho zmenila všetko.

Stroj, ktorý potrebuje migrantov

Bohatstvo z ropy zmenilo región z nepodstatného hráča na globálne centrum financií, obchodu a leteckej dopravy. Mrakodrapy, príjmy bez daní a prísne kontrolované politické prostredie premenili mestá ako Dubaj a Dauha na magnet pre bohatých aj chudobných migrantov. Dopyt po málo kvalifikovanej pracovnej sile v stavebníctve a službách prilákal milióny ľudí z južnej a juhovýchodnej Ázie, zatiaľ čo vysoko kvalifikované pozície obsadzujú hlavne ľudia zo západných krajín a východnej Ázie.

Symbolom kultúrneho a politického vplyvu Perzského zálivu vo svete sa stali aerolínie Emirates Airlines, ktoré celé desaťročia viedol britský manažér Sir Timothy Clark. Ale pre väčšinu migrantov nie je život v krajinách zálivu ani zďaleka taký rozprávkový. Pracovný režim v tomto regióne sa riadi systémom zvaným kafala, ktorý znamená, že pracovník je právne závislý od svojho zamestnávateľa. Tento systém obmedzuje ľuďom slobodu pohybu, znižuje ich platy a potláča akékoľvek práva. Posolstvo je jasné: ste tu, aby ste pracovali, nie aby ste sa stali súčasťou spoločnosti.

Ropné štáty, štáty sociálneho zabezpečenia

V monarchiách Perzského zálivu sa občianstvo udeľuje len výnimočne, a to zámerne. Občianstvo totiž ľuďom zaručuje prístup k štedrým sociálnym systémom, ľudia s občianstvom však zohrávajú len obmedzenú úlohu v reálnej ekonomike. Migranti vykonávajú väčšinu práce, zatiaľ čo miestni ľudia riadia krajinu a užívajú si výhody.

V Kuvajte má 80 až 90 percent zamestnaných občanov prácu vo verejnom sektore, podobne je to aj v Katare. Naopak, súkromný sektor funguje najmä vďaka zahraničným pracovníkom, ktorí sú lacnejší, flexibilnejší a dajú sa ľahšie nahradiť. Výsledkom je model, ktorý v západnom svete nepoznáme: štát zabezpečuje výhody – bývanie, zdravotníctvo, vzdelanie – a občania ich využívajú. Tomuto sa hovorí rentiersky štát, v ktorom bohatstvo z ropy financuje pohodlný život domácich obyvateľov.

Lídri Perzského zálivu  si však uvedomujú, že tento systém nemusí fungovať navždy. Ceny ropy sú nestále a región je stále ohrozený, najmä zo strany Iránu, ktorý svojimi hrozbami voči Hormuzskému prielivu, dôležitej ceste svetového obchodu, môže spôsobiť vážne ekonomické problémy. Akékoľvek narušenie by mohlo rýchlo vyvolať nepokoje v spoločnosti, ktorá bola dlhodobo zvyknutá na bohatstvo a politickú stabilitu.

Vlády krajín zálivu sa snažia obmedziť závislosť od zahraničných pracovníkov. Zavádzajú programy ako „saudizácia“ a „emiratizácia“, ktoré nútia firmy zamestnávať viac domácich občanov v súkromnom sektore. Tento prístup však často znižuje efektivitu firiem, ktoré musia prijímať zamestnancov podľa národnosti, a nie podľa schopností alebo praxe. Saudská Arábia navyše v posledných rokoch zrealizovala jednu z najväčších deportačných akcií na svete a vyhostila státisíce migrantov bez dokladov, aby lepšie kontrolovala pracovnú silu.

Ilúzia postnacionalizmu

Model Perzského zálivu zaujíma Západ, ale z celkom iných dôvodov. Pre technologických nadšencov a futuristov predstavuje víziu budúcnosti bez národných hraníc: moderné, technologicky vyspelé mestá, ktoré priťahujú talenty z celého sveta, a to bez obmedzení, ktoré prinášajú tradičné inštitúcie. Naopak, pre zástancov prísnej kontroly hraníc je región dôkazom, že migrantov je možné masovo deportovať, a to bez byrokratických obmedzení, aké existujú v liberálnych demokraciách. V Európe sa tento prístup často označuje ako „remigrácia“.

Obe predstavy sú však skreslené a zidealizované. Nevidia krehkosť systému, ktorý sa spolieha na zisky z ropy, obmedzené práva a dovážanú pracovnú silu. Napriek tomu zostávajú petromonarchie Perzského zálivu výrazným symbolom globalizovaného sveta – navonok ultramoderné, no vnútorne stále pevne založené na hierarchii. Môžu pôsobiť ako mestské štáty budúcnosti, no stoja na veľmi starých a tradičných základoch.

Zhrnutie

Monarchie v Perzskom zálive sú dnes spoločnosťami s najväčším podielom prisťahovalcov na svete. Napríklad v Katare a Spojených arabských emirátoch tvoria migranti viac ako 75 percent obyvateľov. Bohatstvo z ropy im umožnilo postaviť luxusné mestá, ktoré lákajú nízko kvalifikovaných robotníkov aj svetových odborníkov. Na rozdiel od západných demokracií je však migrácia do týchto krajín výlučne vecou obchodu. Cudzinci nemajú šancu získať občianstvo ani sa integrovať do spoločnosti. Kým domáci občania pracujú hlavne v štátnej správe, migranti sú zamestnaní v súkromnom sektore, v ktorom ich obmedzuje systém kafala, ktorý znamená, že pracovník je právne závislý od svojho zamestnávateľa. Hoci je tento model efektívny, je zároveň krehký. Región je geopoliticky zraniteľný a demograficky nevyvážený. Pre niektorých je Perzský záliv víziou budúcnosti bez národných hraníc, pre iných len ilúziou, ktorá sa môže kedykoľvek rozplynúť.