Vágne právo na opravu v médiách má zásadné nedostatky

Poslanci Národnej rady SR schválili novelu zákona o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie, ktorá je v Zbierke zákonov označená ako zákon č. 189/2025 Z. z., s účinnosťou od 1. augusta 2025. Navrhovateľmi tejto legislatívy boli poslanci za SNS Roman Michelko, Andrej Danko a Adam Lučanský spolu s Rudolfom Huliakom, ktorý bol v tom čase poslancom NR SR.

Medzi najzásadnejšie zmeny tejto novely patrí zavedenie špecializovaných tlačových senátov na Mestskom súde Bratislava IV, Okresnom súde Banská Bystrica a Mestskom súde Košice, ktoré budú prejednávať žaloby vyplývajúce z porušenia novely.

Novela rovnako zavádza inštitút „práva na opravu“, ktorý už v slovenskom právnom poriadku existoval, no zanikol zrušením zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve, ktorého bol súčasťou. Právo na opravu nahrádza inštitút „práva na vyjadrenie“, ktorý platil doteraz.

Oprava má posilniť práva dotknutých osôb

Súčasné znenie práva na opravu priznáva toto právo žiadateľovi za predpokladu, že sa v periodiku, na spravodajskom webe či v agentúrnom servise objaví nepravdivé alebo neúplné tvrdenie, ktoré zasahuje do jeho cti, dôstojnosti či dobrej povesti. Žiadateľ môže do 30 dní od zverejnenia tvrdenia požiadať o opravu prostredníctvom samostatného kontaktného e-mailu.

Ak médium opravu neuverejní alebo iným spôsobom poruší ustanovenia prijatej novely, žiadateľ sa môže prostredníctvom žaloby domáhať nápravy pred špecializovanými tlačovými senátmi.

Zákonodarca prijatím tejto novely z dielne SNS podľa dôvodovej správy reagoval na „aktuálnu spoločensko-politickú situáciu s cieľom posilnenia ochrany osobnostných práv fyzických osôb a dobrej povesti právnických osôb pred nepravdivými alebo neúplnými informáciami uvedenými v periodických publikáciách a agentúrnych servisoch.“

Zavedenie práva na opravu má podľa navrhovateľov zo strany SNS „prispieť k zdravému fungovaniu demokratickej spoločnosti“ tým, že dotknuté osoby budú mať efektívnejšie možnosti obrany pred nepravdivými mediálnymi tvrdeniami.

V teoretickej rovine môže tento zámer navrhovateľov obstáť, no v praktickej rovine sa veľa nezmení.

Zákon je formulovaný bez jasných vymedzení

Samotný zákon obsahuje vágnu formuláciu pravidiel, ktoré sťažujú výklad jednotlivým médiám a dotknutým osobám. Zákon navyše vôbec nezohľadňuje podstatné aspekty mediálnej činnosti, ktoré chráni najmä európska legislatíva.

Dotknutá osoba má právo na opravu, ak médium zverejní nepravdivé alebo neúplné skutkové tvrdenie, ktoré zasahuje do práv tejto osoby.

Zákon však vôbec neurčuje, v akom rozsahu má byť oprava uverejnená, okrem toho, že médium je povinné uverejniť ju bezodkladne, najneskôr do troch dní odo dňa doručenia žiadosti o jej uverejnenie alebo v inej primeranej lehote, nie dlhšej ako 60 dní. Médium je povinné zverejniť opravu tak, ako bola navrhnutá alebo dohodnutá so žiadateľom. Nie je pritom vôbec zrejmé, čo znamená „dohoda so žiadateľom" a v akej forme má byť „uzatvorená".

Podľa tejto formulácie môže žiadateľ, ktorý sa bude cítiť dotknutý zverejneným textom považovaným za neúplný, žiadať zverejnenie doplňujúcich informácií v rozsahu napríklad 5 000 slov, iba preto, že podľa jeho subjektívneho vnímania tento text dostatočne ozrejmí a doplní zverejnené skutkové tvrdenie.

