Birobidžan a osud Židov v Rusku. Príbeh nedorozumenia

Na konci prvej svetovej vojny už mala britská diplomacia v úmysle ponúknuť priestor na vytvorenie židovského sídla v Palestíne, ale Francúzi navrhli ostrov Madagaskar. Táto myšlienka mala pôvodne poľský rukopis, preto francúzska vláda začala rokovania s Poliakmi, s ktorými žilo mnoho Židov. Trvalo to až do roku 1937, ale neskončilo sa to nijako.

V roku 1940 bol Madagaskarský plán oživený nacistickým Nemeckom. Na rozdiel od predchádzajúcich návrhov už išlo o nútené presídľovanie a „riešene židovskej otázky“. No nacistické vedenie rýchlo pochopilo, že preprava tisícok ľudí počas vojny na lodiach do vzdialeného Madagaskaru by bola zbytočne náročná, preto to opäť zaniklo. Nacisti, žiaľ, prešli následne k realizácii iného – ​​podstatne neľudskejšieho plánu, úplnému zničeniu tohto národa. To sa, žiaľ, dotklo aj Slovenska.

Sovietska odpoveď Chamberlainovi

Vráťme sa však do Ruska. V 20. rokoch bol v Sovietskom zväze populárny slogan „Naša odpoveď Chamberlainovi“. Na mysli mali vtedajšieho ministra Josepha Austena Chamberlaina, ktorý bol synom autora Ugandského návrhu a bratom budúceho premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý ultimatívne žiadal, aby Moskva oslabila propagandu proti Anglicku.

Ten výraz sa až doteraz používa v bežnej hovorovej reči. Používa sa vtedy, keď ľudia niečo robia nie preto, že je to užitočné alebo nevyhnutné, ale robia iba niekomu napriek, aby dokázali, že nie sú horší ako ostatní.

Takýto prístup bol dosť typický pre Sovietsky zväz, najmä v ranom období jeho existencie. Skoro na každé kýchnutie „svetového imperializmu“ sovietski komunisti reagovali vlastnými iniciatívami, a to aj v prípadoch, keď to ani nebolo veľmi potrebné. Hádate správne, debata o hľadaní miesta pre židovský štát nebola výnimkou.

Boli však aj ďalšie dôvody, prečo sa boľševici zaoberali týmto problémom. V cárskom Rusku boli Židia asi najviac diskriminovaným a utláčaným národom, preto sa aktívne zúčastňovali v revolučnom odpore a zohrali v ňom dôležitú úlohu. Povedzme s troškou irónie, že vďaka tomu mali svoju loby v porevolučnom sovietskom vedení. Hoci oficiálnou líniou komunistov bol stále internacionalizmus, národné záujmy mali tiež určitý vplyv.    

Na konci 19. storočia žilo v Ruskej ríši 5,5 milióna Židov, čo bola viac ako polovica všetkých Židov na svete. Keď vznikol Sovietsky zväz, vedúci boľševici mali jasno, že si Židia zaslúžili právo mať vlastné územie a „zväzovú“ republiku. V roku 1919 to potvrdil aj Vladimír Lenin. Bol tu len jeden háčik – kde. Židia totiž nemali miesto či oblasť, kde by kompaktne žili. Bolo ho treba pre nich nájsť alebo vytvoriť. 

Najskôr sa uvažovalo o tom, že by Židom vyčlenili časť územia Bieloruska. Neskôr, bolo to celkom rýchlo, prišiel na iný nápad: založiť republiku na polostrove Krym. Napodiv, v roku 1923 urobil Sovietsky zväz prvý krok – schválil štátnu komisiu, aby pripravila presídlenie Židov na Krym. Pozoruhodné je, že projekt sa mal uskutočniť na americké náklady. Najväčšia židovská charitatívna organizácia v USA Jewish Joint Distribution Committee (JDC) na to vyčlenila 15 miliónov amerických dolárov (asi 230 miliónov dolárov v dnešných cenách). Dohoda sovietskej vlády a JDC bola v platnosti až do 50. rokov. 

Počas nasledujúcich desiatich rokov tam presťahovali skoro päťtisíc rodín. V roku 1930 dokonca vznikol jeden židovský nacionálny rajón (okres) ako administratívna jednotka Krymu, neskôr aj druhý. Od čias Rímskej ríše išlo o historicky prvé oficiálne židovské samosprávne územie. Hoci to nebol štát, ale autonómia, a tiež nie veľká. Všetci si boli istí, že presne tam vznikne aj nová zväzová socialistická republika. Ale história to vyriešila inak.

Vlaky idu na východ

Koncom 20. a začiatkom 30. rokov sa rozvoj Ďalekého východu stal pre sovietske vedenie závažným problémom. Na hranici totiž vznikla nová hrozba – Mandžusko alebo aj Veľká ríša Manchu či Manchou-go – bábkový štát, vytvorený japonskou vojenskou správou na okupovanom území, kde vtedy bývali Číňania, Mongoli, Kórejčania a ďalšie národy.

