Naopak, lekár trval na svojej nevine a obhajoba tvrdila, že vystupoval na „ochranu zdravia“, pričom označila obžalobu za nezákonnú a nedôvodnú. Lipták na hlavnom pojednávaní pri svojej záverečnej reči dokonca podával odvolanie ešte predtým, ako súd vôbec rozsudkom rozhodol. Obhajoba rovnako namietala, že povinnosť nosiť rúška nemala zákonný základ.

Peter Lipták vo svojej záverečnej reči namietal aj skutočnosť, že jeho prípad prerokúvali justičné orgány, ktoré „dostali injekcie spôsobujúce neuropsychiatrické ochorenie“ (čím myslel vakcíny), a preto malo byť celé konanie nezákonné.

Podporné gesto na možné protiprávne konanie nie je problém

Prvostupňové rozhodnutie samosudkyne Mestského súdu Bratislava I Ivety Willantovej padlo až v auguste 2025. Verejnosť môže túto sudkyňu poznať aj z kauzy neoprávneného nazerania do účtu Roberta Kaliňáka, v ktorej oslobodila obžalovaného poslaneckého asistenta Petra Rybaniča.

Súd oslobodil Petra Liptáka spod obžaloby s odôvodnením, že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, nie je trestným činom. Sudkyňa pri ústnom odôvodnení rozsudku uviedla, že Liptákove výroky na zhromaždení mali charakter utvrdenia prítomných v postoji, ktorý už zastávali. Nešlo teda o klasické podnecovanie, ale skôr o podporné gesto pre publikum.

Súd v tomto prípade zhodnotil, že ak by sa aj niekto správal protiprávne a iný by ho v danom konaní podporoval, nejde o podnecovanie trestnej činnosti, pretože trestná činnosť už prebieha.

Podľa súdu preto „výzvu ,nenosme rúška‘ je potrebné chápať ako spôsob utvrdzovania konania týchto účastníkov zhromaždenia“, pričom rovnako vyhodnotil aj vyjadrenie „nedajme sa zaočkovať“. Konanie obžalovaného navyše podľa súdu dosahovalo len „nepatrnú závažnosť“.

Súd konštatoval chýbajúcu zákonnú právomoc

Oveľa zásadnejším záverom súdu pri odôvodnení oslobodzujúceho rozsudku bola skutočnosť, že Úrad verejného zdravotníctva SR nemal právomoc nariadiť plošné nosenie rúšok ako prevenciu pred šírením ochorenia COVID-19.

Sudkyňa pri odôvodnení rozsudku konštatovala, že „Úrad verejného zdravotníctva môže nariadiť povinnosť nosiť rúško ako pracovnú pomôcku, napríklad v nejakom výrobnom podniku alebo závode, ktorá slúži na ochranu dýchacích ciest pred prachom a podobne. Musí to mať však priamy súvis s negatívnymi faktormi výrobného procesu“.

Keďže úrad nemal túto právomoc, nemohol ani zákonným spôsobom nariadiť nosenie rúšok v tomto smere.

To znamená, že porušenie tejto povinnosti nebolo trestným činom, pretože samotné nariadenie úradu bolo nezákonné. Podľa súdu mohol úrad vydávať určité opatrenia, napríklad hygienické štandardy vo výrobných prevádzkach, no nie nariadenia, ktoré zasahujú do základných práv a slobôd celej populácie. Povinnosť nosiť rúško preto nemala dostatočný zákonný základ.

Legislatívny chaos z čias pandémie

Podstata celého problému spočíva v zákone o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorý upravuje aj pôsobnosť a kompetencie Úradu verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia.

Zákon umožňuje úradu vydávať opatrenia, ktorými má chrániť verejné zdravie aj pri podobných krízových situáciách, no v čase pandémie a spáchania skutku obžalovaného (v trestnom konaní je potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy v čase spáchania skutku) jeho podoba umožňovala úradu iba „výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok“, pod ktoré sa radí aj ochranné rúško.

Kľúčové je v tomto prípade slovné spojenie „pracovných pomôcok“, čo naznačuje ukladanie opatrení práve v súvislosti s pracovnou činnosťou, tak ako to aj správne interpretoval súd. V súčasnosti už vyhlásené znenie zákona neobsahuje prídavné meno „pracovné“ v súvislosti s danými pomôckami, no v rozhodnom čase zákonodarca napriek mnohým novelizáciám tohto zákona nevedel riadne stanoviť zákonné povinnosti tak, aby boli vhodné pre potreby ochrany verejného zdravia.

Za pozornosť pritom stojí, že tento zákon bol od 1. januára 2020 do súčasného vyhláseného znenia od 1. apríla 2025 novelizovaný až 24-krát. V období pandémie pritom novelizácie prebiehali na mesačnej báze, niekedy aj dvakrát do mesiaca.

