Historický problém menom Palestína. Možné scenáre ukončenia nekonečnej vojny

Denník Washington Post cez víkend zverejnil správu, že Biely dom pracuje na pláne prevzatia a rekonštrukcie Pásma Gazy. Jeden z návrhov obsahoval zmienku o „dobrovoľnom“ vysídlení dvoch miliónov Palestínčanov, ľudia okolo Donalda Trumpa tiež plánujú stavať plážové rezorty.

Značne to tak pripomína februárové vyjadrenie republikánskeho prezidenta, že chce „prevziať“ palestínsku enklávu a premeniť ju na Riviéru Blízkeho východu. Výrok sa stretol s pochvalnou reakciou Izraela a kritikou arabských štátov i medzinárodného spoločenstva.

Na pozadí týchto plánov izraelská armáda definitívne vstúpila do mesta Gaza, čo premiér Benjamin Netanjahu ohlásil ešte koncom augusta – tiež za protestov arabských i moslimských štátov. Tel Aviv však tlačí palestínsku otázku ešte ďalej, keď zvažuje legalizáciu židovských osád v Predjordánsku.

Rozmach židovského štátu na úkor susedov trvá v zásade od jeho vzniku v roku 1948. Reprezentácia prívržencov sionizmu síce počítala s mandátom Palestína vymedzeným „od rieky k moru“, arabské štáty sa na druhej strane opierali o plán rozdelenia z roku 1947, ktorým OSN načrtla židovský a arabský štát.

Jordánsko si odtrhlo Západný breh, Egypt okolie Gazy, zvyšok však ovládol Izrael – práve toto územie sa aj dnes považuje za vlastné územie Izraela. Po šesťdňovej vojne v roku 1967 však Tel Aviv obsadil východný Jeruzalem, Predjordánsko i Gazu, ktoré sú okrem poslednej menovanej pod okupáciou dodnes.

Veľký Izrael

Izrael argumentuje tým, že sa riadi rozhodnutím Británie, ktorá za „arabský štát“ považovala práve Jordánsko, a premenovala Palestínu na „Britský mandát Palestína – Zajordánsko“.

Rovnako sú pod okupáciou aj pôvodne sýrske Golanské výšiny na severovýchode Izraela, keďže si Izrael potreboval zabezpečiť zdroj pitnej vody – Tiberiadské jazero [aj Genezaretské či Galilejské, pozn. red.]. V roku 1981 dve tretiny tohto územia jednostranne anektoval izraelský parlament Knesset schválením zákona.

Po zvrhnutí sýrskeho prezidenta Bašára Asada v decembri minulého roka Izrael „preventívne“ vstúpil do bezpečnostného pásma na okraji Golanu, čo sa tiež stretlo s odsúdením. V súčasnosti tiež „nemá potrebu“ rešpektovať hranice ustanovené po prvej svetovej vojne, ako to opísal špeciálny vyslanec USA pre Sýriu Thomas Barrack.

Veľvyslanec v Ankare a emisár pre Sýriu a Kaukaz v nedávnom rozhovore povedal, že Tel Aviv má „schopnosť alebo túžbu“ prevziať kontrolu nad Libanonom a Sýriou. Išlo o súčasť varovania pred pokračovaním vojny na severe Izraela proti šíitskemu Hizballáhu a procesu jeho odzbrojenia.

„V očiach Izraela sú tieto hranice, ktoré vytvorili Sykes a Picot, bezvýznamné. Izraelčania pôjdu, kam chcú, kedy chcú, a urobia, čo chcú, aby ochránili Izraelčanov a ich hranice,“ povedal s odkazom na vyjednávačov Marka Sykesa a Françoisa Picota, podľa ktorých sa nazýva dohoda o hraniciach Sýrie, Iraku a Jordánska.

Ako to nedávno vysvetľoval politológ John Mearsheimer, cieľom zakladateľov Izraela bolo ovládnuť celý mandát vyčlenený Londýnom po druhej svetovej vojne. Sionisti ako David Ben Gurion či Vladimir Ze’ev Žabotinskij si boli vedomí toho, že nový židovský štát bude musieť etnicky „vyčistiť“ územie od arabského obyvateľstva, súčasné vlády (najmä pravicové) sa tak snažia zjednotiť a anektovať okupované územia.

Túto rozlohu označil profesor termínom „Veľký Izrael“. Výsledkom by bola anexia podobná Golanským výšinám, plošná legalizácia židovských osád, no aj udeľovanie občianstva niektorým skupinám predjordánskej populácie – predovšetkým Samaritánom. Tento scenár však vo svojej podstate naznačuje ďalšie vyháňanie Palestínčanov.

