Lose-lose pre všetkých

Hoci sa môže zdať, že štát dáva vzdelávacím inštitúciám na výber, opak je pravdou.

Drucker postavil súkromné školy pred dilemu – ak spomínaný štatút neprijmú, budú musieť zvýšiť poplatky a finančnú ťarchu preniesť na rodičov (prvé odhady sa pohybujú od 600 eur ročne nahor). Tí pritom odvádzajú také isté dane, ako iní otcovia a matky. A pre novú reformu budú platiť oveľa vyššie školné, aby súkromná škola, kam chodí ich dieťa, mohla vôbec prežiť. Alebo budú musieť svoje dieťa z finančných dôvodov odhlásiť a dať tam, kde nechcú, keďže štát im po novom na ich dieťa prispeje menej, ako na žiakov inde.

Prijatie štatútu však bude takisto znamenať finančné strádanie. A zmazanie toho, čo súkromné školy odlišovalo od tých štátnych. Za štatút verejného poskytovateľa totiž zaplatia aj tým, že nebudú môcť vyberať žiadne školné.

Práve akési štandardné financovanie zo strany štátu spoločne s poplatkami od rodičov pritom vytvára priestor na to, aby bolo vzdelávanie na súkromných školách kvalitnejšie, prípadne, aby sa mohli venovať špecifickým potrebám detí s autizmom či aspergerom.

Cirkevné školy sú na tom rovnako zle. Na mnohé z nich sa hlásia deti zo širokého okolia pre isté hodnotové ukotvenie. Nová reforma im nedáva na výber – ak nechcú mať žiakov podľa obvodu, budú mať menej peňazí. Spravidla pritom nevyberajú od rodičov žiadne školné, ktorého zvýšením by si výpadok pokryli.

Dostávajú sa tak do bizarnej situácie – buď akceptujú 20-percentnú daň z nezávislosti, alebo príjmu štatút verejného poskytovateľa, budú mať 80 percent detí zo spádovej oblasti a akýkoľvek zmysel ich existencie zanikne.

Štát do nich natlačí deti z rodín, bez ohľadu na to, aké je ich hodnotové nastavenie. To nie je problém len pre cirkevnú školu a jej zamestnancov, ale aj samotné deti a rodičov. A nielen tých, ktorí chcú svoje deti vzdelávať v súlade s kresťanskými hodnotami, ale aj tých, ktorí to nechcú.

Rodina si vyberá školu, nie naopak

Tvrdenie ministerstva školstva o nespravodlivosti toho, že cirkevné a súkromné školy dostávajú rovnaký normatív ako verejné, aj keď môžu selektovať žiakov, pritom nie je žiadnym objektívnym faktom.

Ministerstvo ho používa ako dôvod na zmenu systému, no z pohľadu rodiča, ktorý si sám aktívne volí školu pre svoje dieťa, je nespravodlivé, že štát jeho voľbu finančne trestá.

Rezort a jeho minister sa mýli v základnej premise – školu si volí dieťa a rodič, nie naopak. A ak sa rodina rozhodne pre školu, ktorá zodpovedá jej hodnotám či presvedčeniu o kvalite, na ich deti by mali ísť zo štátu rovnaké peniaze, ako na ich rovesníkov.

Financovanie vzdelávania by malo byť viazané na deti. A byť rovnaké bez ohľadu na to, akú školu dieťa navštevuje.

Vo výsledku totiž Drucker svojou reformou hovorí rodičom niečo v duchu: „Môžeš si vybrať, ale najprv zaplať dane ako všetci ostatní, a potom ešte raz zaplať školné. Na cirkevné školy zabudni, tie, ktoré prežijú, budú mať ďaleko menej peňazí na výučbu tvojich detí, alebo stratia hodnotové ukotvenie. A ak si trúfaš na domáce vzdelávanie, priprav sa na úplnú ignoranciu systému, lebo na tvoje deti dáme len 10 percent toho, čo na deti vo verejných školách a ešte aj z toho im zoberieme, pretože majú deti po celom Slovensku, a nie v jednom obvode.“

Tento štýl komunikácie a presadzovania svojich zámerov má ďaleko od pokroku. Je to obmedzený mechanizmus nátlaku, aký tu už kedysi bol. A zdá sa, že je cielený veľmi presne.