Palestínu ako štát uznáva čoraz viac krajín. Na mape napriek tomu nie je

Militantné nacionalistické hnutie podľa šéfa francúzskej diplomacie Jeana-Noëla Barrota „vždy odmietalo“ takzvané dvojštátne riešenie izraelsko-arabského konfliktu. Uznanie Palestíny je tak podľa jeho slov na úkor Hamasu.

Počiatky dvojštátneho riešenia

Po rozpade Osmanskej ríše v roku 1922 získali vtedajšie koloniálne mocnosti Británia a Francúzsko veľké územia na Blízkom východe. No zatiaľ čo Turci chápali nábožensko-etnický kontext Blízkeho východu – čo vidno okrem iného na mape provincií Iraku –, Londýn ani Paríž k tomuto územiu žiadny vzťah nemali.

Hranice v týchto regiónoch tak kreslili podľa vlastných, najmä ekonomických záujmov, a to už od roku 1916. Vyjednávači Mark Sykes a François Picot spísali dohodu o rozdelení sfér vplyvu, ktorých hranica je dnešnou sýrsko-irackou a sýrsko-jordánskou hranicou.

Dnešná Sýria a Libanon tak pripadli Francúzsku ako mandát, pričom Francúzi sa voči domácemu obyvateľstvu správali pomerne racionálne. Libanonským kresťanom (maronitom) dali do správy vlastnú provinciu, ktorou je dnešný rovnomenný štát, to isté plánovali pre alavitov. Osmani však zatlačili hranicu pri Antiochii na juh a plánovaný štát Aleppo by stratil prístup k moru.

Briti načrtli pravítkom kolmicu na Sykes-Picotovu líniu, a tým vznikla hranica medzi Jordánskom a Irakom. Jordánsko však v tom čase ešte nejestvovalo.

Britský mandát

Okrem toho, že Rusi mali dostať Konštantínopol a správu nad prielivmi Bospor a Dardanely a Taliani provinciu Antalya, mal byť drobný región okolo mesta Jeruzalem v medzinárodnej správe. To sa však nestalo, keďže toto „Predjordánsko“ si nakoniec uzurpovali Briti.

Od iracko-jordánskej hranice na západ smerom k Stredozemnému moru tak ležal široký pás územia, známy ako Britský mandát Palestína. Rozlohou totiž korešpondoval s antickou rímskou provinciou Syria Palaestina, ktorú zriadili po porazení židovského povstania v roku 136 po Kristovi.

Názov, ktorý v preklade znamená „filištínska Sýria“, Rimania použili na pokorenie Židov v Judei. Filištínci (v hebrejčine Peleštim) v 12. storočí pred Kristom dobyli od Egypťanov Gazu a založili v nej kráľovstvo, na ich meno sa odvoláva aj dnešné hnutie Fatah – Hnutie za slobodu národa Filištíncov.

Predmetné územie si na začiatku prvej svetovej vojny nárokovali aj britskí sionisti na čele s Herbertom Samuelom a barónom Lionelom de Rothschildom, ktorí presvedčili vtedajšieho ministra zahraničia Arthura Balfoura, aby v mene vlády deklaroval cieľ vzniku židovskej národnej domoviny na Blízkom východe.

Dokument známy ako Balfourova deklarácia podpísal minister 2. novembra 1917. „Vláda Jeho Veličenstva priaznivo vníma plán vytvorenia národného domova pre židovský národ v Palestíne a vynaloží všetko úsilie na dosiahnutie tohto cieľa, pričom je jasné, že sa neurobí nič, čo by mohlo ohroziť občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských komunít v Palestíne alebo práva a politický status, ktoré požívajú Židia v akejkoľvek inej krajine,“ píše sa v dokumente.

Ako nedávno upozornil politológ John Mearsheimer, v deklarácii sa spomínajú len „nežidovské komunity“ bez spresnenia, že ide o predstaviteľov arabského etnika. Z neskoršej korešpondencie európskych sionistov, predovšetkým Davida Ben Guriona a Vladimira Ze’eva Žabotinského, podľa neho vyplýva, že si boli vedomí potenciálneho arabského odporu voči zakladaniu židovských komunít.

