Lipšic, Čaputová, Mazák či Tódová nerešpektovali prezumpciu neviny sudcov

Súdna rada mala na svojom ôsmom zasadnutí v rámci programu zaradený bod s názvom „Policajná akcia Búrka“. V tomto bode sa členovia Rady vyjadrovali k tomu, ako verejnosť vnímala celú akciu prostredníctvom mediálnych výstupov v čase rozsiahleho zatýkania sudcov, ktoré dopredu hovorili o „zaručenej vine“ či „korupčnej chobotnici“.

Právna realita je v súčasnosti taká, že žiaden z obvinených nebol právoplatne odsúdený na základe dokazovania pred súdom a jedine sudkyňa Miriam Repáková pristúpila na dohodu o vine a treste. Mnohým sudcom boli dokonca zastavené trestné konania, pretože sa zakladali iba na výpovediach kajúcnika Vladimíra Sklenku, a to dokonca len z jeho počutia.

Mediálne výroky boli za čiarou

Členovia Rady v tomto prípade upozornili na konkrétne prípady, keď médiá a iné verejné osobnosti masívne skresľovali verejný obraz o celej akcii a dopredu prejudikovali vinu sudcov v rozpore s európskymi pravidlami o informovaní pri podobných kauzách.

Predsedníčka Súdnej rady Marcela Kosová zdôraznila, že keď sa sudcovia zadržiavali, titulky okamžite hovorili o korupcii. Mnohé redakcie boli „nastúpené“ priamo pred vchodmi bytov sudcov tak, aby ich mohli snímať s putami na rukách. Keď sa stíhania zastavili alebo boli sudcovia oslobodení spod obžaloby, záujem médií informovať o tejto skutočnosti bol minimálny.

Kosová pri zadržiavaní sudcov v akcii Búrka pripomenula výrok profesora Jána Mazáka, ktorý sa čudoval, „z akého dôvodu nezasahujú na celom Slovensku“ s dôvetkom, že o „tom (údajnej korupcii medzi sudcami) už dlhší čas vedel“.

Mazák pokračoval tým, že „s veľkou pravdepodobnosťou, takmer hraničiacou s istotou, budú tieto sudkyne a sudcovia obvinení, obžalovaní aj odsúdení“. O mesiac nato sa stal Mazák predsedom Súdnej rady.

V tomto smere spomína Kosová aj výroky vtedajšej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, ktorá obhajovala zavedenie súdnej mapy tým, že sa „pretrhajú korupčné väzby“.

Predsedníčka Rady hovorí o množstve článkov o tejto akcii, publikovaných v rokoch 2020 až 2022, v ktorých novinári „kydali aj na Ústavný súd SR“, keď v súvislosti s väzbami sudcov nerozhodoval podľa ich predstáv. Pri mnohých sudcoch totiž nedal súhlas na väzobné stíhanie. Kosová pripomína zastavenie stíhaní sudcov Dušana Srogončíka, Andrey Haitovej a Otílie Dolákovej, o ktorých už médiá neinformovali tak rázne ako v prípade ich obvinení.

Korektné informovanie upravuje európske odporúčanie

Členka Rady Dana Jelinková Dudzíková pripomína, že existuje presný postup, ako v podobných prípadoch trestných stíhaní nielen sudcov informovať verejnosť.

Upravuje ho Odporúčanie č. 13 členským štátom Rady Európy o poskytovaní informácií prostredníctvom médií vo vzťahu k trestnému konaniu Výboru ministrov Rady Európy z roku 2003.

Výbor ministrov v tomto odporúčaní zdôrazňuje, že „právo na prezumpciu neviny, na spravodlivé súdne konanie a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článkov 6 a 8 Dohovoru predstavuje základnú požiadavku, ktorá musí byť rešpektovaná v každej demokratickej spoločnosti“.

Podľa daného odporúčania „názory a informácie týkajúce sa prebiehajúcich trestných konaní by médiá mali oznamovať a rozširovať iba vtedy, ak tým nie je dotknutá prezumpcia neviny podozrivého alebo obvineného“.

V prípade prístupu k informáciám je potrebné poskytnúť ich všetkým novinárom rovnako, ktorí o ne požiadajú alebo požiadali, a to bez diskriminácie. Jelinková Dudzíková pri tejto požiadavke poukazuje na skutočnosť, že v danom čase „mal exkluzivitu na informácie Denník N, konkrétne novinárka Monika Tódová, ktorá zvyšovala a budovala vlastne kult uvedeného média, samej seba a zároveň zdroja svojich informácií".

Členka Rady týmto poukazuje na to, ako masívne unikali neverejné informácie výlučne jedným smerom.

