Dôsledky sú vážne. Prvá fáza priniesla vznik uzavretých názorových skupín a politiku založenú na identite. V druhej fáze sa objavujú sabotáže infraštruktúry, rastúce etnické napätie a nové rozdelenie krajiny: rozmanité mestské oblasti verzus sklamaný a zanedbávaný vidiek.

Nepokoje v Southporte v roku 2024, ktoré vypukli po dobodaní troch dievčat na tanečnom podujatí, sa rozšírili do ďalších miest. Nie však pre ideológiu, ale z čistého, neovládaného strachu. Pôvod útočníka z Rwandy bol nesprávne spájaný s nelegálnym prechodom cez Lamanšský prieliv. To už však nehralo rolu. Dôvera bola nenávratne stratená.

Podľa profesora Betza a ďalších odborníkov predstavuje narastajúci úpadok dôvery v štátne inštitúcie ten najnebezpečnejší prvok celej situácie. Keď chýba legitimita, polícia sa stáva nástrojom politických hier, súdnictvo je spochybňované a príbehy získavajú väčšiu silu ako samotné fakty. Štát už neplní rolu nestranného rozhodcu, ale hrá vlastnú hru.

Divoké zóny: nové epicentrá konfliktu

S týmto pohľadom súhlasia aj ďalší analytici. Barbara F. Walterová vo svojej knihe Ako sa začínajú občianske vojny zdôrazňuje nebezpečný mix etnickej nevraživosti, úpadku štátnych inštitúcií a hlbokej polarizácie spoločnosti. Všetky tri uvedené prvky sú dnes v Británii už prítomné.

Rovnako sa objavujú aj takzvané divoké zóny, ako ich nazýva Betz, teda mestské oblasti, v ktorých štát prakticky stratil kontrolu. Na miestach ako Rotherham, Birmingham a v niektorých častiach Londýna už polícia nezasahuje preventívne, ale len reaguje na konkrétne situácie a zasahuje iba v niektorých prípadoch. Prázdno, ktoré po nej zostalo, vypĺňajú súkromné bezpečnostné služby a samozvané občianske hliadky.

Rozpad systému niektorí dokonca vítajú. Tommy Robinson, hlasný kritik islamistického radikalizmu a zakladateľ Anglickej obrannej ligy (English Defence League), už roky upozorňuje na nerovné pravidlá. Podľa neho sú obyčajní Briti trestaní za výroky, zatiaľ čo iní sú ospravedlňovaní za skutky. Hoci ho mnohí označujú za extrémistu, Robinson má na internete stále rastúce publikum. Zastupuje názory mnohých ľudí, ktorí cítia, že štátne inštitúcie už neobhajujú ich záujmy.

Medzitým sa moslimské komunity čoraz viac ocitajú uprostred konfliktu. Radikálne skupiny zneužívajú otázky identity na presadzovanie svojich územných nárokov. Vytvárajú takzvané no-go zóny, teda zóny, do ktorých štát nemá prístup, kde sa uplatňuje šaría alebo komunita sama stráži poriadok, čím oslabuje platnosť štátnych zákonov. Mierumilovní moslimovia, ktorí sú podozrievaní z oboch strán, sa cítia čoraz viac odstrčení. V niektorých častiach Yorkshiru sa učitelia boja vyučovať nábožensky citlivé témy, pretože sa obávajú následkov. Dokonca ani školstvo už nie je neutrálnym miestom.

Historické trendy v nových súvislostiach

Tieto problémy nie sú v Británii ničím novým. Čo je však nové, je ich vzájomná súhra: štátne inštitúcie sú paralyzované, demografické zmeny sa zrýchľujú, ekonomika stagnuje a mediálne prostredie je extrémne rozdelené.

Vo svojom prelomovom článku Občianska vojna prichádza na Západ profesor Betz tvrdí, že tieto faktory vytvárajú výbušnú zmes naprieč celou Európou. Podľa neho je však Spojené kráľovstvo momentálne hlavným indikátorom, čo znamená, že je akousi ukážkou alebo výstrahou pre ostatné krajiny, kam sa môžu uberať.

