Jozef Onačilla

V rozhovore pre Declassified UK označil bývalý zamestnanec prácu spoločnosti Zinc za „štátnu propagandu“ a obvinil ju zo zasahovania do zahraničných volieb. Ministerstvo zahraničných vecí sa snažilo zabrániť zverejneniu zmluvy s agentúrou Zinc Network na základe zákona o slobode informácií, čo viedlo k trom samostatným napomenutiam od Úradu komisára pre informácie (ICO), ktorý zakaždým rozhodol v prospech transparentnosti.

Dokumenty ukazujú, že spoločnosť Zinc bola zmluvne zaviazaná pomáhať v boji proti dezinformáciám v 22 krajinách strednej, východnej a južnej Európy a v Pobaltí.

Súčasťou tejto práce agentúry Zinc Network bola kampaň na mobilizáciu mladých voličov v slovenských voľbách v roku 2023, v rámci ktorej bola strana Smer-SD označovaná ako „proruská“ a „závislá od starších voličov“, a strana Progresívne Slovensko ako „proeurópska“ s mladšou voličskou základňou.

Bývalý zamestnanec agentúry uviedol, že kampaň siete Zinc Network zameraná na mladších voličov sa rovnala „zasahovaniu do vnútorných záležitostí suverénnej krajiny“. Zdroj Declassified UK poznamenal, že „vyzeralo to ako diktovanie vôle cudzincov“.

Propagandu priamo schvaľovala agentúra Zinc s dohľadom vládneho úradníka

Zdroje Declassified UK tvrdia, že videá influencerov pre ministerstvo zahraničných vecí boli navrhnuté s priamym vstupom a dohľadom zamestnancov siete Zinc Network – a nakoniec boli pred zverejnením online odosielané vládnym úradníkom na konečné schválenie.

Kampaň mala byť zameraná na mobilizáciu mladých voličov pred parlamentnými voľbami v roku 2023, s rozpočtom takmer 10 miliónov libier. Influenceri podpisovali zmluvy o mlčanlivosti a neuvádzali, že svoju propagandu pre britskú spoločnosť robia za peniaze.

V tomto bode je potrebné si položiť zásadnú otázku: Prečo Veľká Británia platila veľké sumy peňazí, aby ovplyvňovala voľby v iných krajinách?

Teórie o šírení demokracie a posilňovaní boja proti dezinformáciám znejú absurdne v kontraste so skutočnosťou, že takéto zásahy do volebných procesov v cudzích štátoch Briti vykonávali vysoko utajeným spôsobom, pri ktorom influenceri podpisovali zmluvy o mlčanlivosti a ich výstupy podliehali schvaľovaniu tých, ktorí ich platili.

Verejnosť o tom nemala vedieť. Verejnosť mala iba konzumovať výstupy „nezávislých bojovníkov za demokraciu“ v domnení, že to robia z dobroty vlastného srdca a z lásky k demokracii.

Štáty nemôžu zasahovať do politickej nezávislosti iných

Takéto cudzie zásahy pritom možno označiť za porušovanie medzinárodného práva. Základným princípom medzinárodného práva je totiž rešpektovanie suverenity štátov. Tento princíp je zakotvený najmä v Charte OSN, podľa ktorej sa všetci členovia OSN vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch každého spôsobu zasahovania do politickej nezávislosti iného štátu.

Zásah do volieb iného štátu (napr. financovaním politických strán, šírením dezinformácií koordinovaných štátom alebo jeho agentmi) sa považuje za zásah do jeho vnútorných záležitostí. Medzinárodný súdny dvor v prípade Nikaragua vs. USA (1986) konštatoval, že aktívne zasahovanie do politických procesov iného štátu je porušením zásady nezasahovania.

Operácie s cieľom ovplyvniť demokratické procesy sú v rozpore s medzinárodným právom, najmä ak sa ich cieľom stáva suverénna politická vôľa iného štátu.

V tomto prípade Briti neplatili za to, aby boli ľudia priamo ovplyvňovaní v prospech alebo neprospech konkrétnej politickej strany. Súčasné metódy hybridných operácií sú oveľa sofistikovanejšie než v minulosti, a preto sa zamerali na konkrétne voličské segmenty, u ktorých možno najviac predpokladať, že budú naklonené ich záujmom.