Tódová tiež kritizovala sudcov, ktorí konali inak, ako očakávala novinárka. Na pôde Rady boli citované Tódovej texty, v ktorých kritizovala sudcov: „Najmä sudcovia Michal Truban a Roman Púchovský podľa policajtov patrili medzi tých, ktorí často nevideli korupciu v naznačených prípadoch a nedávali napríklad súhlas s odposluchmi alebo odmietali vziať obvinených do väzby."

Takéto formulácie podsúvali verejnosti, že súdy odmietajú konať pri vyšetrovaní korupcie.

Prezidentka Čaputová videla iba špičku ľadovca

Problematické bolo podľa členov Rady aj stanovisko prezidentky Zuzany Čaputovej zo 16. marca 2020 v denníku SME, v ktorom prezidentka v kontexte obvinených sudcov hovorí, že išlo „len o špičku ľadovca a Slovensko potrebuje zásadné zmeny pri vyvodzovaní zodpovednosti u sudcov“.

Nie je zrejmé, odkiaľ prezidentka Čaputová vedela, že ide o „špičku ľadovca“, no právny stav trestných konaní nakoniec ukázal pravý opak. Jelinková Dudzíková tento postoj prezidentky označila za „strašenie verejnosti bez rešpektovania prezumpcie neviny a súdnej moci“.

Rovnako vyjadrenie Daniela Lipšica z 11. marca 2020 hovorí o tom, že ho zásah NAKA „neprekvapil“. Lipšic „veril, že nejde o jediný zásah polície v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorú odhalila komunikácia Mariána Kočnera cez aplikáciu Threema“. Ani tento politik neobjasnil, či a odkiaľ mal informácie o tom, že takáto trestná činnosť na úrovni sudcov prebiehala.

V súčasnosti nie je známe, či ho prekvapilo rozsiahle rušenie trestných stíhaní.

O trestnej činnosti vraj všetci vedeli, no nikto ju neoznámil

Dudzíková ďalej poukazuje na článok z Denníka N z 11. marca 2020, v ktorom v tom čase členka Súdnej rady Elena Berthotyová „očakáva viac zadržaných sudcov, lebo videla spisy“. Berthotyová v texte hovorí, že ju neprekvapili mená zadržaných sudcov, pretože „väčšina sudcov niečo tušila a ja som vedela o niečo viac“.

Dana Jelinková Dudzíková sa v tomto smere čuduje, prečo Berthotyová neoznámila svoje podozrenia polícii, ak „niečo vedela“ a nezabránila páchaniu trestnej činnosti. Rovnaké znalosti o „akejsi podozrivej činnosti“ pritom prezentovali aj Lipšic, Čaputová či Mazák, no nikto z nich nič neurobil.

Na základe týchto mediálnych výstupov teda Jelinková Dudzíková zhodnotila, že Berthotyová, Čaputová, Lipšic aj Mazák „nerešpektovali základné princípy informovania o trestnom konaní, a to konkrétne prezumpciu neviny, a rovnako tak znižovali dôveryhodnosť slovenskej justície unáhlenými, nepodloženými, katastrofálnymi dôsledkami“.

Tieto vyjadrenia boli podľa členky Rady „účelové, a to z dôvodu, aby predpripravili pôdu na devastačné účinky, ktoré prišla vykonať Mária Kolíková svojím príchodom na ministerstvo spravodlivosti“.

Záleská označila obvinených sudcov za svine

Podpredsedníčka Súdnej rady SR Ayşe Pružinec Eren hovorí o "cielenom lynči". Podľa nej mal „viesť presne k tým zmenám, ktoré sa Kolíkovej podarilo s ľahkosťou presadiť, pretože rozšírila naratív, na ktorý jej slúžila táto policajná akcia, aby presviedčala a verejne stigmatizovala verejnosť tým, že my všetci sme skorumpovaní“.

Pružinec Eren ďalej poukazuje na článok Kataríny Javorčíkovej, dnes hovorkyne Za otvorenú justíciu, v Denníku N. Javorčíková v tomto článku „nakydala na Krajský súd v Bratislave a jeho vtedajšieho predsedu s tým, že ona vie o tom, že sudcovia berú. Sudcovia to medzi sebou vedia, ale to nepovedia“.

Aj v tomto prípade podpredsedníčka Rady hovorí o tom, že Javorčíková mala mať podľa jej slov vedomosť o korupcii, no nič nenahlásila polícii.

Pružinec Eren pripomína aj vyjadrenie sudkyne Pamely Záleskej, keď obvinených sudcov označila „za svine, ktoré celé roky krivili justíciu a špinili sudcovský talár a mali by byť vyhodení. Iba ten, kto bol posledné tri mesiace na mesiaci, môže veriť v ich nevinu“.