Je to trpká irónia. Posledná britská občianska vojna, ktorá sa odohrala medzi parlamentom a kráľom, sa skončila v roku 1651. Odvtedy Spojené kráľovstvo čelilo inváziám, budovalo impérium, zažilo teror a globálne konflikty, no nikdy neskolabovalo zvnútra. Žiadna z týchto hrozieb nevychádzala z vlastného inštitucionálneho jadra. Dnes sú však hlavnými deliacimi líniami problémy, ktoré vznikli priamo v domácom prostredí: kultúra, triedne rozdiely a náboženské presvedčenia.

Online komentáre, zvlášť pod videami na YouTube alebo príspevkami polarizujúcich osobností, ako je Katharine Birbalsinghová či Douglas Murray, jasne ukazujú, že mnohí ľudia už neveria, že im systém hovorí pravdu. A práve táto strata dôvery dokáže rozložiť celý národ aj bez priameho násilia. Ako nedávno varoval Douglas Murray, situácia je vážna: „Ak nezasiahne armáda, potom bude musieť ísť do ulíc verejnosť… A bude to veľmi, veľmi brutálne.“

Argumentuje, že polícia stratila kontrolu nad ulicami a že hnev verejnosti narastá.

Kam to celé smeruje? Jednou z možných ciest je riadená fragmentácia – viac právomocí pre regióny, väčšia miestna samospráva a vznik paralelných právnych systémov. Druhou možnosťou sú otvorené nepokoje: sabotáže, nútená migrácia ľudí a ekonomický kolaps. Betz spomína model takzvaného divokého mesta, keď štát síce navonok pôsobí ako funkčný, no stratil kontrolu nad vlastným územím. Kedysi sa ako príklad uvádzalo Mogadišo. Dnes sa podobné varovné signály objavujú aj v Londýne.

Zbrane hromadného rozvratu

Najhorší možný scenár by, samozrejme, zahŕňal zbrane masového rozvratu. Ide o útoky, ako napríklad sabotáž energetickej siete, cielené útoky na dodávky energie či dokonca pokusy o vysídľovanie obyvateľstva.

Podobné incidenty sa už odohrali vo Francúzsku, kde niekto úmyselne podpaľoval železnice a sabotoval telekomunikačné siete. V Londýne bolo znefunkčnených už takmer tisíc kamier v zónach s ultra nízkymi emisiami (ULEZ). Niektoré ukradli, mnohé sú poškodené tak, že sa nedajú použiť. Úrady podozrievajú organizovanú sabotážnu kampaň, ktorú aktivisti nazvali hnutím odporu „Blade Runner“ a ktorá cieľavedome útočí na systém kontroly emisií.

Vlády síce môžu reagovať vyhlásením výnimočného stavu, no štát, ktorý stratil morálnu legitimitu, nedokáže dlhodobo uplatňovať svoju právomoc. Keď sa dôvera rozpadá, názory sa začínajú radikálne rozchádzať. Pravica vidí zradu, ľavica fašizmus a stred cíti, že opatrenia prichádzajú príliš neskoro a sú nedostatočné.

Občianska vojna nevypukne naraz. Rodí sa nenápadne, keď postupne zabúdame, ako spolu žiť.

Zhrnutie

Británia dnes čelí prudko rastúcemu napätiu, ktoré má korene v masovej migrácii, politike identity a hlbokej nedôvere v štátne inštitúcie. Analytici ako David Betz už dokonca hovoria o tom, že Spojené kráľovstvo vstupuje do druhej fázy občianskeho konfliktu. Tá sa prejavuje útokmi na infraštruktúru, extrémne rozdelenou spoločnosťou a rozkladom mestských komunít. Moslimské komunity sa ocitli v ťažkej situácii medzi radikalizmom a podozrievaním zo všetkých strán. Zároveň sú domáci Briti, ktorí protestujú proti nespravodlivosti, čoraz častejšie označovaní za extrémistov. Polícia je preťažená, štát stráca svoju legitimitu a pribúdajú takzvané divoké zóny – územia, v rámci ktorých štát už nemá účinnú kontrolu. Ako protesty naberajú na sile a rôzne skupiny prestávajú nachádzať spoločnú reč, stabilita Spojeného kráľovstva je ohrozená. Ak sa má predísť občianskej vojne, politické elity musia urýchlene obnoviť spoločný národný príbeh, ktorý ľudí opäť spojí.