Takéto ovplyvňovanie voličov by bolo potrebné špecificky posúdiť vo svetle všetkých udalostí, aby bolo možné stanoviť záver, že došlo k porušeniu medzinárodného práva.

Ovplyvňovanie verejnosti bolo špecificky namierené

S istotou však možno tvrdiť, že zo strany cudzej mocnosti došlo prostredníctvom platených osôb (utajeným spôsobom) k ovplyvňovaniu verejnej mienky tak, aby istá skupina obyvateľstva, u ktorej bol predpoklad náklonnosti k jednej politickej strane, išla voliť v čo najväčšom počte.

Takáto metóda je priamym opakom tzv. „voter suppression“, teda odradzovania špecifickej skupiny voličov od volieb, aby iná strana mala vo voľbách výhodu. Briti platili za to, aby špecifická skupina voličov išla voliť, aby istá strana mala vo voľbách výhodu.

V tomto smere je nutné zdôrazniť skutočnosť, že sa špecificky zamerali iba na jednu skupinu voličov. V uniknutých dokumentoch sa pritom výslovne spomína, že sú to práve mladí voliči, ktorí vo veľkej miere podporujú Progresívne Slovensko.

Doteraz nikto nevysvetlil - ak Briti chceli podporovať účasť vo voľbách - prečo sa zamerali iba na túto skupinu voličov a prečo to robili tajne. A prečo vôbec ovplyvňovali voľby v cudzej krajine v prospech progresívcov?

Argument o podpore mladých voličov nesedí

Argumenty progresívnych – dnes už možno spoľahlivo tvrdiť, vzhľadom na ich platy zo zahraničia – agentov, že mladí volia aj strany Smer-SD či Republiku, vyznievajú ešte komickejšie ako ich snaha obhajovať zasahovanie cudzej mocnosti do suverénneho štátu.

Predstava, že by Briti spolu s najatými influencermi, (ktorí mali zákaz zverejniť zapojenie cudzej vlády) chceli podporovať „proruský“ Smer alebo ešte viac „protieurópsku“ Republiku, je absurdná.

Netreba zabúdať, že podľa zistení Declassified UK agentúra Zinc Network vyhľadávala konkrétne osoby, ktoré šíria ich naratívy – a následne schvaľovala, aké produkty influenceri vypúšťajú smerom k verejnosti. To znamená cielené zameranie. Zameranie, v ktorom boli preferované osoby s progresívnym názorom.

Mená influencerov agentúra aj ministerstvo zahraničných vecí Británie odmietajú zverejniť, hoci o ne požiadal minister zahraničných vecí Juraj Blanár. Britský veľvyslanec tvrdí, že vec vysvetlí v auguste 2025. Prečo nie je možné spoľahlivo a vecne odpovedať na neškodnú dotáciu nevedno.

Zrazu je boj za demokraciu potrebné tajiť – alebo mená týchto osôb môžu vyvolať ďalšie škandály vzhľadom na ich postavenie alebo reputáciu v spoločnosti. Možno sa len domnievať, že mnohí z nich o sebe vyhlasujú, že sú „nezávislí a nestranní“.

V žiadnom prípade sa teda Briti nezameriavali na osoby, ktoré by dokázali osloviť mladých voličov nimi neželaných strán. Išlo o špecificky cielenú operáciu.

Ak by takúto hybridnú a utajenú operáciu vykonávalo Rusko alebo Čína, bolo by to práve progresívne spektrum, ktoré by vykrikovalo o obrovskej hrozbe zasahovania zo strany cudzieho štátu. A mali by absolútnu pravdu.

V momente, keď rovnakú hybridnú operáciu vykonáva progresívna scéna, je to zrazu v poriadku, lebo podľa týchto ľudí demokracia na Slovensku nedokáže prežiť bez utajených, zvonka platených zásahov cudzích mocností.

Zásahy do volieb môžu predstavovať porušenie zákona

Na Slovensku sa pomaly začala rozkrývať sieť mimovládnych organizácií a osôb, ktoré navonok pôsobili nezávislo, no v pozadí za svoje ovplyvňovanie verejnosti dostávali zahraničné peniaze.

