Druckerove ústupky pri financovaní škôl sú deravou záplatou na novelu, ktorá patrí do koša

Progresívna novela o financovaní základných a materských škôl sa stala jednou z najväčších letných tém. Slovenská vláda ju s istými úpravami v piatok schválila. Teraz smeruje do parlamentu.

Hoci minister Tomáš Drucker spravil po vlne kritiky ľahký krok vzad a novelu mierne upravil, ide stále o iniciatívu, ktorá neprináša slovenskému školstvu nič prospešné a otázku vzdelávania Rómov a detí zo sociálne znevýhodneného prostredia nevyrieši.

Jadro problému

Šéf rezortu školstva tvrdí, že novela má odstrániť nespravodlivosť. Nepáči sa mu, že neštátne školy dostávajú rovnaký normatív ako verejné, aj keď môžu selektovať žiakov.

Argumentuje tým, že vo verejných školách tvorí podiel žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia sedem percent, zatiaľ čo v cirkevných 2,6 a v súkromných iba 0,9 percenta.

Chce to napraviť tak, že neštátnym školám zníži financovanie o pätinu, pokiaľ nebudú prijímať prevažne deti zo spádovej oblasti, ktorú im pridelí.

Ide však o slameného panáka, ktorého si Drucker buď sám vytvoril, alebo sa ním nechal nastrašiť.

Jasne to ukazuje analýza ekonóma Róberta Chovanculiaka – problém nespočíva v selekcii žiakov školami, ale ich geografickou polohou.

Takmer 90 percent neštátnych škôl sa nachádza vo väčších mestách a mimo regiónov s vysokou koncentráciou rómskej populácie.

Priznáva to dokonca samotná správa, ktorou rezort školstva argumentuje. Súkromné a cirkevné školy sú podľa nej väčšinou vo väčších obciach alebo mestách, zatiaľ čo rizikové školy s vysokým podielom detí zo znevýhodneného prostredia, ktoré by potrebovali odľahčiť, sú prevažne v malých obciach, kde žije veľa Rómov.

Až 76 percent takýchto rizikových škôl sa totiž nachádza v obci, kde nie je žiadna alternatívna vzdelávacia inštitúcia. Pri segregácii tu tak hrá veľkú rolu samotná skladba obyvateľstva v spádovej oblasti, nie rozhodnutie školy.

Inými slovami, neštátne školy nemajú nízky podiel znevýhodnených detí preto, že by ich odmietali, ale preto, že sa v ich okolí prakticky nevyskytujú.

To, že sa ocitli práve ony na muške ministra Druckera, preto pôsobí ako zámerné hľadanie vinníka.

Ak by sme totiž prijali jeho logiku, mohli by sme krátiť normatívy aj štátnym školám v Bratislave, lebo je nespravodlivé, že majú malý podiel znevýhodnených detí.

Druholigové deti

No aj keby všetky čísla hrali v prospech Druckera, minister sa mýli v základnej premise.

Škola si nevyberá žiakov, to oni si spolu s rodičmi vyberajú vzdelávaciu inštitúciu. Môžu si vybrať medzi akýmsi štandardom štátnych, nadštandardom súkromných škôl, alebo hodnotovým ukotvením, ktoré ponúkajú cirkevné školy.

Druckerova reforma bude ich slobodnú voľbu obmedzovať a slovenský vzdelávací systém vracať do dôb spred Nežnej revolúcie.

Z pohľadu rodiča, ktorý si sám aktívne volí školu pre svoje dieťa, je nespravodlivé, že štát jeho voľbu akokoľvek finančne trestá. Ak sa rodina rozhodne pre inštitúciu, ktorá zodpovedá jej hodnotám či presvedčeniu o kvalite, na jej deti by mali ísť zo štátu rovnaké peniaze, ako na ich rovesníkov.

Novela obmedzuje ponuku akéhosi vyššieho štandardu súkromných škôl, ktorý mohol vzniknúť práve vďaka plnému financovaniu zo strany štátu, ku ktorému prispeli istým poplatkom rodičia.

Dnes môžu súkromné školy kapitulovať, prijať Druckerove podmienky a prísť o príspevky od rodičov, alebo fungovať ako doteraz a dostať výrazne menej peňazí od štátu, čo znamená, že ponúkaný nadštandard pre rodičov radikálne zdražie.

Na cirkevné školy zase rodičia hlásia deti pre isté hodnotové ukotvenie. Nová reforma do toho priamo zasahuje – ak chce mať cirkevná škola plný normatív ako dosiaľ, musí prijať väčšinu detí zo spádovej oblasti.

Štát tak do nej natlačí žiakov bez ohľadu na to, aké je ich hodnotové nastavenie. To nie je problém len pre školu a jej zamestnancov, ale aj samotné deti a rodičov. Nielen tých, ktorí chcú svoje ratolesti vzdelávať v súlade s kresťanskými hodnotami, ale aj tých, ktorí to nechcú.

Ústupky sú vítané. Ale nemenia podstatu

Ministrovi školstva treba uznať, že ubral nohu z plynu a pôvodné požiadavky zvoľnil.

Ak budú chcieť neštátne školy plný normatív, bude im po novom stačiť prijať „len“ 70 percent detí zo spádovej oblasti namiesto pôvodných 80 percent.

Druhou možnosťou je uzavrieť so štátom zmluvu o „spoločensky významnom prínose“. Škola sa zaviaže, že bude ponúkať „niečo navyše“, napríklad presadzovať inovácie, inklúziu, vzdelávať svojich zamestnancov či pomáhať iným školám.

No ani v takom prípade nedostane na žiaka plný normatív, hoci to bude viac než 80 percent, ak by nepristúpila na Druckerovu hru a prijímala žiakov odkiaľkoľvek.

Navyše, to, aké percento z normatívu dostanú tieto „spoločensky prínosné“ neštátne školy, určí ministerstvo vo vyhláške. A tú môže minister školstva kedykoľvek upraviť bez toho, aby potreboval súhlas parlamentu.

Neštátne školy sa tak ocitajú v pozícii toho, kto môže byť kedykoľvek pritlačený k múru a vydieraný.

Nie je to však jediný problém. V úprave absentuje aj istá logika.

Štátne školy netreba motivovať, aby inovovali a boli prínosom pre spoločnosť? Prečo musia len súkromné a cirkevné školy niečo splniť, aby im štát zobral o niečo menej peňazí než pôvodne plánoval?

Ústupky jednoducho pôsobia ako deravá záplata na novelu, ktorá je sama ako ementál a patrí do koša, nie do parlamentu.

Poslanci (nielen) z radov koalície, ktorí sa považujú za konzervatívcov, tak teraz majú príležitosť dokázať, že nimi naozaj sú, a postaviť sa za cirkevné školy.

Odmietnuť trestanie slobodnej voľby rodičov a devastáciu súkromného školstva by však mal aj každý poctivý liberál. Pretože novela nie je pokrokom, ale progresívnym návratom k socialistickej uniformite.