Zároveň mnohé z týchto protestných hnutí smerujú svoj hnev proti štátu. Ten má však na každé povstanie iný meter. V skutočnosti sa reakcie štátov tak výrazne líšia, že to vyvoláva otázku: existuje dôvod, prečo sú tieto povstania tolerované?

Kto môže vyjsť do ulíc?

V lete roku 2020, keď protesty hnutia Black Lives Matter (BLM) otriasli americkými mestami, paralelná vlna demonštrácií spochybňovala obmedzenia súvisiace s pandémiou COVID-19. Jedno hnutie ľudia povzbudzovali, druhé hanili. Prípady vandalizmu a rabovania počas protestov hnutia BLM boli zo strany úradov aj médií bagatelizované, pretože tieto protesty označili za „väčšinou pokojné“. Naopak, kritici lockdownov boli vnímaní ako hrozba pre verejný poriadok. Boli sledovaní, verejne pranierovaní a niektorí dokonca zatknutí. 

Rozdiel medzi týmito dvomi skupinami nespočíval v tom, či sa niekto dopustil násilia. BLM protesty spôsobili rozsiahle škody na majetku, a to najmä v chudobnejších štvrtiach a komunitách menšín. Miestni obyvatelia boli schopní vyrabovať celé sídliská. V podstate ničili vlastné domovy a vykrádali vlastné obchody. Na druhej strane, protestujúci proti pandemickým opatreniam spochybňovali samotnú legitimitu štátnej moci. Fyzických škôd síce napáchali málo, no veľký problém spočíval v tom, že spochybňovali samotné nariadenia. 

Ukážkovým príkladom boli napríklad protesty kanadských kamionistov. Pokojní, no vytrvalí demonštranti spochybňovali autoritu štátu a ten zareagoval zmrazením bankových účtov a hrozbami voči živobytiu protestujúcich. Odkaz bol jasný: anarchické násilie vieme odpustiť, ale otvorenú neposlušnosť voči štátu nie.

Rovnaký vzorec sa objavuje aj v iných krajinách. Vo Francúzsku sú celé predmestia pravidelne v plameňoch. Výtržníci podpaľujú vlastné školy či bytovky. Úrady zasiahnu len natoľko, aby udržali škody v medziach. Počkajú, kým hnev vyšumí, a ide sa ďalej. V Nemecku trvalo celé týždne, kým štát zakročil voči propalestínskym protestom. Vyzeralo to chaoticky, ale mali to pod kontrolou.

Teória bezpečnostného ventilu

Dovoliť demonštrantom vyvádzať v uliciach možno nie je chyba systému, ale jeho súčasť. Západné štáty už roky uplatňujú tichú stratégiu uvoľňovania sociálneho tlaku prostredníctvom selektívnej tolerancie. Rozhnevanému davu dovolia „vypustiť paru“, pokiaľ napáchané škody neprekročia určitú hranicu. Pár vyhorených obchodov, zopár rozbitých policajných áut a potom sa všetko vráti do normálu.

Je to moderná verzia princípu rozdeľuj a panuj. Pokiaľ sa nepokoje udržia pod kontrolou, systém zostane nedotknutý. Lenže žiadna taktiku nefunguje donekonečna. Čím viac štát normalizuje kontrolovaný neporiadok, tým rýchlejšie sa približuje k skutočnej strate kontroly.

V praxi sa už riadiace orgány zmierili s tým, že niektoré oblasti zostanú prakticky neovládateľné. Ide napríklad o mestské no-go zóny, štvrte ovládané gangmi, politicky radikálne okresy. To všetko sa toleruje, pokiaľ sa chaos, ktorý z nich pramení, nerozširuje ďalej.

Skôr či neskôr sa z riadeného nepokoja stane nekontrolovateľný kolaps. A keď ten moment príde, bude náročné ho rozpoznať. Až spätne si ľudia uvedomia, že korene rozpadu siahajú oveľa hlbšie, ako si mysleli. 

Zatvorené oči, otvorená priepasť

Niektorí takýto výsledok vítajú. Tým, ktorých unavujú prázdne rituály povojnového liberalizmu, sa zdá, že kolaps je už na spadnutie. Masovú demokraciu vnímajú ako frašku a túžia po roztržke. Liberalizmus - napriek všetkým jeho nedostatkom - však len tak niečo nezničí. Aj keď si ľudia mnohokrát mysleli, že je po ňom, vždy sa postavil znovu na nohy. 

Napriek tomu nič netrvá večne. Každý protest, každá vzbura, každý malý požiar zanechá ranu. A tie sa časom hromadia, až raz príde zlom a s ním aj zúčtovanie. Nik nevie, kedy a kde sa to stane. Vieme však, že každý príbeh sa raz skončí.

Zhrnutie

Západné liberálne demokracie nesmerujú k otvorenej občianskej vojne, ale pozvoľna mieria do stavu chronického rozvratu. Nepokoje sú ticho tolerované ako spôsob, akým uvoľniť spoločenskú nespokojnosť. Výtržnosti sú povolené, pokiaľ neprekročia stanovené hranice. Nespokojnosť, ktorá spochybňuje legitimitu štátu, je však okamžite potláčaná. Odkaz je jasný: násilie sa toleruje, otvorený odpor nie. To, čo navonok pôsobí ako kontrola, je často len starostlivo riadený chaos. Lenže časom sa hranica medzi riadeným a neriadeným začne nepozorovane zmenšovať. Kolaps neohlási svoj príchod. Príde nekontrolovateľne a uvedomíme si to až vtedy, keď bude neskoro.