Koľko stojí dôstojnosť? Slovenské pohreby medzi tradíciou, trhom a tichom

Moderná spoločnosť už dávno prestala hovoriť o smrti otvorene. Namiesto toho ju delegovala do rúk služieb, ktoré majú všetko vybaviť rýchlo, technicky a čo najmenej emotívne. Smrť sa tak stáva nielen osobnou stratou, ale aj výdavkom, ktorý zaskočí mnohé rodiny. Na Slovensku každoročne zomrie takmer 60-tisíc ľudí, no len máloktorí z pozostalých majú istotu, že ich čaká pokojná rozlúčka, nie šokujúci účet.

Smrť ako služba. Pohreb ako biznis

Ako uvádza Slovenská asociácia pohrebných a kremačných služieb, priemerný tradičný pohreb dnes vychádza na 2 000 až 4 000 eur. V základnej verzii ide o jednoduchú rakvu (250 až 500 eur), prenájom chladiaceho zariadenia (50 až 200 eur), výkop hrobu (150 až 500 eur), obrad v dome smútku (150 až 400 eur), dopravu, výzdobu a administratívne poplatky.

Kremácia, často považovaná za lacnejšiu alternatívu, prináša síce nižšie náklady na pohrebné miesto, ale s obradom a doplnkovými službami sa cena znova šplhá k 2 000 eurám. Spopolnenie v krematóriu stojí 170 až 200 eur. Mesto Banská Bystrica si napríklad za spopolnenie účtuje 200 eur bez obradu, pričom kompletná služba s rozlúčkou môže presiahnuť 300 eur.

Ladislav Stríž, predseda asociácie pohrebných a kremačných služieb, upozorňuje, že situácia sa v posledných rokoch výrazne zhoršila: „Dôstojná posledná rozlúčka sa pomaly stáva luxusom. Zdražujú všetky vstupy, od rakiev po energie a štátna podpora to nedokáže pokryť.“

Donedávna pritom štát poskytoval pozostalým príspevok na pohreb vo výške len 79,67 eura. Od januára 2025 sa suma zvýšila na 200 eur, no stále ide skôr o symbol než o skutočnú pomoc.

Zákon vyžaduje, aby sa pohreb uskutočnil najneskôr do desiatich dní od úmrtia, v praxi sa však termíny skracujú na štyri až päť dní. Čas, ktorý by mal byť vyhradený na smútok, strieda hektické vybavovanie úmrtného listu, výber pohrebnej služby, rezervácia obradu a riešenie financií. Pozostalí sú v časovom strese, pričom niektoré služby si za víkendové alebo expresné termíny účtujú výrazné príplatky.

Dôstojne a dostupne. Dá sa to?

Ceny sa dramaticky líšia aj podľa lokality. Kým v menších obciach môžu byť poplatky za hrobové miesto a súvisiace služby nižšie, vo väčších mestách sú prenájmy a poplatky často výrazne vyššie, čo ďalej navyšuje konečný účet pre pozostalých.

Napriek všetkým negatívnym trendom existujú možnosti, ako usporiadať dôstojný pohreb bez neúmerného zadlženia. Jednoduchšia rakva, menšia výzdoba, obrad vo farnosti namiesto obradnej siene či rodinná pomoc pri výkope hrobu môžu ušetriť stovky eur. Niektoré poisťovne ponúkajú pohrebné poistenie, ktoré pomáha rodine pokryť časť výdavkov. No stále ide o málo rozšírený produkt a jeho potenciál ostáva nevyužitý. Pozitívne je, že aj medzi pohrebnými službami existujú tie, ktoré uprednostňujú osobný prístup a dôstojnosť pred ziskom. Pracujú s rodinami individuálne, ponúkajú flexibilné riešenia a nesnažia sa nútiť drahé „balíčky“.

Bez obradu, bez tela, bez rozlúčky

Najväčšiu zmenu však nepredstavuje len cena, ale samotná podoba pohrebov. Vzrastá počet takzvaných bezobradových kremácií, kde sa zosnulý spopolní bez účasti pozostalých. Rodina si len prevezme urnu. Hoci ide o úsporu času aj peňazí, duchovne je tento model prázdny. Pohreb ako verejný rituál mizne, čo mení náš spôsob lúčenia, a tým aj prežívania smútku. Tradičný kresťanský prístup považuje pochovanie do zeme za akt viery v zmŕtvychvstanie. Telo nie je len telesnou schránkou, ale chrámom Ducha Svätého. Kremácia je síce v cirkvi povolená, no odporúča sa, aby bola vždy spojená s obradom, modlitbou a uložením popola na posvätné miesto. Rozptyl na lúke či roztrúsenie v lese tieto požiadavky nenapĺňajú.

Psychológovia zdôrazňujú, že pohreb je kľúčovým krokom v procese smútenia. Je to chvíľa, keď sa pozostalí dokážu lúčiť, prijať stratu a nájsť vnútorný pokoj. Ak sa táto skúsenosť odoprie z dôvodu financií či pohodlnosti, môže zostať smútok neukončený a neskôr sa vrátiť v podobe psychickej traumy.

To najdôležitejšie - náš spoločný postoj k smrti, však zostáva mimo cenníkov. Ak si vážime život, mali by sme vedieť dôstojne pochovať svojich mŕtvych. Nie ako klienti pohrebnej agentúry, ale ako spoločenstvo, ktoré vie smútiť, modliť sa, odpustiť a lúčiť sa. Smrť nie je len koncom. Je zrkadlom nášho vzťahu k životu a k sebe navzájom.

(pet, red.)