Brehy rieky Jordán

Po páde susedného Sýrskeho arabského kráľovstva sa tamojšia dynastia Hášimovcov presunula na juh do východnej časti britského mandátu Palestína. Po sérii dohôd získali v tejto časti obmedzenú moc, ktorú povýšili na absolútnu v roku 1946, keď sa definitívne oddelili ako Zajordánske hášimovské kráľovstvo.

O dva roky neskôr definitívne vznikol aj Štát Izrael, ktorý mal podľa plánov OSN a konferencie v talianskom meste San Remo zaberať územie „od rieky k moru“. Hoci frázu používajú propalestínski aktivisti, jej vymedzenie sa vzťahovalo na plánovanú židovskú domovinu.

Napriek tomuto vymedzeniu v roku 1949 Zajordánsko vtrhlo na západný breh rieky a „zjednotilo“ arabské územia. Stalo sa tak až po prvej arabsko-izraelskej vojne, ktorá vyhnala z domovov takmer trištvrte milióna Arabov – ich potomkovia, kategorizovaní ako „vysídlené osoby“, sú dnešnými Palestínčanmi.

Okrem Zajordánska, ktoré definitívne anektovalo Predjordánsko v roku 1950, napadol bývalý britský mandát aj Egypt, ktorý obsadil spomínané územie Filištíncov v okolí mesta Gaza. Izrael rovnako v roku 1949 anektoval široké pohraničné časti pôvodne „arabského“ územia, ktoré mal získať plánovaný Palestínsky štát.

V roku 1967 židovský štát viedol pôvodne obrannú vojnu proti arabskej koalícii. Takzvaná šesťdňová vojna viedla k dlhodobej okupácii Západného brehu, Pásma Gazy a Sinajského polostrova, ktorý vrátili Egyptu na základe dohody z Camp Davidu.

Treba pripomenúť, že hoci Jordánsko vzniklo bez akýchkoľvek hlbších historických súvislostí, dynastia, ktorá mu vládne, je jednou z najstarších v moslimskom svete. Hášimovci od 10. storočia vládli v meste Mekka, z ich krvi pochádzal aj prorok Mohamed.

Jordánsko v rámci ústupkov Palestínčanom udelilo predstaviteľom tohto etnika polovicu parlamentných kresiel. Časopis Respekt preto monarchiu hodnotí ako „umelo vytvorený štát, obývaný spolovice Palestínčanmi a spolovice beduínmi“, teda kočovnými Arabmi.

Z tohto historického vývoja teda čerpajú súčasní stúpenci sionizmu, ktorí tvrdia, že práve „Jordánsko je Palestína“ sľubovaná arabskému obyvateľstvu vtedajšieho britského mandátu. Vyhlásil to aj holandský volebný líder Geert Wilders, ktorý ironicky reagoval na Macronovo oznámenie uznania Palestíny.

Uznávanie v súčasnosti

V minulom roku sa zviditeľnilo päť európskych štátov – Írsko, Malta, Nórsko, Slovinsko a Španielsko –, keď na prelome mája a júna uznali existenciu Palestínskeho štátu. Takmer okamžite sa stali terčom kritiky izraelskej vlády, ktorá všetky kroky v prospech Palestíny považuje za „odmenu“ pre militantné hnutie Hamas.

Túto kritiku podnietilo aj nedávne vyjadrenie člena politbyra Hamasu [v preklade Hnutie islamského odporu, pozn. red.] menom Ghází Hamad. Ten súčasnú vlnu uznávania Palestíny označil za „ovocie 7. októbra“ 2023, keď hnutie spolu s ďalšími militantnými skupinami napadlo juh Izraela a unieslo 251 rukojemníkov.

Španielsky premiér Pedro Sánchez sa však nenechal zahanbiť a avizoval pripojenie k žalobe Juhoafrickej republiky proti Tel Avivu. Pretória sa totiž vlani obrátila na Medzinárodný súdny dvor v Haagu vo veci údajného páchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti v Gaze.