Túto činnosť už preveruje polícia, a to v súvislosti s neoprávneným použitím finančných prostriedkov pochádzajúcich zo zdrojov EÚ na politickú činnosť. Rovnako polícia preveruje financovanie právnických a fyzických osôb zo zahraničia v súvislosti s možným ovplyvňovaním politickej situácie na Slovensku.

Aj z hľadiska vnútroštátneho práva totiž mohlo touto utajenou operáciou dôjsť k porušeniu zákona. Nezákonné ovplyvňovanie volieb je totiž neprípustný a zásadný zásah do demokratického procesu utvárania danej krajiny.

Utajené využívanie zdrojov na iné účely, než na aké mali byť v zmysle zákona určené, môže rovnako predstavovať porušenie zákona. V tomto smere upravuje finančné toky nielen vnútroštátna, ale aj európska legislatíva, ktorá pri voľbách prísne rozlišuje, kedy a na čo môžu alebo nesmú tiecť financie.

Zákon o volebnej kampani zakazuje počas kampane činnosť iných subjektov, ktoré konajú v prospech alebo v neprospech politického subjektu. V tomto prípade išlo nielen o utajenú podporu, ale dokonca platenú zo zahraničia.

Exit poll agentúry Focus ukázal, že Progresívne Slovensko dominovalo u prvovoličov vo veku 18 až 21 rokov, a to s 32 percentami hlasov. Tieto závery môžu naznačovať, že za značnou časťou tejto voličskej podpory stála práve utajená a nelegálna kampaň influencerov.

Mimovládky dostali od Britov vysoké dotácie

Denník Postoj priniesol zistenie, že agentúra Zinc dotovala združenie MEMO 98 sumou 63-tisíc eur, z toho 50-tisíc eur na vytvorenie a propagáciu volebnej kalkulačky, ktorá bola súčasťou portálu infovolby.sk. Volebná kalkulačka mala dať návod tým, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, koho majú voliť.

Ďalších takmer 35-tisíc eur dostalo združenie od UK FCDO (Foreign, Commonwealth & Development Office Spojeného kráľovstva). Tieto financie boli určené na kampaň „Chcem tu zostať“, v ktorej vystupovali viaceré osobnosti spoločenského života – herci, influenceri či novinári ako Veronika Cifrová Ostrihoňová, expremiérka Iveta Radičová, komik Fero Joke, hokejista Michal Handzuš, ale aj aktivisti ako Marek Janiga alebo administrátori stránky ZOMRI.

Riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Fedor Blaščák a riaditeľ MEMO 98 Rasťo Kužela tvrdia, že žiadne peniaze nešli priamo osobnostiam, ktoré vystupovali v kampani. Influenceri vraj vystupovali „ako dobrovoľníci“ a spoločnosti im iba platili „nevyhnutné náklady“.

Niekto klame o honorároch. Rozsiahle prepojenia mimovládok

To však poprel humorista Fero Joke vo svojom vyjadrení, podľa ktorého dostal za svoje vystupovanie „štandardný honorár“. Už tu sa ukazuje rozpor v tom, na aký účel vlastne boli peniaze využité. Buď klame Fero Joke alebo klamú riaditelia spoločností.

Cifrová Ostrihoňová, ktorá sa tvárila ako nezávislá a nakoniec – zrejme iba náhodou – skončila v strane Progresívne Slovensko, rovnako priznala preplácanie „finančných nákladov“ v rámci kampane. O tejto skutočnosti netušil predseda PS Michal Šimečka, ktorý poprel, že by Cifrová Ostrihoňová bola platená z britských peňazí – hoci to influencerka verejne sama priznala.

V rámci kampane Chcem tu zostať vystupoval spolu s Cifrovou Ostrihoňovou aj Ľudovít Ódor, ktorý zrejme takisto iba náhodou vstúpil do strany Progresívne Slovensko.

Kampaň Chcem tu zostať iniciovali aj Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis, Nadácia Zastavme korupciu a Platforma pre demokraciu. Portál Marker priniesol informáciu, že agentúra Zinc podporila aj Infosecurity.sk.