Takáto situácia sa môže vyskytnúť pri trestných kauzách, kde sa dotknutá osoba v pozícii obvineného bude dožadovať doplnenia textu o jej obvinení tým, že poskytne rozsiahly prehľad obhajobných argumentov k celej veci. Zákon to umožňuje.

Zákon teda vôbec nerieši, v akom rozsahu by daná oprava mala prebiehať. Uvedené platí rovnako aj v prípade zverejnenia nepravdivej informácie.

Preukazovanie pravdivosti informácie

Médium nemusí uverejniť opravu, ak preukáže pravdivosť alebo úplnosť skutkového tvrdenia. Takto vágne formulované ustanovenie však vôbec nehovorí o tom, ako sa má pravdivosť alebo úplnosť tvrdení preukazovať.

Nie je zrejmé, či postačí konštatovanie média, že ide o pravdu alebo úplné tvrdenie, prípadne či iné doplňujúce informácie už budú tvoriť nové skutkové tvrdenie, alebo je k textu potrebné vyhotoviť analýzu na úrovni súdneho rozhodnutia.

Samotnou kapitolou je pritom dokazovanie skutočnosti, že ide o nepravdivé alebo neúplné skutkové tvrdenie. Pri zverejnení takejto informácie musí žiadateľ opísať, v čom je táto informácia nekorektná, a hlavne musí preukázať, že ide o skutkové tvrdenie, a nie o názor alebo hodnotiaci úsudok novinára. Čo všetko možno považovať za „skutkové tvrdenie“, zákon nedefinuje.

Rozličné médiá aj iné osoby môžu rôznym spôsobom interpretovať, čo je skutkové tvrdenie, najmä v prípadoch, kde sa prelínajú fakty a názory – napríklad pri interpretácii údajov alebo štatistík.

Problém s hodnotiacimi úsudkami

V tomto smere sa teda môžu vyskytnúť situácie, keď budú jednotlivé tvrdenia prezentované v médiách vykladané rôzne podľa toho, ako sa to komu hodí. Zákon to bez jasného vymedzenia pojmov umožňuje.

Hodnotiace úsudky novinárov pritom spadajú pod silnú právnu ochranu na európskej úrovni, odvodenú od slobody prejavu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad vo veci Lingens verzus Rakúsko.

V tomto prípade ESĽP uviedol, že hodnotiace úsudky sa odlišujú od skutkových tvrdení tým, že nie sú plne podrobené povinnosti preukazovania pravdivosti. Hodnotiaci úsudok musí byť založený na dostatočnom skutkovom základe, ale jeho subjektívna povaha umožňuje novinárom širší priestor na vyjadrenie názorov, a preto môže byť aj nepravdivý.

Rovnako aj vnútroštátne súdy, najmä s odkazom na judikatúru európskych súdov, opakovane rozhodli, že médiá zodpovedajú za pravdivosť skutkových tvrdení, ale nie za pravdivosť hodnotiacich úsudkov, pokiaľ tieto vychádzajú z overiteľného skutkového základu.

Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. III. ÚS 385/2012 vyslovil záver, že pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné nie je.

Východiskovým rozhodnutím v tejto otázke je práve prípad Lingens proti Rakúsku, kde ESĽP požiadavku preukázania pravdivosti hodnotiaceho úsudku kvalifikoval ako rozpornú s článkom 10 Dohovoru, teda porušujúcu slobodu prejavu („existencia faktov môže byť dokázaná, ale pravdivosť hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“).

Nedostatočné vymedzenie pojmu „skutkové tvrdenie“ predstavuje problém pri dokazovaní toho, do akej kategórie vlastne namietaná zverejnená informácia patrí. Skutkové tvrdenie sa dá všeobecne označiť ako výrok, ktorý je možné objektívne overiť, teda dokázať jeho pravdivosť. Na rozdiel od hodnotiaceho úsudku musí byť skutkové tvrdenie podložené dôkazmi.

