Zbrojná demagógia a colný prepadák. Ako sa Európa lúči s modelom prosperity

Výdavky na obranu majú začať rásť už od tohto roku. Jedinou krajinou, ktorá sa postavila proti tomuto do istej miery utopickému plánu, bolo Španielsko. To dáva istú nádej, že nie všetci v Európe stratili rozum a nepodľahli tlaku.

Vplyv záväzku

Zbrojný cieľ venovať päť percent HDP na obranu nie je iba dodatočné zvýšenie, ale prakticky zásah do fungovania každej krajiny. Prijatím tohto záväzku európske krajiny priznali, že sa rozlúčili s modelom deväťdesiatych rokov, ktorý starému kontinentu zaistil prosperitu.

Výdavky na obranu, samozrejme, odčerpávajú peniaze z iných položiek štátneho rozpočtu. Po páde sovietskeho impéria, ktoré sa vnímalo ako hrozba, a teda aj dôvod na zbrojenie, zavládla vo svete nálada, že sa pred ľudstvom otvára brána k večnému mieru. Výdavky na armádu neboli potrebné.

Presnejšie povedané, zmenila sa filozofia celého prístupu. Keďže už nebolo potrebné udržiavať komplexnú celovojskovú armádu, ale iba malé špičkové jednotky, ktoré mohli zasiahnuť kdekoľvek na svete, aby strážili svetový mier.

Ďalším dôvodom, prečo nevyužívať dane európskych občanov, bola viera v diplomatické riešenie. Európa sa považovala za ekonomickú silu, ktorá mohla donútiť svojich partnerov ku konaniu inými prostriedkami ako hrubou silou, a tiež za miesto, kde chceli žiť všetci diktátori. Nikto si nechcel trvalo zavrieť dvere do Európy, a preto radšej volil cestu dohody.

Zlyhanie európskej diplomacie

Priznanie nutnosti budovať silnú armádu je v skutočnosti priznaním kapitulácie v diplomatickej, ako aj v ekonomickej rovine. Európska diplomacia stratila silu. Vidíme to veľmi zreteľne na Blízkom východe, kde názory európskych politikov nemajú žiadnu váhu. Pred tridsiatimi rokmi to tak nebolo.

Európske metropoly tiež strácajú prestíž medzi bohatými a mocnými. Tí si v poslednom období obľúbili destinácie ako Dubaj alebo Singapur. Konečnou prehrou európskej diplomacie je nedávno uzavretá dohoda s USA.

Európa nedosiahla žiadne lepšie podmienky. Pritom mala kartu, s ktorou mohla hrať, a to zdanenie služieb poskytovaných americkými technologickými gigantmi. Je pravda, že Európa viac tovaru vyváža do USA, než dováža, takže na prvý pohľad sa americká požiadavka zdá byť legitímna. Keď sa však do celkovej obchodnej bilancie pripočítajú služby, sme v úplne inej situácii.

Mimochodom, portál Times prišiel tento týždeň so zaujímavou teóriou, že hlavným dôvodom, prečo Ursula von der Leyenová súhlasila s 15-percentnými clami, je geopolitika. Európa je totiž závislá od americkej vojenskej sily, a časť jej predstaviteľov sa obáva ruskej agresie. Šéfka EK preto radšej Trumpovi ustúpila aj zo strachu, že by mohol spor využiť ako zámienku na zníženie vojenskej podpory USA pre Ukrajinu alebo iným spôsobom poškodiť európsku bezpečnosť.

Prijatie päťpercentnej požiadavky na výdavky na obranu je navyše priznaním európskej kapitulácie v hľadaní mieru inou cestou, než si ju kupovať.

Prečo je päť percent problém?

Námietka, s ktorou sa potrebujeme vysporiadať, je nasledovná: Päť percent HDP na obranu sa v aktuálnej situácii, keď podľa niektorých zdrojov máme konflikt za dverami a rôzni experti varujú, že vojna s Ruskom a Čínou môže vypuknúť už o 18 mesiacov, zdá byť oprávnená.

Rozdeľme si to však na viac častí. Päť percent HDP sa na prvý pohľad zdá ako neveľká suma. Keď dostaneme v obchode päťpercentnú zľavu, väčšinou to nič neznamená.

Demagógia sa však ukrýva v tom, že toto číslo sa vzťahuje k HDP. Rovnaký trik sa používa napríklad v prípade dlhu. Správne však musíme tieto čísla posudzovať nie voči celkovému HDP, ale voči reálnym príjmom štátov.