Tieto zistenia ukazujú, ako mnohé mimovládky potichu prijímali peniaze zo zahraničia, určené na špecifickú agendu ovplyvňovania verejnej mienky. Verejnosť o tom doteraz netušila a mimovládky, ktoré od iných vyžadujú vysokú mieru transparentnosti, sa neunúvali tieto granty otvorene prezentovať počas svojich kampaní.

Sú to tie isté mimovládky, ktoré doteraz ťažia z nedostatočnej legislatívy v oblasti ich financovania a transparentnosti a ktoré sa búrili proti návrhom zákonov, ktoré by túto neprehľadnú sieť finančných tokov spriehľadnili.

Ohradzovali sa aj voči pojmom „lobisti“ a „zahraniční agenti“, pretože to vraj vrhá zlé svetlo na ich renomé – hoci sa sami museli na úrovni EÚ pre svoju politickú agitáciu registrovať ako lobisti.

MEMO 98 v kampani nespomína dotácie zo zahraničia

Združenie MEMO 98 počas kampane k voľbám v roku 2023 kvetnato opisovalo svoje motivácie a tvrdilo, že celá kampaň je „striktne nestranícka“ a ide o „občiansku mobilizačnú kampaň“. Zrejme iba absolútnou náhodou zabudli dodať, že ide o kampaň financovanú z britských peňazí – alebo im to neumožňovali zmluvy o mlčanlivosti s agentúrou Zinc či UK FCDO.

Dnes sa ukazuje, že tieto subjekty kričali hlasno proti týmto zákonom len preto, aby mohli v tichosti prijímať zahraničné peniaze a lobovať v prospech cudzích mocností.

Neprekáža im byť agentmi a lobistami – prekáža im, keď o tom verejnosť vie. Ťažšie sa potom občan presviedča, že ich ciele sú ušľachtilo komunikované ako boj „proti temným silám“, keď je ich činnosť platená zo zahraničia.

Politiku majú robiť politické strany

Otázkou je aj to, či takáto činnosť je v súlade s účelom, na ktorý bola konkrétna mimovládka založená. Ak tomu tak nie je, hrozí jej rozpustenie. Nemožno si totiž zakladať mimovládku na to, aby robila politiku. Na túto činnosť zákon predpokladá založenie politickej strany, aby občan vedel jasne rozpoznať, kto sa mu prihovára.

Tieto subjekty totiž mimoriadne často deklarujú občianske aktivity, no vďaka nedostatočnej legislatíve priamo pôsobia na politickej scéne, hoci z úzadia. Ako napríklad ovplyvňovaním volieb za peniaze zo zahraničia.

Aj tento prípad ukazuje, ako je zo strany štátu nevyhnutné zaviesť pravidlá transparentnosti pre tieto „apolitické“ subjekty, ktoré robia politiku potichu, skryto – a keď im za to výdatne zaplatí zahraničie.

Podobnú skrytú politickú podporu zo strany politických mimovládok mohla verejnosť vidieť pri združení Mier Ukrajine, ktoré je preukázateľne napojené na Progresívne Slovensko, a ktoré burcovalo verejnosť na základe nezmyslov a konšpirácií (zakladateľka MU Štasselová ani nevedela, ako SR vstúpilo do EÚ) práve v prospech naratívov tejto politickej strany.

Je absolútne nesporné, že došlo k ovplyvňovaniu volebnej účasti na Slovensku pomocou zahraničných peňazí. V tomto momente ešte neprišlo k verejnému odhaleniu dostatočných informácií na to, aby sa vyvodzovali dôsledky v zmysle zákona, napríklad pri nezákonnej podpore vo voľbách.

Ak by na celej operácii nebolo nič nezákonné, ani britské ministerstvo zahraničných vecí, ani jeho nastrčené agentúry by nemali problém zverejniť zoznam tých, ktorí sa na ovplyvňovaní volieb podieľali, ako aj iné súvisiace informácie o finančných tokoch a ich cieľoch.

Všetci zúčastnení však vedia, že ich úmysly neboli čisté – a zrejme ani zákonné. Preto muselo všetko prebiehať v tajnosti – prostredníctvom hybridnej operácie. Dodnes nechce nikto kompetentný na nič podstatné odpovedať.

Občan sa musí pýtať – prečo asi?