Z bolesti urobila nádej pre iných. Lucia mení nemocnice pre mamy chorých detí

Lucia je mladá žena plná života. Jej rezký krok a úsmev, s ktorými prichádzala na naše stretnutie, vôbec nenaznačujú, že má za sebou neľahkú životnú skúšku.

Pred piatimi rokmi prišla v priebehu niekoľkých dní o ročného syna, ktorému diagnostikovali zlyhávanie pečene. Choroba sa zjavila nečakane, prezradilo ju len netypické sfarbenie očných bielok nažlto.

„V ten deň sme oslavovali Paľkove narodeniny u starých rodičov. Keď sme vchádzali do ich bytového domu, oproti z okien na nás silno zasvietilo slnko a vtedy som si všimla jeho žlté bielka. Bolo to neprirodzené, preto sme sa ihneď vybrali na pohotovosť,“ začína svoje rozprávanie mladá mama z Prešova. Z pohotovosti putovali priamo do nemocnice.

Paľkovi urobili odbery a preložili ho na oddelenie jednotky intenzívnej starostlivosti (JIS). „Už vtedy mu pečeň zlyhávala a doteraz sa nezistilo, čo bolo príčinou,“ hovorí s odstupom času.

Na oddelení v Prešove jej oznámili, že pri synovi ostať nemôže. Pre rodiča tam vraj nebolo miesto a musí ísť domov. Vtedy jej vnútorný hlas povedal, že odísť nemôže, pretože ho vidí možno už naposledy.

„Ostala som tíško pri synovi, poprosila som ich o stoličku, snažila som sa byť nápomocná. Prebaľovala som ho a kŕmila. Stav sa však nezlepšoval, tak nás po dvoch dňoch poslali na kliniku do Košíc,“ opisuje sled udalostí, ktoré má dodnes v pamäti.

V Košiciach sa ako mama ťažko chorého dieťaťa stretla s odlišnými možnosťami. Pre matky detí hospitalizovaných na JIS bola vyčlenená izba, posteľ aj chladnička. „Človek síce v takých chvíľach vôbec nerieši svoje pohodlie, ale milo ma to prekvapilo,“ vynárajú sa jej pocity.

Keďže sa synov stav nezlepšil ani v Košiciach, putovali do bratislavského Národného ústavu detských chorôb. Na ten spomína Lucia ako na zlý sen.

„Nie z hľadiska odbornosti a profesionality personálu. Izba pre matky detí sa však nachádzala na úplne inom oddelení. Išlo o starý sklad prerobený na izbu a najhoršie bolo, že som pri synovi mohla byť iba dve hodiny denne, aj to len počas návštevných hodín,“ spomína si na extrémne podmienky a nočnú moru každého rodiča chorého dieťaťa.

Posledné dni jej Paľko už iba spal. Z Bratislavy ho po niekoľkodňovej neúspešnej dialýze pečene napokon poslali na transplantačnú kliniku v Prahe, kde sa nešťastnej mame nachvíľu zrodila nádej.

„Bolo to neuveriteľné, ale mali sme darcu pečene. Lekári urobili transplantáciu, pečeň sa ujala, debatovali sme už o tom, ako fungovať s darovanou pečeňou. Bohužiaľ, stalo sa to, že ten nápor nezvládol mozog, na ktorom sa objavil opuch," hovorí so smútkom v hlase s tým, že z každej strany zo syna trčali hadičky, telo to už vzdávalo, až napokon odišiel.

Lucia sa domov k ďalším štyrom deťom vrátila už bez Paľka. Osud prijala, vraví, že ho nezmení. Konštatuje, že nie je typ, ktorý by sa začal ľutovať alebo upadať do depresií. „Povedala som si, že ma to celé malo niekam posunúť, že ma to má niečo naučiť a nasmerovať na nejakú cestu,“ hodnotí s odstupom času.   

Izby pre matky ťažko chorých detí

Hoci prvé mesiace po strate syna neboli ľahké a v rodine sa miešali pocity a myšlienky, prečo sa to stalo práve im, po čase s manželom pozbierali sily a začali sa sústreďovať na iné veci. Lucia po skúsenostiach v nemocnici začala premýšľať o pomoci matkám hospitalizovaných detí.

Založila občianske združenie Strážni anjeli a prostredníctvom neho v súčasnosti realizuje rôzne projekty pre mamy na detských oddeleniach slovenských nemocníc.

„Strážni anjeli preto, lebo si myslím, že strážny anjel je pri každom človeku nepretržite, či je veriaci, alebo nie. Aj my chceme byť pri rodičoch, ktorí sú v nemocnici - zúfalí, strhaní a s nejasnou budúcnosťou,“ odôvodňuje mladá žena.

Jej prvým veľkým a úspešným projektom sa stalo vybudovanie izby pre matky pri oddelení JIS vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana v Prešove.

Ide o miesto, kde sa môžu mamy ťažko chorých detí ubytovať, nachvíľu si odpočinúť a nabrať potrebné fyzické a psychické sily a pritom byť v blízkosti svojich chorých potomkov.

Hviezdna obloha, dostatok súkromia, príjemné farby a telefonický kontakt s oddelením má zabezpečiť lepší pocit v kritických situáciách.