Slovensko teraz vynakladá na obranu zhruba 2,7 – 3 miliardy eur, čo zodpovedá približne 2,3 percentám HDP. Pokiaľ má Slovensko zvýšiť výdavky na obranu na päť percent HDP do roku 2035, pri obvyklom ročnom raste HDP by išlo o 6,5 až 6,7 miliardy eur. Keď výpočty zjednodušíme, pôjde o 13,3 percenta príjmov zo štátneho rozpočtu.

Každý obyvateľ krajiny tak na daniach zaplatí o niečo viac ako desiatok, ktorý pôjde na armádu. To je realita, ktorá vydesila španielskeho premiéra Pedra Sáncheza. Ide o zmenu prerozdeľovania systému daní.

Päť percent HDP je úplne niečo iné, než keď tieto výdavky vztiahneme k príjmovej stránke štátneho rozpočtu. Keďže v Európe všeobecne platí, že sa blížime k vrcholu Lafferovej krivky, ktorá indikuje bod, keď ďalšie zvyšovanie daní nepovedie nutne k vyšším príjmom, štáty, ktoré už teraz nemajú schopnosť vyberať vyššie dane, budú musieť zmeniť nastavenie rozpočtu, aby splnili päťpercentný záväzok.

Tu je väčšinou veľké ticho zo strany tých, ktorí jasajú nad zbrojením. Zvýšenie výdavkov na obranu bude nutne znamenať odobratie peňazí inde, napríklad zo školstva či zdravotníctva. Budúcnosť krajiny tak podľahne nápadom na zbrojenie.

Kupecké počty a realita zbrojenia

Realita je ešte horšia. Trump pri svojej požiadavke uplatňuje typické kupecké počty. Spojené štáty investujú do armády približne jeden bilión dolárov, zatiaľ čo Európa 326 miliárd dolárov. V jeho očiach je potrebné tieto sumy dorovnať. To, odkiaľ na to Európa vezme peniaze, ho už netrápi.

Bohužiaľ, tento pohľad má aj ďalšie nevýhody. Vyčlenením peňazí na investície do armády nevznikne lepšia armáda. Väčšina zbrojárskych firiem dnes hlási, že majú výrobné kapacity vypredané na niekoľko rokov dopredu. Za vyčlenené peniaze teda niet čo kupovať. Jedinou možnosťou je potom nezmyselne zvyšovať cenu zbrojného materiálu.

Typickým príkladom je Česko, kde sa už vznášajú pochybnosti o cenách za dodané vybavenie pre armádu. Vplyv zvyšovania výdavkov na obranu vyvoláva dôležitú otázku, ako efektívne využívať zdroje. Toto je prvá prekážka. To však nie je všetko.

Pripravenosť armády a ľudský faktor

Najmodernejšie technologické vybavenie je, samozrejme, vo vojne kľúčovou položkou, ale nie je tou najdôležitejšou. Niekto musí obsluhovať zbrane. Toto je oveľa väčší problém ako zvýšené vojenské výdavky, a to z niekoľkých dôvodov.

Ak si hypoteticky vezmeme do úvahy, že by bola naším nepriateľom ruská armáda, čelili by sme vojsku, ktoré prešlo tri a pol rokmi prudkých bojov. Táto skúsenosť je nenahraditeľná. Tento problém európskych armád vyvstal najmä v súvislosti s výcvikom ukrajinských vojakov európskymi kolegami.

Väčšina európskych armád a nimi používané technológie sú určené skôr na mierové misie alebo veľmi obmedzené konflikty, nie na bežný boj. Typickým príkladom je výcvik operátorov dronov. Európski inštruktori sú majstrami v prieskumných letoch, ale majú málo skúseností s útočnými dronmi.

Túto otázku pripravenosti, najmä psychologickej, môžeme rozšíriť na širšiu populáciu. Bude generácia Z schopná prežiť realitu vojny, keď bude zvyknutá tráviť aspoň tri hodiny denne na telefóne? Ako si táto generácia, ktorá má už aj tak značné psychické problémy v čase mieru, poradí s ostrým vojenským konfliktom?

Starý kontinent sa dostáva do vlastnej pasce, ktorý už začala pripravovať frankfurtská škola. Ako môžeme znovu objaviť vlastnosti mužnosti, aby sme mali skutočne silnú armádu? Namiesto otázok o význame vzdelania a odovzdávaných hodnotách, sa debata točí okolo finančných problémov. Kedy si konečne začneme klásť tie správne otázky, aby sme vyriešili naše problémy?