Bolo jasné, že Japonci sa pokúsia ísť ďalej na sever, čo sa naozaj aj stalo. No na sovietskej strane hranice neexistovali žiadne potravinové a priemyselné zdroje a infraštruktúra, potrebné v prípade vojnových operácií. A hlavne, čo chýbalo zo všetkého najviac, bolo obyvateľstvo. Takmer nikto tam nežil.

Štátne úrady spustili rozsiahlu kampaň s cieľom presídliť čo najviac spoluobčanov na Ďaleký východ. Atmosféra tej kampane je dobre zachytená v neskoršom celovečernom filme z roku 1947 Vlak ide na východ.

Teraz je už ťažké zistiť, komu v sovietskej vláde ako prvému napadlo spojiť dva projekty o presťahovaní obyvateľstva, osídlenie Ďalekého východu a vytvorenie židovskej autonómie. Zato presne vieme, bez koho o tom nebolo možné rozhodnúť.

V boľševickom vedení bol iba jeden expert na nacionálne problémy, volal sa Josif Stalin. Keď ešte v roku 1913 žil vo Viedni (!), napísal článok Národná otázka a sociálna demokracia («Просвещение», 1913, № 3, 4, 5.). Odvtedy bol medzi svojimi považovaný za odborníka na túto tému, hoci študoval iba na cirkevnej škole, a hneď v prvej sovietskej Leninovej vláde sa stal ministrom (komisárom) pre národnosti.

Do roku 1934 Stalin postupne porazil a vyradil všetkých súperov v komunistickej strane, obsadil pozíciu jej jediného vodcu, ktorá bola po Leninovi dlho vakantná. Stalin ešte nebol diktátor a tyran, ale už koncentroval vo svojich rukách obrovskú moc. Bez jeho názoru a účasti by sa otázka ako presídlenie Židov jednoducho nedala zrealizovať.

Takže vlaky s presťahovalcami sa otočili na východ. Táka cesta zo stredného Ruska do Birobidžanu vtedy trvala celý mesiac. No nebola to násilná deportácia ako mnohé iné. Ľudia súhlasili s presídlením úplne dobrovoľne, mohli sa dokonca kedykoľvek slobodne vrátiť. Polovica z nich to urobila už po niekoľkých mesiacoch, podmienky života na novom mieste sa ukázali ako príliš tvrdé.  

Máme právo položiť si otázku, prečo bol teplý a oveľa civilizovanejší Krym vymenený za divokú ďalekovýchodnú tajgu? Nebol to v skutočnosti skrytý antisemitizmus?

Podľa môjho názoru nie. Stalin v tej dobe ešte antisemitom nebol, naopak, s viacerými Židmi spolupracoval. Nebudeme si tu hovoriť, že nebol humanista, ani náhodou ho netrápili podmienky, v ktorých bývali a pracovali jeho poddaní. V mocenskej politike sa ale dokázal správať racionálne, podľa toho, ako si to situácia a udržanie jeho moci vyžadovali. Na Kryme, cez ktorý na konci občianskej vojny utekali poslední bieli Rusi, bolo všetko pod kontrolou a v poriadku. Zato na východe vznikla naliehavá potreba a dopyt po ľuďoch. To mu stačilo. Predstavujem si, že si mohol povedať, že tajga nebola o nič horšia ako džungľa Madagaskaru či Ugandy, ktoré Židom ponúkali na Západe.

Poznamenám ešte, že hoci vyššie spomenutá organizácia JDC odmietla, aby sa z jej podpory financovalo presídlenie na Ďaleký východ, nahradila ich iná, tiež židovsko-americká spoločnosť Organization for Jewish Colonization in Russia (ICOR), ktorá s tým problém nemala. Trochu neskôr, bolo to v roku 1934, dokonca v Amerike založili aj American Committee for the Settlement of Jews in Birobidjan, takzvaný Ambidjan, ktorý podľa niektorých zdrojov poslal na pomoc presťahovalcom vyše 5 miliónov dolárov (takmer 100 miliónov v dnešných cenách).

ICOR a Ambidjan sa neskôr spojili a zbierali sponzorské peniaze v Amerike aj Európe, pričom súčasne propagovali novú autonómnu židovskú oblasť. Zdá sa, že nie úplne neúspešne, v dôsledku ich aktivít do Birobidžanu prišlo 500 až 800 (údaje sa líšia) Židov z viacerých krajín. O tom, aká to bola kampaň, zase svedčí, že tam tiež dlho nepobudli. Znamená to ale, že vtedajšia medzinárodná verejnosť tento projekt tolerovala a nepovažovala ho za diskriminačný.  

Nesplnené očakávania

Treba jasne priznať, že z hľadiska založenia a vzniku plnohodnotného židovského štátu (či skôr zväzovej republiky) nebol ten plán optimálny. V roku 1934 prijalo toto územie stav autonómnej oblasti. V sovietskej administratívnej hierarchii to znamenalo, že do úrovne republiky zostával už len jeden posledný krok. Ale podľa vtedajšej ústavy bolo na to treba, aby väčšina obyvateľstva patrila k takzvanej titulárnej národnosti. K tomu sa nikdy nepodarilo ani priblížiť. Maximálny podiel židovského obyvateľstva – skoro 25 percent – bol dosiahnutý v roku 1948 a potom už iba klesal.