Tento postup naznačuje chaotický a neodborný prístup zákonodarcu v danom čase, ktorý nevedel poriadne nastaviť pravidlá správania sa a kompetencie úradov počas pandémie. Daný aspekt pritom nezohľadňuje iné problematické otázky pandemických opatrení, ako napríklad ústavnoprávne aspekty obmedzovania ľudských práv na základe podzákonných noriem a podobne.

Prokurátor sa čuduje jasnej zákonnej formulácii

Zásadnou skutočnosťou ostáva, že Úrad verejného zdravotníctva nemal v tom čase zákonné oprávnenie na vydávanie nariadení týkajúcich sa povinného nosenia rúšok pre obyvateľstvo v súvislosti so šírením pandémie, ale iba v súvislosti s pracovnou činnosťou. Zákon to prezentuje absolútne jasne.

Napriek tejto skutočnosti ostal po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku prekvapený prokurátor Martin Sýkora. Podľa vlastných slov „tomu nerozumie“, pretože „skutok bol jednoznačne preukázaný, obžalovaný nepopieral, že by vyjadrenia urobil, a pokiaľ ide o výklad zákona, ktorý som dnes počul – sám som z toho zostal zaskočený“.

Oslovený právnik Peter Kováč rovnako ponúkol verejnosti svoje stanovisko, v ktorom pripomenul, že oprávnenie nariaďovať nosenie rúšok nadobudol „ÚVZ SR od 15. októbra 2020, keď mohol nariadiť nosenie preventívnych a iných pomôcok, čiže podľa mňa ide o nesprávny právny záver súdu“.

Ako prokurátor, tak aj oslovený právnik však zabudli dodať podstatnú skutočnosť – ÚVZ túto kompetenciu mal iba v špecifických, pracovných prípadoch, nie však pri prevencii pandémie.

Rozhodnutie súdu v prípade oslobodenia Petra Liptáka spod obžaloby nie je právoplatné, pretože prokurátor voči nemu na mieste podal odvolanie. Skutok tak teraz bude posudzovať krajský súd.

Covidová amnestia mohla predísť podobným konaniam

Ak však krajský súd potvrdí rozhodnutie Mestského súdu Bratislava I, čo je vzhľadom na právnu úpravu v rozhodnom čase pravdepodobné, verejnosť bude mať právoplatné rozhodnutie o nezákonnom postupe zo strany štátneho orgánu.

V minulosti už pritom Ústavný súd SR označil štátnu karanténu mimo domáceho prostredia za protiústavnú. Najvyšší správny súd SR potvrdil nezákonnosť policajných pokút v prípade nenosenia rúšok, pretože policajti nemali zákonné oprávnenie na ich kontrolu. V Česku označil Najvyšší správny súd ČR plošné uzatvorenie materských a základných škôl v dôsledku pandémie za nezákonné.

Nezákonný postup štátu sa pritom nebude vzťahovať iba na lekára Liptáka, ale na každú osobu, ktorá v tom čase bola sankcionovaná alebo inak postihovaná za nenosenie rúška. Pokuty, trestné rozkazy alebo trestné konania vedené proti občanom boli mimo zákonného rámca. Každý z nich má preto právo na odškodnenie, ak bol sankcionovaný zo strany štátu.

Práve pre podobne sporný a neodborný prístup minulých vlád k pandemickej situácii – minimálne z hľadiska prijatých právnych opatrení – bola súčasnou vládou schválená takzvaná covidová amnestia. Tá mala plošne odškodňovať ľudí, ktorí boli postihnutí podobnými nezákonnými praktikami, ktoré vzhľadom na dĺžku súdnych konaní až v súčasnosti dostávajú súdnu bodku.

Namiesto tisícok možných súdnych konaní zo strany poškodených obyvateľov, ktorí by si mohli vymáhať svoje nároky z nezákonného postupu štátu počas pandémie, by došlo k ich hromadnému odškodneniu.

Prezident Peter Pellegrini tento zákon však nepodpísal a vrátil ho s výhradami späť do parlamentu. Prezident totiž nesúhlasí s tým, „aby boli odškodnení všetci, ktorí počas pandémie dostali od štátu akékoľvek pokuty za porušenie akýchkoľvek pandemických opatrení“.

Dopad a následky podobných súdnych konaní, ako v prípade lekára Liptáka, zrejme pri tomto kroku zohľadnené neboli. Všetci predstavitelia vládnej moci jednoducho verili, že postup štátu bol správny, lebo išlo o ohrozenie zdravia.

O nejakej právnej čistote vtedy zrejme netreba uvažovať, veď štát si sem-tam môže konať aj nezákonne, ak sa mu to hodí a dá sa to správne „predať" pred verejnosťou.

Vyzerá to tak, že namiesto finálneho zavŕšenia obdobia masívneho porušovania zákonov zo strany štátu na úkor občanov je aj v súčasnosti predstava kompetentných o zákonnosti taká, že občan bude musieť prácne a počas dlhých rokov dokazovať pred súdom zjavné nezákonnosti štátu.