Kostoly v službách vojakov

Chrámy určené na slávenie liturgie, tichú modlitbu a rozjímanie sa zaplnili rinčaním zbraní či hrubým správaním vojakov. Je pravda, že kostoly, ako o tom svedčí aj samotné pomenovanie castellum (z latinčiny opevnené miesto), často slúžili ako útočisko pre ľudí v nepokojných časoch. V našich podmienkach ide predovšetkým o obdobie 16. a 17. storočia, keď sa odohrávali boje s Turkami i viaceré protihabsburské povstania.

Rozhodnutie využiť chrámy na vojenské účely však so sebou zvyčajne prinášalo zásadné stavebné zásahy, ktoré sa zďaleka neobmedzili na vybudovanie opevnenia s vežami či baštami. Vo viacerých prípadoch išlo o nezvratné zmeny, ktoré prakticky vylúčili návrat objektov k pôvodnej sakrálnej funkcii po odznení nebezpečenstva.

Dnes si priblížime tri takéto príklady prestavby na (protitureckú) pevnosť, pričom všetky tri nájdeme na strednom Slovensku. Vo svojej dobe tam pomáhali chrániť bohaté banské mestá. Len jeden z týchto objektov sa potom opäť stal miestom oslavy Krista a jeho obety.

Násilná premena – Bzovík

Ešte aj v dobe moháčskej porážky uhorských vojsk Osmanmi v roku 1526 sa premonštrátski mnísi modlili vo svojom kláštore v dedinke Bzovík neďaleko Krupiny. Mohli mať dobrý pocit, že nie tak dávno úspešne zavŕšili rozsiahlu prestavbu kostola a kláštorných budov v neskorogotickom štýle. Asi netušili, že o niekoľko rokov ich postretne veľká tragédia, ktorá ich pripraví o kláštor a viacerých z nich dokonca aj o život.

Bzovík pritom patril medzi najstaršie opátstva na našom území. Ako benediktínske opátstvo ho založil komes Lampert z rodu Hunt-Poznan spolu so svojou manželkou Žofiou a synom Mikulášom medzi rokmi 1127 – 1131. Už okolo roku 1180 benediktínov vystriedali spomínaní premonštráti. Duchovným centrom kláštora bol Kostol svätého Štefana, postavený v románskom štýle možno už v priebehu druhej polovice 12. storočia.

Osudným sa opátstvu stala kombinácia tureckého nebezpečenstva a šíriacej sa reformácie. V roku 1530 kláštor násilne obsadil prívrženec protestantov Žigmund Balassa z Balašských Ďarmôt. Počínal si pri tom veľmi agresívne a bezohľadne, keď časť mníchov dal pozabíjať a časť vyhnať. Život si zachránilo len päť z nich, ktorým sa podarilo dostať do benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku.

V zložitých časoch tureckého nebezpečenstva a bojov o uhorský trón napokon kráľ Ferdinand I. Habsburský po desiatich rokoch odobril násilné zabratie bzovíckeho kláštora. Ten sa v 40. rokoch 16. storočia stal jadrom novovybudovanej pevnosti, keď ho obohnali mohutným opevnením v tvare nepravidelného štvoruholníka, ktoré zosilňovali valcové bašty na nárožiach. Okolo pevnosti tiež vyhĺbili vodnú priekopu s padacím mostom na severnej strane.

Vojaci nepotrebovali kostol, a tak ho z prevažnej časti rozobrali na stavebný materiál. Na jeho mieste vzniklo nádvorie. Zachovali len severnú vežu, ktorú zmenili na pevnostnú, a severnú sakristiu, ktorá slúžila ako kaplnka. Zbúrané bolo aj južné krídlo krížovej chodby a viaceré ďalšie budovy kláštora.

Z pôvodného kláštora tak vznikla na svoju dobu moderná pevnosť, chrániaca prístup k stredoslovenským banským mestám. Do rúk Katolíckej cirkvi sa Bzovík dostal opäť v 70. rokoch 17. storočia. Bzovícke panstvo vlastnili viaceré cirkevné inštitúcie až do roku 1908, keď ho predali súkromníkovi. Dnes je majetkom obce, ktorá sa venuje jeho revitalizácii.

Z farského kostola zámok – Banská Štiavnica

Keď po dvadsiatich rokoch (v roku 1515) dokončili veľkorysú neskorogotickú prestavbu farského kostola v starobylej a bohatej Banskej Štiavnici, zrejme si vtedy nikto nepredstavoval, že v polovici storočia už bude všetko inak. Aj tu zásadne vstúpili do hry obavy z tureckej expanzie, pre ktorú boli prosperujúce banské mestá na strednom Slovensku lákavým cieľom.

Kostol na návrší nad Námestím Svätej Trojice stál už v 13. storočí, a to nie hocijaký. Išlo o trojloďovú románsku baziliku, ktorá bola farským chrámom, mala výhodnú polohu a bola opevnená v prvej tretine 15. storočia. Z tohto obdobia pochádzajú aj dve hranolové veže.

V rokoch 1495 – 1515 sa realizovala spomínaná prestavba v neskorogotickom štýle. Obvodové múry bočných lodí zvýšili na úroveň hlavnej, čím sa bazilika zmenila na halové trojlodie. Hlavná svätyňa bola taktiež zvýšená a došlo aj k jej predĺženiu východným smerom o polygonálne ukončenie.