Oslobodenie Palestíny

Pre účely izraelskej deklarácie nezávislosti dostali predkovia dnešných Palestínčanov pomenovanie „izraelskí Arabi“. V prípade „mierového spolunažívania“ im garantovali základné práva a niektorí tiež dostali občianstvo. V súčasnosti je z desiatich miliónov Izraelčanov približne 2,1 milióna arabskej národnosti.

Občianstvo a práva však dostali len Arabi žijúci na území, ktoré ohraničuje takzvaná Zelená línia. Ide o čiaru, na ktorej stáli izraelské a arabské vojská počas prímeria v roku 1949, a de facto sa považuje za „hranicu“ Izraela.

Hranicu, ktorá by bola potvrdená na pôde OSN, však Izrael nemá. Židovský štát sa spolieha na to, že medzinárodné spoločenstvo bude ochotné garantovať návrh britského mandátu spred roku 1947, teda „od rieky k moru“.

Izraelskí Arabi však samých seba nazývajú „palestínskymi občanmi Izraela“, čím sa stotožňujú s potomkami Arabov vyhnaných počas zakladania Izraela. Identita Palestínčanov mimo vlastného Izraela sa totiž viaže práve na utečenecký status či status vysídlenca.

Na území medzi riekou Jordán a Stredozemným morom mala okrem Izraela vzniknúť aj Palestína. Riešenie ich konfliktu vo forme založenia dvoch samostatných štátov tiež bolo politikou USA od obdobia prezidenta Jimmyho Cartera po prezidenta Baracka Obamu a tiež viacerých európskych štátov.

V rýchlom slede avizovali počas letných mesiacov Francúzsko, Británia, Austrália či Kanada, že na najbližšom Valnom zhromaždení OSN v septembri uznajú palestínsku štátnosť – hoci anglosaské štáty si kladú podmienky. Od začiatku vojny v Pásme Gazy v októbri 2023 sa tak pridajú k ďalším deviatim štátom, ktoré ju uznali vlani.

Z celkového počtu 193 štátov tak Palestínu uznáva 147, proti sú dlhodobo Spojené štáty, ale i Japonsko, Južná Kórea, Mjanmarsko či Panama.

Zachovanie statusu quo

Po etablovaní Palestíny ako zvrchovaného štátu sa môže rozvinúť celý rad ďalších problémov. Prvou otázkou bude samotné územie, ktoré nie je vzájomne prepojené a v rôznych častiach Palestínčanom vládnu rôzne politické zoskupenia.

V Predjordánsku oficiálne vládne Palestínska samospráva. Ide o najvyšší reprezentatívny orgán palestínskeho národa, ktorý zriadili na základe dohôd z Osla v rokoch 1993 až 1995. Pôvodne ju zastrešovala Organizácia pre oslobodenie Palestíny (PLO), ktorá však v Izraeli nemá veľkú dôveru pre sériu teroristických útokov na židovské ciele.

PLO tiež združuje politické hnutia zastúpené v legislatívnom telese Palestínskej samosprávy, rozhodujúce slovo má sociálnodemokratické hnutie Fatah – Hnutie za slobodu národa Filištíncov/Palestínčanov.

Proti tomuto zriadeniu vystupuje nacionalistické hnutie Hamas (Islamské hnutie odporu), ktoré vzniklo v Pásme Gazy ako palestínska filiálka pôvodne egyptského Moslimského bratstva. Po osamostatnení štruktúr pôsobil Hamas v rámci PLO i Palestínskej samosprávy, a to až do roku 2006, keď zvíťazil v parlamentných voľbách a plne ovládol Gazu.

Palestínsky prezident Mahmúd Abbás (Fatah) následne výsledok volieb zrušil, čo viedlo k vzájomným stretom a vyhnaniu členov Fatahu z Pásma Gazy. Podobne Palestínska samospráva vyhnala viacerých príslušníkov Hamasu z Predjordánska, čo znamená, že Palestína je geograficky i politicky rozdelená na dva faktické subštáty.

V rámci dohôd z Osla je tiež Predjordánsko rozdelené na tri zóny. Zóny A a B podliehajú civilnej kontrole Palestínskej samosprávy, pričom tú druhú na bezpečnostnej úrovni kontroluje spolu s izraelskými silami. Spoločne však zaberajú 18 a 22 percent rozlohy Západného brehu.

Zvyšok – zóna C – je pod plnou okupačnou správou Tel Avivu, a práve tu zakladajú židovskí osadníci nelegálne osídlenia. Rozdiel je zjavný pri použití anglického názvoslovia: termínom „settlement“ sa označujú osady, ktoré majú v izraelskom práve legálny status, slovo „outpost“ zase označuje tie nelegálne.

