Film Duchoň alebo talent bez hraníc

Dobu Karola Duchoňa som zažila, ale jeho repertoár ma nezaujímal. Kantilénový spevák s veľkým hlasovým rozsahom sa míňal s mojím vkusom. Keď som si niektoré jeho piesne vypočula v poslednej dobe, musím povedať, že boli skutočne pozoruhodné, aj keď som si k nim cestu nenašla.

Film o jeho živote má klipovú formu. Necháva hovoriť piesne a dopĺňa ich útržkami zo života. Obyčajná rodina, sklon k alkoholu, celková nedisciplinovanosť.

Duchoň bol talent, ktorému chýbalo vedenie. Jeho kariéra sa rozvíjala intuitívne. Film z neho robí ikonického speváka režimu, ale to nie je presné. Duchoň sa o politiku nezaujímal, (čo je podľa tvorcov veľký prehrešok). Režimom nadšený nebol. Je dobré uvedomiť si, z akého prostredia pochádzal a rozhodne to nebol žiadny "veleduch". Mal základné vzdelanie a nikoho, kto by mu poradil.

Karel Gott a Jiří Štaidl pochádzali z vplyvných rodín, vedeli s režimom vyjednávať kultivovanejšie a účinnejšie, mali lepší imidž a výsadné postavenie. Budovali svoje kariéry s rozumom a odstupom. Presne vedeli, čo robia.

Karol Duchoň robil, čo mohol. Nejako plával. Peniaze a hazard jeho život postupne ovládli, ale v popovom prostredí to nebolo ojedinelé. Hodnotiť ho ako manžela a otca, v rámci hudobnej komunity - nič mimoriadne.

Film precízne evokuje dobu, neuveriteľne dobre pracuje s maskou (a počítačovými úpravami) hlavného predstaviteľa Vladislava Plevčíka, ktorý navyše aj výborne spieva. Má dobré tempo. Vizuálna stránka diela je dokonalá - oživuje zvláštny šoubiznis 70. a 80. rokov - na Slovensku s ešte čudnejšími prejavmi. Košele s volánmi, starší mercedes, byt bez kúpeľne. Je to presné, smiešne a smutné zároveň.

Filmu sa podarilo zachytiť aj veľmi rýchle starnutie speváka, ktorý mal v čase svojej smrti len 35 rokov. V realizačne veľmi dobre urobenom filme mi chýbalo jedno - zachytil všetko, okrem spevákovej charizmy a hlbšieho ponoru do jeho vnútra. A ešte štipka láskavosti. Bol to chlapec z Galanty, stratený vo svete, ktorému nerozumel. Trápil sa. Z jeho prejavu však bolo jasné aj mne, že chcel svojím spevom ľudí skutočne potešiť.

Je to málo? Veľa? Dá sa to ignorovať?