Trump ako posledná vojnová hádanka

Americký prezident sám frustráciou maskoval svoju prvotnú naivitu a Putina nepriamo označil ako ťažkého súpera na vyjednávanie. Veru, nejde mu to tak ľahko ako s vazalskými štátmi v Európe. Avšak to sa dalo a malo očakávať.

Taká je však dlhodobá skúsenosť s Trumpom. Často ide o jazdu na húsenkovej dráhe. Jeho prvé volebné obdobie prinieslo niekoľko nemalých medzinárodných úspechov, za ostatné obdobie ide o jediného amerického prezidenta, ktorý aspoň nerozpútal nejakú ďalšiu vojnu.

Napriek tomu pochoval iránsku jadrovú dohodu, ktorá regiónu pomáhala udržať stabilitu a mier. V súčasnosti na Irán hádže bomby, nie vždy je pritom zrejmé, čo tým sleduje a či v tomto regióne bomby ešte vôbec dokážu priniesť nejaký pozitívny posun.

Aktuálne sme už však na Ukrajine o kúsok ďalej. Trump už vie, že vyjednávanie s Putinom bude náročnejšie, ako si ktokoľvek myslel. Prečo by aj nebolo? Rusko vojnu vyhráva a kto má šancu dosiahnuť svoje ciele vojensky, nemá dôvod ustupovať za diplomatickým stolom, kde sa mu nič významné ani neponúklo.  

Iná situácia nastala pred dvomi rokmi, keď bola Ukrajina na koni. Potom si však Ukrajina na naliehanie Západu nechala zbytočne vyvraždiť desiatky tisíc najlepších vojakov a zničiť najlepší arzenál v beznádejnej „víťaznej protiofenzíve“, ktorá sa u nás vopred oslavovala takmer ako definitívne ukončenie vojny – hoci americké spravodajské služby vedeli o jej pochabých nádejách.  

Očakávania zo stretnutia Trump-Putin sú preto malé, hoci by ešte pred polrokom vzbudzovali podstatne väčšie pozitívne vzrušenie. Napriek tomu je však správne, že sa spolu aspoň rozprávajú. V beznádejnej situácii, do ktorej Ukrajinu vmanévrovali majitelia jej konkurznej podstaty, je však posunom už len to, že spolu rokujú. Vyhlásenia, že s Ruskom sa nerokuje, ale sa bombarduje, sú už dnes našťastie pasé, čo vyvoláva istú nádej, že z Ukrajiny predsa len niečo zostane.  

Pozície ostatných aktérov však máme ujasnené. Ukrajinská vláda má svoju životnosť definovanú vojnou. Aj keby spoločenská väčšina túžila uzavrieť mier bez ohľadu na následky a Zelenskyj by ich želanie vypočul, skántrila by ho radikálna banderovská časť krajiny.

Európa je zas pevne rozhodnutá hrdinsky bojovať proti Rusku rukami Ukrajincov do posledného muža. Posledný, kto svoju pozíciu ukotviť stále nevie, je prelietavý Trump, ktorého jeho oponenti jeden deň označujú za Putinovho agenta, aby ho na druhý deň chválili, že chce proti Rusku vytiahnuť v plnej poľnej. Je to však stále lepšia správa, ako keby definitívne zaujal tú európsku či bidenovskú pozíciu.

Kde sa ukotví americký prezident

Trumpova pozícia je však v tejto vojne posledná neznáma, a to najmä vzhľadom na jeho rozpačité mentálne manévre. V nich sa nevedia vyznať ani jeho najväčší domáci oponenti, pre ktorých je raz agentom ruských tajných služieb, inokedy Putinovým trollom, potom jeho odporcom, aby napokon údajne „pochopil, že Putin je vrah“, s ktorým sa vyjednávať nedá.

V týchto kruhoch sa avizované stretnutie na Aljaške najnovšie interpretuje ako pokus o rozparcelovanie Ukrajiny medzi dve súperiace mocnosti (čo je pritom dosť pravdepodobná možnosť).  

Ostatní aktéri majú svoje pozície ujasnené viac-menej definitívne. Európa sa rozhodla, že vojna musí pokračovať až do úplného zničenia Ukrajiny, pričom zbrane, ktoré beztak nemá, bude dodávať ukrajinskej armáde aj vtedy, keď tá už nebude mať nažive ešte nejakých vojakov, ktorí by s nimi bojovali. Táto pozícia je stabilná a vzhľadom na mentálny rozsah európskych lídrov sa neočakáva, že by ešte aj roky po vojne boli schopní pochopiť, o čo tu vlastne išlo.