Pripomeňme, že z hľadiska medzinárodného práva sú nelegálne všetky osady v zóne C. Dôvodom je, že dohody z Osla jasne stanovujú, že toto územie „bude postupne prevzaté Palestínskou samosprávou“, čo malo byť zavŕšené v roku 1999.

Extrémisti na oboch stranách proti týmto dohodám protestovali. Palestínsky Islamský džihád a Hamas vyhodili do vzduchu autobusy v mestách Afula a Chadera na severe Izraela a americko-židovský lekár Baruch Goldstein spustil 25. februára 1994 streľbu do modliacich sa moslimov v meste Hebron.

Dôsledkom bol aj atentát na vtedajšieho izraelského premiéra Jicchaka Rabina, ktorého v novembri 1995 zastrelil sionistický extrémista Jigal Amir. Rabinova vdova Lea z atentátu obvinila vtedajšieho lídra opozície, ktorý mal podľa jej vyhlásenia prechovávať odpor voči mierovému procesu medzi Izraelom a Palestínčanmi. Bol ním Benjamin Netanjahu.

Treba však pripomenúť, že aj zo strany vdovy išlo o výrok v rámci politického boja. Do dnešného dňa nepredložila žiadne dôkazy o zapojení strany Likud do atentátu. Spojitosť s krajne pravicovou scénou však priznal aj sám Amir, ktorého podľa všetkého hnal pocit židovskej nadradenosti.

Ani jedna strana nekonečného konfliktu očividne nie je ochotná spolupracovať na zachovaní statusu quo. Vojna v Pásme Gazy sa totiž nerozpútala vo vákuu – aj v roku 2021 útočil Hamas na Tel Aviv a ďalšie mestá. Dlhoročný vodca hnutia v Gaze Jahjá Sinwár bol medzi väzňami, ktorých vymenil Izrael za prepustenie seržanta Gilada Šalita v roku 2011.

Vodca Hamasu v enkláve sa narodil pod egyptskou správou Gazy rodičom, ktorých Izrael vyhnal z blízkeho Aškelonu. Bol tak presnou prípadovou štúdiou kolektívneho hnevu Palestínčanov, ktorí majú už niekoľko generácií status vysídlencov a túžia po pomste voči židovskému štátu, ktorý ich pripravil o domovy.

Izrael takmer určite vyhrá

Tieto scenáre sú v podstate jedinými, ktoré sa ako-tak držia reality. Ako hlása zakladajúca charta Hamasu, cieľom hnutia je „zničenie sionistického režimu“, čo je však s prevahou židovského štátu vo všetkých oblastiach viac než nepravdepodobné.

Izrael totiž po ekonomickej reforme – práve pod taktovkou Netanjahua ako ministra financií – zaznamenal priam neuveriteľný rozmach všetkých odvetví vrátane digitálnych a obranných technológií. Aj Slovensko vlani zazmluvnilo firmu Israel Aerospace Industries na nákup systémov protivzdušnej obrany Barak.

Ekonomická a vojenská prevaha však pre Izrael ponúka dosiahnutie méty, o ktorej sa prvotným sionistom hádam ani nesnívalo – Izrael ako veľmoc na Blízkom východe.

Vlády v Tel Avive [fakticky je sídlom izraelskej vlády Jeruzalem, pozn. red.] tiež od počiatku štátu investovali veľké prostriedky do lobistických skupín v USA, aby na svoju stranu naklonili americkú verejnú mienku. Pripomeňme, že štatút Jeruzalema je považovaný ako jeden z kľúčových problémov v izraelsko-palestínskom konflikte, pričom obe strany si naň robia nároky ako na svoje hlavné mesto.

Okrem izraelskej loby, ktorá každoročne zabezpečí miliardy dolárov pre izraelský obranný priemysel, je v hre aj tajná služba Mosad, ktorá podľa nedávno odtajnených spisov z atentátu na Johna F. Kennedyho dostala permanentné „zadné dvierka“ do oddelenia kontrašpionáže CIA.

To v roku 1961 zabezpečil vtedajší riaditeľ oddelenia James Jesus Angleton, ktorý od 50. rokov pestoval hlboké a vrelé kontakty s tajnými službami – okrem Mosadu aj vnútornou bezpečnosťou Šin Bet.

