Keď sa prevalilo, že šéfka Komisie a šéf Pfizeru obišli pravidlá verejného obstarávania a komunikovali prostredníctvom esemesiek, NYT a niekoľkí europoslanci nezávisle od seba žiadali ich znenie. Obe žiadajúce strany exekutívny orgán EÚ odmietol.
V polovici mája tohto roka Všeobecný súd EÚ rozhodol, že odmietnutie Komisie splniť infožiadosť NYT bolo protizákonné, a nariadil ich zverejnenie. Seibert v reakcii tento týždeň priznal, že o komunikácii medzi von der Leyenovou a Bourlom vedel „od leta 2021“. V rámci eurokomisie ich však svojvoľne vyhodnotili ako „nedôležité“, na čo boli správy zničené či stratené.
Ešte na novembrovom pojednávaní Všeobecného súdu EÚ vyhlásil právnik Komisie Paolo Stancanelli, že správy von der Leyenovej stále existujú. Odpoveď pre NYT však naznačuje, že opak je pravdou.
Komisia na infožiadosť reagovala vymazaním správ
Júlová odpoveď Komisie priznala šokujúci fakt, že zainteresované strany vymazali von der Leyenovej správy až po tom, ako o ne v máji 2021 požiadal reportér nemeckého portálu Netzpolitik Alexander Fanta.
Časová os, podľa ktorej Komisia esemesky zlikvidovala až po Fantovej májovej infožiadosti, podľa novinára dokazuje, že exekutíva EÚ konala „v zlej viere“. „Som šokovaný a zdesený, že sa rozhodli vymazať správy po tom, ako som podal svoju žiadosť,“ reagoval Fanta v odpovedi pre NYT.
Ide tak o pokračovanie ságy z roku 2021, ktorá nápadne pripomína pôsobenie von der Leyenovej na poste nemeckej ministerky obrany. Aj tam dohadovala kontrakty s „obrannými poradkyňami“ – často kamarátkami zo školy – cez súkromné správy, a keď si jej telefón vyžiadal Bundestag v rámci vyšetrovania, zistilo sa, že ich dala vymazať vrátane operačného systému.
Bundestag mal v roku 2019 rozhodovať o reakcii legislatívy voči šéfke spolkového rezortu obrany, v tom roku sa však ministerka stala prvýkrát šéfkou Komisie.
Muž v pozadí
Podľa dokumentu Komisie práve Seibert rozhodol, že „jediným cieľom“ správ bolo plánovanie a že ich „nebolo potrebné“ uchovávať. Európskemu súdu nižšej inštancie trvalo takmer štyri roky, kým prišiel s vlastným rozhodnutím, o ktorom Štandard informoval. Veľký 15-členný senát 14. mája rozhodol, že Seibertovo rozhodnutie bolo proti pravidlám EÚ.
Absenciu esemesiek v databáze Komisie vysvetlila správa tým, že von der Leyenová „si od roku 2021 opakovane vymenila telefón bez toho, aby si údaje úplne preniesla do nových zariadení“, citovali NYT z odpovede.
„Keď pán Seibert nedávno prehľadával jej posledné zariadenie a jej správy v aplikácii Signal, výmenu správ nenašiel,“ dodala Komisia.
„Podľa vtedajších aj súčasných pravidiel Komisie neexistuje povinnosť registrovať a uchovávať informácie o krátkodobom obsahu, ktorý si nevyžaduje žiadne následné opatrenia zo strany Komisie a jej útvarov,“ tvrdí hovorkyňa eurokomisie Paula Pinhová.
Toto tvrdenie rezolútne odmietol riaditeľ celoeurópskej filiálky Transparency International Nick Aiossa. „Je tu veľa otázok – túto odpoveď nepovažujem za uspokojivú pre nikoho,“ vyhlásil pre Times. „V otázkach transparentnosti určite nemenia svoje spôsoby.“
Druhou časťou odpovede zrejme narážal na fakt, že Seibert pred zvolením von der Leyenovej pracoval práve pod ňou na nemeckom rezorte obrany. Z profilového článku holandského denníka Volkskrant vyplýva, že riaditeľ kancelárie šesť rokov pôsobil na poste poradcu ministerky pre prípravu agendy, čo potvrdil aj týždenník Politico.
Obe médiá tiež Seiberta opísali ako človeka, ktorý je schopný „všetko vybaviť“ a má prístup k najdôležitejším rozhodovacím procesom. Odhaliť jeho úlohu v utajovaní správ by tak nemuselo byť jednoduché, hoci práve k nemu smerujú všetky nitky.