Záleská po tomto vyjadrení v sudcovskej pošte rozhodovala o väzbe niektorých obvinených sudcov, o čom následne písala Monika Tódová.

Vtedy ešte pred verejnosťou tajili svoj blízky vzťah, prípadne rodinný vzťah, ako to označil Ján Mazák. Pružinec Eren hovorí, že z Tódovej článkov „cítiť radosť z toho, že tí sudcovia sedia a konečne nastala tá očista. Pýtala sa opakovane, prečo to doteraz nešlo“.

Práve sudkyňa Záleská bola obvinená z toho, že má poskytovať nezákonným spôsobom informácie z trestných konaní novinárke Tódovej, ktorá ich exkluzívne prinášala v Denníku N. Sudkyňa odmietla akékoľvek vynášanie zo spisov, no pre jej utajený vzťah s novinárkou je potrebné skúmať jej nestrannosť v mnohých kauzách, čo potvrdil aj Ústavný súd SR.

Nerešpektovanie prezumpcie neviny

Kritika členov Rady teda poukazuje na to, že novinári alebo politici účelovo podsúvali verejnosti naratív, ako mohutne je skorumpované súdnictvo. Všetci vedeli, že „sudcovia berú“, len si to nejako nechávali pre seba a neunúvali sa to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. A to dokonca ani hlava štátu Zuzana Čaputová, pre ktorú boli zadržaní sudcovia iba „špička ľadovca“.

Kolektívne a masové pretekanie sa v tom, „kto prvý hodí kameňom“, prebiehalo na strane „majiteľov pravdy“. Nikto pritom nerešpektoval základné zásady právneho štátu, na ktoré upozorňujú aj európske inštitúcie.

Bolo to predsa jasné. Sudcovia boli zadržaní na základe výpovede kajúcnika Sklenku, ktorý sa výmenou za výpoveď zbavil vlastnej trestnej zodpovednosti za masívnu korupciu, a to stačilo. Takýto korupčník už nebol pre „lepšiu časť spoločnosti“ problém, ale dôveryhodný človek, ktorého slovo prevážilo všetky ostatné dôkazy pri obvinených sudcoch.

Nejaké „prežitky“ ako prezumpcia neviny alebo právo predsa nemôžu stáť v ceste pri budovaní lepšieho a spravodlivejšieho štátu.

Verejnosť bola opakovane presviedčaná o tom, že sudcovia sú dopredu vinní a odsúdenie je iba otázkou času. Kto zastával iný názor, ten bol pravdepodobne na strane mafie alebo temných síl. Ak išlo o sudcov s takýmto názorom, o tých sa postarala osobitná komisia zriadená v tom čase na pôde Súdnej rady SR na čele s predsedom Mazákom.

Súdy neskôr zhodili jej závery zo stola, pretože Rada nemala žiadne oprávnenie vytvárať takéto komisie a už vôbec nie na základe jej záverov postihovať sudcov. V čase „očisty spoločnosti“ to však zrejme neprekážalo.

Dnes je jedinou právoplatne odsúdenou sudkyňou zo všetkých zadržaných sudcov iba Miriam Repáková. Uzavrela totiž dohodu o vine a treste, ktorú dnes spochybňuje s tým, že bola pod nátlakom.

Pokiaľ ide o riadne súdne dokazovanie viny, štát nič nedokázal. Médiá a politici, ktorí v tom čase „zaručene vedeli o vine“ stíhaných sudcov, dnes mlčia. Ukázalo sa totiž, že nemali ani potuchy o tom, čo vlastne hovoria.

Ako konštatovali členovia Súdnej rady SR, verejnosť bola „cielene masírovaná na to, že my (sudcovia) sme absolútny odpad“. Nepomohlo ani 27 nálezov Ústavného súdu SR, ktoré rušili väzobné rozhodnutia obvinených sudcov z dôvodu, že väzba bola nezákonná alebo že rozhodoval nezákonný sudca.

Spoločnosť bola zo strany „elít“ zavádzaná v rozpore so základnými zásadami právneho štátu, na ktoré sa sami tak radi odvolávali.

Súdna rada SR preto skonštatovala, že poskytovanie informácií prostredníctvom médií o trestných konaniach súvisiacich s policajnou akciou Búrka sa realizovalo v príkrom rozpore s odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy.

Popieranie alebo spochybňovanie elementárnych práv obvinených verejnými činiteľmi je výrazom ich rezignovania na dodržiavanie princípov právneho štátu a bezdôvodným podkopávaním dôveryhodnosti a autority súdnej moci.