Tieto prednosti stavajú Izrael v mocenskej sfére vysoko nad svojich susedov. Libanon sa dlhodobo potýka s hnutím Hizballáh, ktoré je súčasťou proiránskej osi odporu voči Izraelu. Sýria je od 8. decembra pod patronátom protureckých džihádistov, ktorých vedie Ahmad Husajn Šará, pričom sa postupne vracia na scénu teroristická organizácia Islamský štát.

Irak je väčšinou zdevastovaný od roku 2003, keď ho napadli americké a britské vojská, a tamojšiu šíitskú vládu ohrozujú šíitské milície, ktoré prisľúbili vernosť Teheránu. Samotný Irán je však oslabenou mocnosťou, ktorú drží v kurze predovšetkým teokratický režim ajatolláhov.

Dobrým príkladom je, že namiesto vlastnej civilnej infraštruktúry investovali do výzbroje Hamasu či Hizballáhu, čo v poslednom období vyústilo do katastrofálneho poklesu pitnej vody. Na porovnanie, Izrael sa tiež čiastočne rozprestiera na púšti, napriek tomu nebojuje s nedostatkom vody.

Ako sa to teda skončí?

Porážka a zničenie Izraela sú nepravdepodobné, rovnako však aj udržiavanie statusu quo. Poslednou možnosťou, ktorá zostala, je definitívne víťazstvo Izraela, ktorého súčasťou bude pravdepodobne aj anexia palestínskych území.

To však spustí sériu ďalších teroristických útokov zo strany porazených a zradených Palestínčanov, ktorí budú opäť v situácii „nemáme čo stratiť“. Hoci nebudú mať taký rozsah ako predtým – keďže izraelská armáda a Mosad zlikvidovali väčšinu ozbrojených kapacít militantných hnutí v širokom okolí –, budú sa diať, čo bude viesť k ďalšiemu sprísneniu bezpečnosti.

Sionisti a ich európski podporovatelia sa spoliehajú, že Palestínčanov prichýlia okolité arabské štáty. Práve Liga arabských štátov však v roku 1964 založila PLO s cieľom ovládnutia predjordánskej Palestíny v zmysle britského mandátu.

Jedinou krajinou, ktorá udelila Palestínčanom právo na reprezentáciu a naturalizovala časť z nich, je susedné Jordánske hášimovské kráľovstvo. Palestínčania v ňom tvoria necelú pätinu z jedenástich miliónov obyvateľov. Zvyšok Arabov sú predovšetkým beduíni, ktorí však často prechádzajú cez jordánsko-irackú hranicu a je náročné ich odlíšiť od tamojších sunnitov.

Izrael tak má možnosť vytlačiť Palestínčanov z Predjordánska do Jordánska, zatiaľ čo tých z Gazy hodlá vysťahovať do Egypta. Hoci Káhira pravidelne protestuje a vo februári 2024 rozšírila bezpečnostnú zónu na Sinajskom polostrove, práve Egypt je jednou z cieľových destinácií plánov amerických podporovateľov Izraela.

Humanitárna nadácia pre Gazu (GHF) údajne vypracovala plány na vytvorenie „humanitárnych tranzitných zón“, kam sa majú Palestínčania vysťahovať počas obnovy Pásma Gazy. Okrem Egypta plánujú založiť takéto zóny aj na Cypre, citovala z plánov agentúra Reuters.

GHF odmietla spojitosť s plánmi, ktoré prezentovali na americkom veľvyslanectve v Jeruzaleme začiatkom roku. O „relokácii“ palestínskych civilistov rokovali Trump a Netanjahu počas stretnutia v Bielom dome 14. júla, výsledkom týchto snáh je pravdepodobne práve Riviéra Blízkeho východu.

Ďalšou zo spomínaných destinácií je Južný Sudán, kam od jeho odtrhnutia v roku 2011 prúdi aj humanitárna pomoc z Izraela. Infraštruktúrne projekty, ktoré tam Tel Aviv plánuje či už podporuje, budú môcť údajne využiť aj domáci obyvatelia.

Netanjahu v polovici augusta priznal, že o týchto plánoch rokovali izraelskí a juhosudánski predstavitelia. „Myslím si, že správnym riešením aj podľa zákonov vojny, ako ich poznám, je umožniť obyvateľom odísť a potom sa s plnou silou vrhnúť na nepriateľa, ktorý tam zostal,“ vyhlásil pre televíziu i24.

Trump chce podľa osobitného vyslanca Stevea Witkoffa ukončiť vojnu v Gaze „do konca roka“. Izrael by teoreticky mohol uskutočniť nové stiahnutie podobné tomu z roku 2005, keď zrušil všetky židovské osady v Pásme Gazy, hoci po vojnách v roku 2021 a tej súčasnej sa nezdá, že by vstúpili do tej istej rieky.