Trénerská legenda Natália Hejková: Koučovanie mi chýbať nebude, viem sa odosobniť

Veľmi. Bolo to náročné aj po ukončení trénerskej kariéry. Tým, že už nikdy nebudem koučovať, sa roztrhlo vrece aj s médiami, ktoré nemajú vo svojom portfóliu primárne šport, ale oslovili ma napríklad aj ženské časopisy, absolvovala som nejaké politické relácie, bola som na ČT24 a podobne.

Bolo to na jednej strane zaujímavé, bolo to fajn, ale často bolo ťažké odpovedať na niektoré otázky, pretože sa stále opakovali a ja nemám rada opakovanie. Vždy som sa snažila vymyslieť niečo iné, ale nebolo to ľahké.

Budete mať viac voľného času, keď už nebudete aktívne trénovať?

Určite toho času budem mať oveľa viac. Napríklad som si začala plánovať novembrovú dovolenku a nemusím sa dívať, kedy presne hráme ďalší zápas.

Vaša posledná sezóna bola skutočne úspešná. Získali ste trinásty titul v Česku a ešte predtým ste po desiatich rokoch dosiahli aj euroligové prvenstvo.

Tá cesta nebola vôbec jednoduchá, v Eurolige sme nehrali dobre. V českej lige ten problém nebol. Posledný problém, ktorý sme mali v českej lige, bol ešte v sezóne predtým, keď nám Žabiny Brno prerušili rekordnú sériu víťazstiev.

V tejto sezóne sme to zvládali dobre. No a v Eurolige to bolo také kolísavé a nemastné-neslané. Možno aj preto som už vo februári povedala, že to bude moje posledné účinkovanie v Eurolige.

Podarilo sa nám vyhrať play-off, postúpiť do Final Six a tam už to išlo krok po kroku a skončilo sa to ako rozprávka.

Pri konci ste si aj zbilancovali kariéru alebo nie ste ten typ?

Bilancovali to za mňa. Tak som sa dozvedela, koľko mám titulov. Vedela som, že mám šesť euroligových prvenstiev, ale tie ostatné veci som si nepamätala a myslím si, že nie sú až také podstatné. Je to zaujímavé, ale podstatné je to, že mám dobrý pocit, že niečo za mnou zostalo.

Dvadsiaty štvrtýkrát ste ovládli trénerskú kategóriu vo výročnej ankete Slovenskej basketbalovej asociácie, spomínate si vôbec na všetky triumfy?

Nepamätám si. Možno si pamätám na také, ktoré boli niečím zaujímavé, ale spomínam si aj na roky, kedy vyhlasovanie najlepšieho basketbalistu roka vôbec nebolo. Je to vždy príjemné, také zhodnotenie predchádzajúceho roka. Keď je to ešte s víťazstvom, tak je to fajn.

Ste najúspešnejšia trénerka – možno aj na svete. Mali ste počas kariéry aj nejakú ťažkú chvíľu, keď ste uvažovali, čo bude ďalej?

Moja povaha je, našťastie, taká, že prehry ma nelámu tak, aby som to chcela nechať. Keď niečo prehrám, tak ma to, naopak, podpichne, aby som ešte niečo skúsila a nabudúce vyhrala, takže u mňa to bolo jednoduchšie. Prehry sú na to, aby sa človek poučil, išiel ďalej a prišlo víťazstvo.

Bude vám trénovanie chýbať alebo už toho bolo jednoducho dosť?

Nie, nie, to koučovanie mi nebude chýbať. Ja sa viem odosobniť, takže to určite zvládnem.

Aké sú vaše ďalšie kroky po trénerskej kariére? Budete sa realizovať ako funkcionárka?

Zostávam v USK Praha, to je úplne jasné. Klub veľmi stojí o to, aby som tam ešte chvíľu vydržala, pretože začíname novú éru. Družstvo je omladené, realizačný tím je veľmi omladený. Budem tam taká pomocná ruka, pomôžem realizačnému tímu. Zhruba o mesiac bude jasné, čo to bude za funkciu, teda ako sa bude presne volať.

Bude to pre vás niečo úplne nové?

Ani nie, pretože sa budem dívať na to, ako ide tréningový proces, ako idú zápasy, a budem sa snažiť poradiť, keď bude záujem. Ale aj keď ten záujem nebude.

Nedávno sa na Slovensku uskutočnil veľký basketbalový zápas na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, kde hrala reprezentácia mužov proti Španielsku, a ten ukázal, že o basketbal je u nás záujem a stále rastie.

Bola to veľmi dobrá reklama a som za to veľmi rada. Bol to taký zaujímavý zápas, ktorý rezonoval nielen na Slovensku. Vďaka tomu, čo sa stalo na konci duelu (Slovensko v poslednej sekunde predĺženia prišlo – aj chybou časomeračov – o trojbodové vedenie a prehralo, pozn. red.), sa o ňom hovorilo aj v Čechách a všetci sa pýtali, čo to bol za duel.

Samozrejme, hrať proti Španielsku a hrať pred takou kulisou, je práve ten motív, ktorý môže priviesť mládež pod koše. Vďaka takýmto duelom deti možno budú chcieť hrať tento náš krásny šport.

Slovensko sa uchádzalo o organizáciu majstrovstiev Európy žien, ale zatiaľ s kandidatúrou neuspelo. Myslíte si, že sa to raz podarí?

Verím tomu. Myslím, že máme funkcionárov, ktorí to dokážu. Tým, že v Bratislave pribudla hala, kde by sa mohlo pokojne hrať nejaké finále, tak to vidím ešte schodnejšie.

Ako vidíte stav slovenského ženského basketbalu? Reprezentantky sa nedostali na tohtoročné majstrovstvá Európy, chýbali tam iba štvrtýkrát v ére samostatnosti. Čo teda hovoríte na tú súčasnú generáciu?

Už nesmieme vynechať ďalšie majstrovstvá Európy, to je jednoznačné. To podujatie sa rozšírilo, takže keby sme sa vytrácali z tej širšej európskej špičky, bolo by to ešte zložitejšie.

Hráčky ako (Terézia) Páleníková a ďalšie pôsobia v tímoch, ktoré hrajú Eurocup alebo Euroligu, to je veľmi dôležité. Nesmú však byť len dve alebo tri, ako je to v posledných rokoch. Bolo by dobré, keby ich bolo viac.

No a, samozrejme, dôležité je, aby domáce tímy čo najviac hrali európske poháre, aby sa stretávali s hráčkami, ktoré majú nejakú kvalitu, videli a mohli sa porovnať, že kde asi momentálne patríme.

Žiaľ, naša základňa nie je taká bohatá, stále je tých hráčok menej a menej. Dôležité je aj to, aby mali mladé basketbalistky za vzory práve tie hráčky, ktoré som spomínala.

Točia o vás aj film, máte nejaké informácie, kedy by mal byť hotový?

Nemám informácie, to sa musíte opýtať autorov. Ide však o dva projekty. Jeden je o mne, druhý je o Eurolige - ten bude na Netflixe.