V roku 1974 Laffer počas večere s predstaviteľmi Bieleho domu na vreckovku nakreslil svoj najznámejší kariérny produkt – Lafferovu krivku. Tá zobrazuje vzťah medzi daňovou sadzbou a celkovým objemom daňových výnosov.
Typicky má tvar obráteného U a hovorí toto: keď štát zvyšuje dane, rastú mu príjmy. Čím viac však dane zvyšuje, tým mu príjmy rastú pomalšie. S rastúcimi sadzbami totiž firmy aj ľudia čoraz viac optimalizujú, prechádzajú do sivej ekonomiky, odchádzajú z krajiny alebo znižujú ekonomickú aktivitu. V istom bode sa krivka stočí dolu a každý ďalší nárast daní neprinesie zvýšenie, ale zníženie finančného výnosu pre štát.
Laffer bol jednou z hviezd „supply side economics“ osemdesiatych rokov minulého storočia. Robil poradcu Ronaldovi Reaganovi, z jeho myšlienok čerpala Margaret Thatcherová, inšpiroval aj Rogera Douglasa na Novom Zélande a vlastne celú „neoliberálnu vlnu“ tej doby.
Tá s nástupom novej dekády postupne vyšumela. K moci sa v západných krajinách dostali moderní sociálni demokrati, ľavicoví liberáli či takzvaná tretia cesta. Za chrbtom im stáli noví ekonómovia, ktorí Lafferovu krivku spochybňovali alebo priamo zosmiešňovali. Je vraj príliš zjednodušujúca, nepodporená dátami, nereflektuje reálne ľudské správanie. Taká „ekonómia 101“ pre základné školy.