Ak však tieto dôkazy budú v médiách prezentované ako hodnotiace úsudky, zákon je na ne krátky. Objektívne merateľné parametre alebo dôkazy pritom možno prezentovať aj v texte, ktorý bude označený práve ako hodnotiaci úsudok.

Pravdivosť informácií v danom čase

Citlivé témy z hľadiska objektívnej pravdivosti budú rovnako predmetom diskusií, či ide o skutkové tvrdenia, alebo o hodnotiace úsudky. Ako príklad možno uviesť výrok: „Vakcíny proti ochoreniu COVID-19 sú bezpečné.“

V minulosti bol tento výrok označovaný ako pravdivé skutkové tvrdenie, no neskôr sa ukázal opak. Hoci v tom čase neexistovali štúdie o vedľajších účinkoch a o bezpečnosti hovorili závery a výskumy výrobcov vakcín (išlo teda o overiteľné dáta), neskoršie výskumy potvrdili prítomnosť nebezpečných vedľajších účinkov týchto výrobkov.

Ak by sa v tom čase v texte objavilo tvrdenie o nebezpečnosti vakcín, rozhodne by sa našli osoby, ktoré by sa domáhali doplnenia či opravy tohto tvrdenia. V prípadnom súdnom spore, ktorý by zrejme trval roky, by sa však neskôr tvrdenie ukázalo ako pravdivé. Celá žaloba by tak bola zmietnutá zo stola, hoci by vo svojich počiatkoch mohla mať racionálny základ.

Novela teda vo svojej podobe nedostatočne rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Zákon by mal explicitne vymedziť, čo sa považuje za hodnotiaci úsudok, a rovnako uviesť, že faktické objasnenie kontextu opravy (napríklad uvedenie zdroja pôvodného tvrdenia) nie je hodnotiacim úsudkom.

Novinárske zdroje a ich ochrana verzus preukazovanie pravdivosti

Problém s nepravdivými alebo neúplnými skutkovými tvrdeniami môže nastať aj v situácii, keď budú novinári odkazovať na svoje zdroje. Ak bude dotknutá osoba žiadať o opravu a novinár preukáže pravdivosť svojich tvrdení s odkazom na „dôveryhodný zdroj“, žiadateľ nemá v takom prípade veľa možností na overenie tejto skutočnosti.

Európska judikatúra kladie dôraz na ochranu novinárskych zdrojov a ani orgány činné v trestnom konaní či súdy nie sú oprávnené žiadať zverejnenie identity novinárskych zdrojov, čím by sa jednoznačne potvrdila alebo vyvrátila ich dôveryhodnosť.

Mediálne tvrdenia s odkazom na dôveryhodné novinárske zdroje v texte o rôznych skutočnostiach predstavujú pomerne závažný problém pri dokazovaní pravdivosti tvrdení.

Ak bude médium tvrdiť, že jeho zdroje opisujú korupciu v konkrétnom prípade, kde vystupuje napríklad politik, bude opäť sporné, či ide o hodnotiaci úsudok, alebo o skutkové tvrdenie. Toto tvrdenie je totiž overiteľné – zverejnením zdroja, no pokiaľ sa ho rozhodne novinár chrániť, neexistuje právna cesta, ako sa k jeho identite dopracovať a overiť pravdivosť tvrdenia.

Časté žaloby môžu predstavovať neprípustný nátlak

Možno teda predpokladať, že v prípade podobných sporov sa bude žiadateľ obracať na súdy, aby rozhodovali v konkrétnych žalobách.

Ak sa však podobne sporné žaloby budú kopiť voči jednotlivým médiám práve z dôvodu nejasne formulovanej legislatívy, môže ísť o neprípustný nátlak na mediálne prostredie, ktorý je v rozpore s európskou legislatívou.

Európsky akt o slobode médií (European Media Freedom Act) síce požaduje, aby členské štáty zabezpečili právo na odpoveď alebo opravu v médiách ako prostriedok nápravy pre jednotlivcov a právnické osoby, no toto právo musí rešpektovať slobodu prejavu a nezávislosť médií.