Prijať nevyhnutné – teda uznať stratu území a vojenskú neutralitu Ukrajiny – nie je ochotný ani „zjednotený Západ“, ani ukrajinské politické velenie. O postojoch ukrajinského ľudu nevieme vlastne nič, iba to, čo tvrdí propaganda – že Ukrajina stojí pevne za prezidentom Zelenským, ktorého autoritárska vláda tvrdo trestá verejnú kritiku a spochybňovanie jeho rozhodnutí. Takže národ ho vraj podporuje. Podobne ako Putina v Rusku.

O Ukrajine vieme ešte to, že jej autoritársky, represívny a skorumpovaný režim vojnu ukončiť zrejme ani veľmi netúži, pretože jeho prežitie závisí od jej pokračovania. V krajine sú potlačené slobodné médiá a kritici Zelenského končia zle. Provojnová časť domácej spoločnosti udáva tón, ale nik netuší, aký veľký podiel krajiny skutočne reprezentuje.

Ale Západ už vie, že Ukrajina vojnu prehrá. Odvtedy sa už len čaká na to, kedy Rusi dosiahnu posledný vojenský cieľ, teda v opotrebovávacej vojne vysilia súpera personálne. Zbrane, muníciu a vojenské systémy môžete dodávať donekonečna, ale ukrajinských vojakov prirodzene nenamnožíte.

Samotný fakt, že Ukrajina nebude v NATO, pre Rusko zjavne nie je postačujúci. Východiskom vojny stále zostáva, že Rusko cítilo zo strany Západu bezpečnostné ohrozenie (cítilo ho bez ohľadu na to, či to uznávame, alebo nie), a teda ako víťaziaci aktér vojnu ukončí až vtedy, ak bude toto riziko neutralizované. Teda keď už nebudú jestvovať obavy, že Západ pomôže Ukrajine znova vybudovať druhú najväčšiu armádu v Európe nepriateľskú voči Rusku alebo vysádzať rozsiahlu sieť desiatok základní CIA na hraniciach s Ruskom.

Vojna sa zrejme skončí až vtedy, keď Rusko dostane pevné garancie, že si konkurenčná vojenská mocnosť nebude môcť z Ukrajiny urobiť odpaľovaciu rampu.

Na to potrebuje Putin buď bezpečnostné dohody o tom, že Západ už nebude používať Ukrajinu na oslabovanie Ruska, alebo dostatočne presvedčivé víťazstvo na fronte. Ak sa mu neponúkne to prvé, nemá dôvod nepokračovať v tom druhom.

Putin podľa západnej propagandy mier úprimne nechce, čo vraj dokázal tým, že odmietol akékoľvek ponuky. Avšak pravdou je, že žiadne ponuky na mier ešte nedostal. Každá „ponuka“ obsahovala nevyhnutnosť vybudovania silnej ukrajinskej armády, ktorá by bola pod vplyvom NATO (aj bez jej formálneho vstupu).

Západ teda naďalej trvá na tom, že práve ten faktor, ktorý Rusko považuje za rizikový, musí zostať v hre. Reálne bezpečnostné dohody, ktoré by riešili základnú požiadavku víťaziaceho hráča v tejto vojne, sa na stôl nikdy nedostali.

Ambície Európy, že bude dodávať na Ukrajinu zbrane „dovtedy, ako to bude potrebné“, zjavne nie sú pre Putina odstrašením. Pretože vie, že vojna sa neskončí úbytkom zbraní jeho súpera, ale kolapsom ľudských kapacít ukrajinskej armády. S tým už Západ nedokáže nič urobiť. 

Staré frázy o „trvalej podpore Západu až do konca“ by sme mohli dnes parafrázovať do nového predsavzatia: Ak už prehre nedokážeme zabrániť, musíme ju aspoň odsúvať, ako to len bude možné. Aby sa tak ochránila aspoň politická sekta, ktorá sa tvrdohlavo mýlila a ktorá sa chce chrániť bez ohľadu na to, čo to bude znamenať pre Ukrajinu.  

To je aktuálne európska pozícia. Limita tejto vety je pritom zrejmá, vojna sa skončí posledným ukrajinským vojakom. Ak si dovolíte s touto „taktikou“ nesúhlasiť, ste označkovaný ako protiukrajinský a odsúdený ako proruský živel.

Výrazný posun od tejto bezohľadnej pozície sa z najbližšieho stretnutia Trumpa s Putinom očakávať nedá. Nie je však vylúčené, že k miernemu posunu v rokovaniach dôjde. Mier je ešte ďaleko. Je však lepšie na tú ďalekú cestu aspoň nastúpiť, ako sa na ňu vôbec nevydať.