Už tieto zmeny významne zasiahli do pôvodnej podoby románskeho chrámu, ale to ešte zďaleka nebolo všetko, čo si pre ňu osud prichystal. Tvárou v tvár tureckému nebezpečenstvu sa mešťania, určite nie s ľahkým srdcom, rozhodli obetovať svoj najvýznamnejší chrám, ktorého už skôr opevnený areál vo vyvýšenej polohe sa priam núkal na prestavbu do podoby mestského hradu – dnešného Starého zámku.

Toto rozhodnutie akiste uľahčila skutočnosť, že v meste nemali úplnú núdzu o kostoly. V roku 1536 sa po odchode dominikánov uvoľnila druhá z banskoštiavnických románskych bazilík a už od roku 1500 stál hneď vedľa radnice novopostavený Kostol svätej Kataríny.

K samotnej prestavbe na pevnosť došlo v rokoch 1546 – 1559. Išlo o radikálnu premenu, ktorá zmenila chrám na nepoznanie a už zrejme nerátala s návratom k sakrálnej funkcii. Pri nej bola odstránená klenba nad hlavnou loďou, aby v tomto priestore mohlo vzniknúť vnútorné nádvorie. To si vyžiadalo tiež zamurovanie víťazného oblúka a arkádových oblúkov do bočných lodí. Novozastrešené bočné lode spolu s presbytériom boli premenené na trojpodlažné krídla pevnosti, v ktorých vznikli sklady, zbrojnica a ubytovanie pre vojenskú posádku. Hrúbka obvodových múrov objektu bola v exteriéri zosilnená zamurovaním priestorov medzi opornými piliermi.

Turci napokon počas celého obdobia vojen priamo Banskú Štiavnicu neohrozili, o Starý zámok sa však bojovalo v roku 1679 počas povstania Imricha Thököliho a pravdepodobne aj za povstania Františka II. Rákóciho na začiatku 18. storočia.

V 19. storočí už pevnosť neslúžila na obranné účely, a tak jej mešťania našli iné svetské využitie. V jej priestoroch bol umiestnený mestský archív i knižnica a sídlila tu mestská polícia. Využívala sa však aj ako telocvičňa či ľadovňa na uskladnenie mäsa. Dôstojnejšiu úlohu získal objekt v roku 1900, keď sa stal mestským múzeom. Ako expozícia múzea funguje aj v súčasnosti.

Od kostola k pevnosti a späť – Hronský Beňadik

Najvýznamnejšiemu a jednému z najstarších kláštorov na našom území sme sa venovali už skôr pre jeho dominantnú polohu v krajine. Založený v druhej polovici 11. storočia zmenil svoju podobu z románskej na gotickú po veľkej prestavbe v druhej polovici 14. storočia, keď vznikol aj súčasný trojloďový gotický chrám.

Rozsiahla murovaná stavba na skalnatej vyvýšenine nad riekou Hron, v strategickej lokalite zvanej Slovenská brána, na križovatke významných ciest si priam pýtala (aj) vojenské využitie. To prišlo v búrlivom 16. storočí, keď celé kráľovstvo čelilo až existenčnej kríze spôsobenej expanziou Osmanskej ríše.

Nástup reformácie a nepokojné pomery v krajine po porážke uhorského vojska pri Moháči, kde padol aj kráľ Ľudovít II. Jagelovský, viedli k faktickému zániku opátstva v roku 1565, keď jeho majetky získalo do trvalej držby Ostrihomské arcibiskupstvo. To už skôr – ešte ako správca opátstva – začalo po roku 1537 s posilňovaním starších hradieb pre tureckú hrozbu.

Tieto práce však nestačili, a tak v rokoch 1565 – 1588 došlo k rozsiahlej prestavbe kláštora na renesančnú pevnosť. Jej rozloha bola omnoho väčšia ako pôvodný kláštorný komplex, keď zabrala ďalšie plochy smerom na západ a juhozápad. Z kláštora zakomponovali do opevnenia samotný kostol, staršiu obrannú vežu so vstupnou bránou, ako aj východné krídlo kláštorných budov. Vybudované boli mohutné nárožné bašty upravené pre použitie diel.

Stavebným zásahom sa nevyhol ani samotný kostol, ktorý premenili na severovýchodnú nárožnú baštu. To si, pochopiteľne, vyžiadalo zamurovanie viacerých rozmerných okien a naopak vytvorenie strieľní.

Už v roku 1599 turecké vojská vypálili obec, pričom veľké škody utrpela aj nedávno dokončená pevnosť. Aj preto sa v priebehu celého 17. storočia pokračovalo v ďalšom zosilňovaní opevnenia. Opevnený kláštor v roku 1623 obsadili vojská Gabriela Bethlena a v rokoch 1703 – 1709 zasa cisárske vojská. Ako pevnosť slúžil objekt až do pominutia tureckej hrozby a dodnes sa zachovali mnohé z pevnostných prvkov.

Dnes už kláštor opäť slúži Cirkvi a veriacim, pričom od roku 2015 patrí pod Nitrianske biskupstvo. O tri roky neskôr bol chrám vyhlásený za diecéznu svätyňu a od roku 2019 má titul bazilika minor.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.