„Myslím si, že ak má rodič dieťaťu pomôcť, musí byť psychicky v pohode. V takom prostredí, aké som zažila ja, nič nepomáhalo tomu, aby som bola v pohode, práve naopak. Myslím si o sebe, že som dosť silný človek, ale bolo toho na mňa priveľa,“ konštatuje Lucia.

Zriadiť takúto izbu v štátnej nemocnici nebolo jednoduché, aj keď bola financovaná z darov združenia. Primárka oddelenia však bola ústretová a nápad považovala za prospešný natoľko, že pre izbu súhlasila s presťahovaním viacerých kancelárií. Dodnes sa naplno využíva.

„Je mimoriadne potrebná. Existujú aj bojazlivejší ľudia alebo takí, ktorí sú z okolitých miest a nemajú počas hospitalizácie svojho dieťaťa kam ísť. Neviem si predstaviť, že by som bývala niekde vo Vranove nad Topľou, moje dieťa by bolo na JIS-ke v Prešove a ja by som mala sedieť doma a čakať na telefonát,“ hodnotí ťažkú situáciu viacerých rodičov, ktorí sú vystavení týmto nepríjemnostiam.   

Zriadenie rovnakej izby plánovala aj v takzvanej starej pôrodnici v Prešove, kde matky musia odísť od svojich predčasne narodených detí domov a denne ich len navštevovať.

Momentálne však prešovská nemocnica buduje novú vojenskú nemocnicu, vynakladať prostriedky na staré priestory by teda podľa nej nebolo rozumné. Zabezpečila preto aspoň klimatizáciu v presklenej miestnosti, ktorá dovtedy pomôže.

Lucia vraví, že aj v Národnom ústave detských chorôb registruje zbierku na zriadenie takýchto miestností pre matky. Považuje za smutné, že takéto veci musia hradiť bežní ľudia.

„Každý to odôvodňuje frázou, že taká je doba a musíme konsolidovať. Myslím si však, že v štáte funguje nejaká hierarchia, a ak by každý pracoval s verejnými financiami poctivo, nechýbali by na existenčne dôležité veci, napríklad aj v zdravotníctve,“ zhodnotila s dôvetkom, že ak má nastať zmena, každý musí začať od seba.

Slováci sú stále silne sociálne cítiaci

Ako štatutárka jedného z občianskych združení na Slovensku dodáva, že takmer všetky z nich fungujú na základe osobnej skúsenosti. V rodine sa vyskytne problém, ktorý nemá riešenie, preto sa vymyslí združenie, ktoré vykryje túto dieru a v podstate supluje štát.

Peniaze získavajú verejnými zbierkami alebo sponzorskými darmi. Mladú mamu z Prešova dojíma, že stále sa nájdu ľudia, ktorí prispejú na projekty napriek zložitej finančnej situácii. „Slováci majú stále silné sociálne cítenie,“ hodnotí pokorne.  

Z vyzbieraných peňazí vytvorila okrem izby pre matky napríklad aj Balík 1. noci. Ide o hygienický set zložený zo šampónu, sprchového gélu, z hygienických vreckoviek, zo zubnej pasty a z kefky. Slúži rodičom, ktorí prišli do nemocnice so svojím dieťaťom narýchlo, z pohotovosti alebo sanitkou a nestihli si zbaliť so sebou základné potreby.

Distribuuje ich do viacerých slovenských nemocníc. Do prešovskej nemocnice kúpila aj skladacie stoličky pre rodičov, práčku a sušičku, zriadila dojčiaci kútik pre mamy čakajúce na vyšetrenie so svojimi novorodencami a zabezpečila vitamíny pre deti, ktoré sú dlhodobo hospitalizované.

Prítomnosť rodiča môže pomôcť, ale aj uškodiť

Víta novú legislatívu z dielne ministra zdravotníctva Kamila Šaška (Hlas), ktorá má od septembra zabezpečiť právo rodiča byť hospitalizovaný so svojím dieťaťom. Podľa nej však ide o dvojsečnú zbraň.

„Sú matky, ktoré sú skutočne nápomocné. Ale sú aj také, ktoré sú hysterické a starostlivosť zdravotníckemu personálu skomplikujú. Personál má dosť čo robiť s malým pacientom na to, aby mohol riešiť ešte aj matku. Navyše ak dieťa, ktoré možno nie je v až takom životunebezpečnom stave, vidí hysterickú mamu, tak aj ono sa môže ľahko dostať do psychickej nepohody,“ vysvetľuje Lucia svoj postoj.

Riešenie vidí v možnosti spísať pravidlá, ktorých by sa rodičia mali držať. Napríklad košická nemocnica má odporúčací list, podľa ktorého sa môžu vyskytnúť zákroky, pri ktorých by rodič nemal byť prítomný.  

Luciina pomoc rodičom v nemocniciach nie je jednorazová. Od straty jej syna prešlo už päť rokov a stále pomáha. Jej motiváciou je konať dobro napriek všetkým prekážkam.

„Synovým odchodom sme si uvedomili, že to je cesta, ktorou musíme ísť. Pomáhať iným a konať dobro, aj to nás naučil. Naša rodina sa zároveň vrátila na cestu aktívneho praktizovania viery a myslím si, že je to práve to, čo nám dodáva silu ísť ďalej,“ uzatvára.

Lucia Mušinská Jánošíková bola za svoju nezištnú pomoc ocenená aj Prešovským samosprávnym krajom v kategórii Matka roka 2025.