Akt vyslovene zakazuje neprimerané zásahy do redakčnej nezávislosti médií, vrátane povinností, ktoré by mohli obmedzovať ich slobodu. Medzi takéto povinnosti možno radiť aj neustále žaloby, ktoré vyplývajú najmä z toho, že sú umožňované nejasným výkladom zákona.

Akt vo svojich ustanoveniach kladie dôraz na to, že právo na opravu musí byť jasne definované, transparentné a nesmie byť zneužívané na obmedzenie slobody médií. Súčasná podoba novely zavádzajúcej práva na opravu má však mimoriadne ďaleko k jasným definíciám.

Sloboda novinára sa prísne stráži

Okrem Aktu požiadavku na ochranu slobody médií opakovane vyslovujú aj európske súdy vo svojej judikatúre, napríklad v prípade Bladet Tromsø a Stensaas proti Nórsku.

Európsky súd pre ľudské práva v tomto prípade rozhodol, že odsúdenie novinára a vydavateľa novín Bladet Tromsø zo strany súdu v Nórsku za ohováranie boli založené na údajnej nedbanlivosti novín pri uverejňovaní nepravdivých tvrdení, ktoré naznačovali, že lovci tuleňov boli krutí a spáchali trestné činy.

ESĽP zistil, že hoci odôvodnenie súdu v Nórsku bolo relevantné, nebolo dostatočné na účely potláčania slobody prejavu v zmysle Dohovoru, pretože tvrdenia novinára sa museli posudzovať v kontexte lovu tuleňov v Nórsku v čase ich uverejnenia.

Článok 10 Dohovoru chráni urážlivé myšlienky a schopnosť tlače informovať o záležitostiach verejného záujmu. Lov tuleňov bol v tom čase záležitosťou verejného záujmu a Bladet Tromsø o tejto téme podľa ESĽP informoval vyváženým spôsobom (hoci tvrdil, že lovci tuleňov páchali trestnú činnosť), a preto odsúdenie novinára za ohováranie predstavovalo neprípustný zásah do jeho práv.

Toto rozhodnutie ESĽP teda hovorí, že aj keď novinár priniesol skutkové tvrdenia o páchaní trestnej činnosti lovcov tuleňov, jeho odsúdenie za ohováranie bolo v rozpore s právom EÚ, pretože bolo potrebné zohľadniť celkový kontext, na ktorý novinár svojimi tvrdeniami poukazoval.

Tlačové senáty budú musieť vykladať právo v súlade s ESĽP

V podobnom duchu budú musieť rozhodovať aj tlačové senáty, ktoré budú posudzovať prípadné žaloby voči médiám. Už dnes však možno tvrdiť, že nejasné formulácie v zákone povedú k mnohým sporným výkladom a zrejme aj k žalobám.

Dôkazné bremeno pred súdom však bude niesť ten, kto žalobu podá. Dotknutá osoba teda bude musieť preukázať, že išlo o nepravdivé alebo neúplné informácie, ktoré mali povahu skutkových tvrdení, a zároveň, že nimi bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv spôsobom, ktorý je v súlade s právom EÚ.

Sudcovia musia na konci dňa rozhodovať tak, ako ich viaže judikatúra európskych súdov.

Politici, ale aj dôvodová správa k tejto legislatíve, hovoria o tom, že právo na opravu by malo byť „bičom“ na neobjektívne informácie v médiách. Týkať sa to má najmä tvrdení, ktoré majú poškodzovať dobrú povesť osôb.

Z formulácie samotných ustanovení je však už dnes zrejmé, že obchádzanie ich účelu nebude žiadny problém. A to tak zo strany médií, ako aj zo strany žiadateľov, ktorí budú mať záujem zahlcovať mediálny priestor vlastnými tvrdeniami.

Prílišný tlak vo forme žalôb voči médiám celkom určite povedie k sťažnostiam pred Ústavný súd SR alebo Európsky súd pre ľudské práva. Tie potom budú posudzovať nielen samotné skutkové okolnosti žalôb, ale aj prípustnosť vágne formulovanej legislatívy.