Malo to viacero dôvodov – ťažké klimatické podmienky, vzdialenosť od európskej časti Ruska, kde mali mnohí z prisťahovalcov svojich príbuzných, nedostatočné ekonomické stimuly a, samozrejme, aj politické chyby (a zločiny) sovietskych štátnych orgánov.

Sovietski komunisti napríklad nevyužili moment, keď stovky tisíc Židov nútene utekali z Hitlerovho Nemecka a ďalších okupovaných krajín a hľadali aspoň nejaké útočisko. Okrem toho, veľký teror z rokov 1937 – 1938 a neskoršie represívne kampane spôsobili značné škody obyvateľstvu a ekonomike regiónu.

Je zaujímavé, že ani krymský projekt nebol oficiálne zrušený. Organizácia JDC pokračovala s jeho financovaním ešte pred druhou svetovou vojnou a potom aj po nej.

Počas vojny boli v Birobidžane všetci dospelí muži mobilizovaní a väčšinu z nich zabili na fronte. Na Kryme zase židovské rodiny, ktoré sa nestihli evakuovať, neprežili nemeckú okupáciu.

Po vojne niekoľko vysokopostavených sovietskych úradníkov navrhovalo Stalinovi, aby sa vrátil k návrhu židovskej republiky na Kryme. Jeho reakcia bola veľmi tvrdá – obvinil ich z vlastizrady a ukázal, že už existuje autonómia na Ďalekom východe a to má Židom stačiť. Až vtedy sa definitívne skončil Krymský projekt.

Kufor, stanica, Izrael 

V každom prípade vtedy už bolo neskoro. V roku 1948 vznikol štát Izrael a to celkom zmenilo postavenie a vyhliadky svetovej židovskej diaspóry. Sovietske vedenie spočiatku podporilo založenie nového štátu, zrejme aj preto, že ešte nechápali, aké to bude mať pre nich následky. Už čoskoro to oľutovali.

Začala sa masová repatriácia Židov z celého sveta do vlasti ich predkov. Sovietski Židia tiež túžili po odchode, ale komunistické úrady sa ich snažili zadržať. Značne to zhoršilo postoj Židov k Sovietskemu zväzu. Až koncom 60. a začiatkom 70. rokov vznikli legálne možnosti, ako sa mohli aj ruskí a iní Židia zo ZSSR presťahovať do Izraela. Po roku 1989 sa dvere otvorili úplne. Tisíce Židov sa rozlúčili so Sovietskym zväzom a potom s Ruskom a začali tvoriť významný podiel na obyvateľstve v štáte Izrael. Ten proces stále trvá.

„Kufor, stanica, Izrael“ – tento slogan (presnejšie hrozbu) skandovali ruskí nacionalisti smerom k Židom. A tí to splnili. Obyvatelia Birobidžanu ako jedni z prvých odišli so svojimi kuframi na železničnú stanicu. V dôsledku toho Židovská autonómna oblasť na Ďalekom východe zostala takmer bez Židov. A nielen ona. Rusko, krajina, kde kedysi žila väčšina Židov sveta, ich skoro úplne stratila.       

Dnes je ešte možné započuť rozhovory o židovskom vplyve na ruskú politiku, no je to už iba zvyk. Veď tam už nie je takmer nikto, kto by mohol niečo ovplyvňovať. Židov ešte možno stretnúť vo vede, medicíne, umení, ale to je asi všetko. Ostatní sú v Amerike, Európe, Izraeli a tam vidieť aj ich príspevok k podnikaniu a spoločenskému životu. Možno to považovať za sovietsku (ruskú) investíciu do cudzieho hospodárstva a kultúry. 

V Izraeli funguje spoločnosť bývalých birobidžanských Židov a ich potomkov, ktorá až dodnes pomáha krajanom, ešte žijúcim na Ďalekom východe Ruska. Ale ich počet klesá a túto pomoc už čoskoro nikto nebude potrebovať. 

Načo je teda Rusku židovská autonómia bez Židov? Vyzerá to ako národno-územné nedorozumenie. Všetkým je jasné, že nesplnila a stratila svoj pôvodný účel. Už niekoľko rokov sa diskutuje o jej likvidácii alebo pripojeniu k inému subjektu Ruskej federácie. Keby nešlo o Židov, už by to bolo vyriešené.

No v tomto prípade sa vedenie ruského štátu obáva viac ako pravdepodobnej medzinárodnej reakcie, veď ide okrem Izraela o jediný židovský administratívno-teritoriálny subjekt na svete s oficiálnym právnym štatútom. Kritici Ruska by to určite interpretovali ako prejav antisemitizmu a diskriminácie. A to by mohlo poškodiť aj vzťahy s Izraelom, ktorý je pre Rusko teraz veľmi benevolentným a výhodným obchodným a niekedy aj politickým partnerom. 

Takže zvláštna oblasť na Ďalekom východe asi bude ešte nejaký čas patriť na mapu Ruska a spôsobovať cudzincom zmätok v hlavách.