Prečo odchádzajú a čo prinášajú

Európa sa na migráciu často pozerá ako na hrozbu pre svoju demografiu, kým Spojené štáty ju vykresľujú buď ako podkopávanie stability, alebo ako príležitosť na záchranu a obnovu.

Predstavy o migrácii sa často rúcajú, keď narazia na realitu latinskoamerickej migrácie. Táto migrácia nie je vlnou vítanej rozmanitosti ani civilizačným dobývaním. Je to skôr kolaps celého regiónu, ktorý sa dal do pohybu, a migranti sú jeho živým dôkazom. Latinskoamerický migrant nie je útočník, ale živé svedectvo o zlyhaní systému.

Odchádza, lebo tamojšie štáty sú prehnité do základov, prevláda tam násilie a boj o prežitie je každodennou realitou.

Kým Európa a Severná Amerika sa sústreďujú na to, kto prichádza, Latinská Amerika prichádza o vlastných obyvateľov.

Prečo odchádzajú?

Latinskoamerickí migranti neodchádzajú za úspechom či slávou, ale preto, že doma nie je možné zabezpečiť si ani základné podmienky na prežitie.

Rozpad inštitúcií je všadeprítomný, prejavuje sa nefunkčnými súdmi, masívnou korupciou v byrokracii, podfinancovaným školstvom a nezáujmom elít.

Dôvera v políciu je veľmi nízka. Iba 44 percent ľudí v Latinskej Amerike jej dôveruje, zatiaľ čo vo svete je to v priemere 68 percent. Podnikatelia sú často nútení dávať úplatky a rodičia musia sledovať, ako sa ich deti učia v rozpadnutých triedach alebo sa stávajú súčasťou gangov, ktoré ich vyzbrojujú.

Medzitým sa násilie v Latinskej Amerike a Karibiku stalo bežnou realitou. Hoci tento región tvorí len osem percent svetovej populácie, pripadá naň takmer 29 percent všetkých vrážd na svete, čo je viac ako 130-tisíc ročne. Miera násilia je tu päťkrát vyššia ako v Severnej Amerike. V takýchto podmienkach je odchod do zahraničia prirodzeným riešením, najmä keď desaťpercentný nárast počtu vrážd v danom regióne znamená štvorpercentný pokles ekonomickej aktivity.

Hospodársky kolaps túto zúfalú situáciu ešte zhoršuje. Pretrvávajúca hyperinflácia v Argentíne, rovnako ako dolarizácia v Ekvádore na začiatku milénia či neisté podmienky na neformálnych trhoch práce po celom regióne, znemožňujú ľuďom šetriť, plánovať si budúcnosť a normálne žiť. Pre mnohých je preto odchod do zahraničia otázkou života a smrti.

Tou najväčšou tragédiou je však to, čo po nich ostáva. Na celom kontinente sú prázdne mestá, rozbité rodiny a vytrácajúce sa tradície. Pre mnohých je migrácia posledným zúfalým gestom oddanosti. Lúčia sa s domovinou, ktorá sa im rozpadáva pred očami, namiesto toho, aby sa len pasívne prizerali, ako chátra a zaniká.

Čo prinášajú?

Napriek tomu však latinskoamerickí migranti prinášajú do Severnej Ameriky a Európy presne to, čo týmto regiónom chýba: pracovnú silu, mladšiu populáciu a kultúrnu súdržnosť.

Z ekonomického hľadiska plnia migranti nenahraditeľnú úlohu. V USA napríklad takmer 70 percent poľnohospodárskych pracovníkov tvoria migranti, najmä z Latinskej Ameriky. V Európe zase od nich závisí stavebníctvo, opatrovateľstvo a domáce práce. Bez nich by mnohé odvetvia jednoducho prestali fungovať.

Z demografického hľadiska pomáhajú kompenzovať starnutie populácie v krajinách ako Taliansko a Španielsko, kde je pôrodnosť len okolo 1,2 dieťaťa na jednu ženu. Migranti z Latinskej Ameriky tak prinášajú potrebnú pracovnú silu a energiu na udržanie škôl, nemocníc a dôchodkového systému.

Z kultúrneho hľadiska prichádzajú bez toho, aby si nárokovali špeciálne práva alebo vnucovali svoje ideológie. Väčšina z nich sú totiž veriaci kresťania, pre ktorých je rodina na prvom mieste. Namiesto toho, aby sa dostávali do konfliktu s normami západnej spoločnosti, ich prijímajú a podporujú.

Príchod migrantov však vytvára aj nepriamy tlak, pretože zaťažujú bývanie, školy, zdravotnú starostlivosť a verejné služby. Nie sú to hrdinovia, ale ani narušitelia systému. Jednoducho pracujú, prekonávajú prekážky a nakoniec sa stávajú súčasťou spoločnosti.

Neviditeľní hrdinovia alebo narušitelia?  

Krajiny Západu, od USA až po Európsku úniu, by už nemali prenášať svoje nádeje a obavy na otázku migrácie, obzvlášť, keď ide o migrantov z Latinskej Ameriky.

Pravicové skupiny často šíria predstavy o invázii, no obavy, že ich nahradia, sú neopodstatnené. Latinskoamerickí migranti chcú plne zapadnúť do spoločnosti, nie ju ovládnuť. Modlia sa v rovnakých kostoloch, zdieľajú rovnaké morálne hodnoty a neprinášajú džihád ani šaríu. Prinášajú praktické riešenia, nie politické konflikty.

Naopak, ľavica často idealizuje migrantov ako akýchsi svätých vyslancov, ktorí údajne prinášajú cnosť a spásu, no pritom ignoruje skutočnosť. Pravdou je, že migranti z Latinskej Ameriky neprichádzajú s cieľom zachrániť krajiny svojou rozmanitosťou, ale jednoducho pracovať a vybudovať si nový život. Sú vytrvalí a verní viere, nie progresívni ani revolučne zmýšľajúci.

Pre USA a EÚ sú migranti z Latinskej Ameriky tou najmenšou hrozbou, akú Západ mohol dostať. Neprinášajú so sebou žiadne teroristické hrozby, žiadne masové ideológie ani snahu o vytváranie paralelných spoločností. Prinášajú však ambície, ktoré sú výsledkom núdze a potreby začať odznova.

Nemalo by nás znepokojovať, kto Latinskoameričania sú, ale dôvod, prečo utekajú. Ich migrácia totiž nie je začiatkom nejakého útoku, ale dôsledkom zlyhania celého systému, ktoré nikto nerieši.

Zhrnutie

Migrácia z Latinskej Ameriky nie je ani inváziou, ani oslobodením, ale dôsledkom postupného rozkladu. Kým niektorí vnímajú migrantov ako dobyvateľov, v skutočnosti ide o ľudí unikajúcich pred rozpadom domovských krajín. Utekajú zo štátov, ktoré ovládli kartely, zničila inflácia a opustili elity, ktoré sa už dávno obohatili. Nie sú revolúciou, ale následkom. Pokiaľ Latinská Amerika nevytvorí funkčné štáty, bude naďalej prichádzať o svojich občanov, potichu, každý deň a s fatálnymi následkami. Jej kríza totiž nie je na hraniciach, ale v jej základoch, a žiadna bariéra v podobe múrov, lodí či vízovej politiky nedokáže zabrániť, aby sa kontinent vyľudnil.