Uznanie existencie štátu znamená, že tento štát založí diplomatickú misiu na čele s veľvyslancom, ktorý spravidla sídli v hlavnom meste. V septembri 2024 tak prvý palestínsky veľvyslanec v Madride odovzdal kráľovi Filipovi VI. poverovacie listiny.

Fakt, že ekonomicky najsilnejšie, historicky najprominentnejšie a zahraničnopoliticky najprestížnejšie štáty sveta pristupujú k uznaniu Palestíny, je dôsledkom fundamentálnej zmeny vnímania izraelsko-arabského pnutia, ktoré opakovane prerastalo do vojny. V tej poslednej, ktorá sa začala v októbri 2023, však vyšla na svetlo sveta mimoriadna vojenská prevaha židovského štátu.

Dôsledkom tejto prevahy bola devastácia takmer celého Pásma Gazy, desaťtisíce Palestínčanov – pri ktorých však nie je jasné, či išlo o civilistov alebo militantov – zahynuli, ďalší trpia hladomorom z dôvodu 11-týždňového pozastavenia humanitárnej pomoci a väčšina enklávy je neobývateľná.

V súčinnosti s tým, že sa veľké mocnosti vždy (aspoň rétoricky) zasadzovali o vznik dvoch štátov, sa tak palestínska karta obracia. Jedinou výnimkou sú Spojené štáty. Od Jimmyho Cartera po Baracka Obamu síce prezidenti vyzývali na zavedenie dvojštátneho modelu, najvyšším reprezentantom „vôle amerického národa“ je však Kongres, ktorého predstavitelia sú vystavení masívnemu vplyvu lobistov.

Jednej kategórii lobistov sa venoval aj Mearsheimer, a to v knihe Izraelská loby a americká zahraničná politika. Na ňu odkazoval aj v šou Tuckera Carlsona, keď hovoril o tom, že pri hlasovaniach na Valnom zhromaždení OSN hlasujú USA vždy s Izraelom, ak ide o otázky Blízkeho východu.

Geografia ako kameň úrazu

Slovensko Palestínu uznáva od svojho vzniku v roku 1993, keďže zdedilo medzinárodnoprávny záväzok po Československej socialistickej republike. Vtedajšia komunistická vláda uznala 15. novembra 1988 Palestínu ako štát a Palestínsku samosprávu ako najvyššieho reprezentanta rovnomenného národa.

Česko však tento záväzok odmietlo, pričom pri hlasovaní o statuse palestínskej reprezentácie v OSN v novembri 2012 hlasovalo proti prideleniu statusu pozorovateľskej delegácie. Ako to v reakcii na uznanie Španielskom, Írskom či Maltou vyjadril český prezident Petr Pavel, „uznanie štátu bez predpokladov na jeho existenciu nemá zmysel“.

Tým vysvetlil dôvod, prečo s uznaním Palestíny vo forme, v akej o to žiada Palestínska samospráva, tak dlho otáľali štáty ako Francúzsko, Británia či Austrália. Jedným z predpokladov existencie štátu je jeho „životaschopnosť“, čo je pomerne vágna veličina zahŕňajúca ekonomickú silu, sociálnu kohéziu či schopnosť spolunažívania so susedmi.

Každý politológ túto životaschopnosť definuje odlišne, základným kameňom úrazu v palestínskej otázke je však geografia. V prípade „zjednotenia“ Západného brehu a Pásma Gazy existuje veľmi pochybná možnosť, že by medzi enklávami vznikol akýsi letecký most. Fakticky je nepredstaviteľné, že by bol Izrael ochotný odstúpiť územia, ktoré OSN chystala pre Arabov.

Treba však pripomenúť aj fakt, že Izrael do dnešného dňa nemá prijatú ústavu. Hoci po vzore svojich bývalých mocipánov (Spojeného kráľovstva) prijal Knesset niekoľko Základných zákonov (Basic Laws), na prvom zasadnutí sa poslanci zhodli, že budú mať základný dokument európskeho typu do roku 1950 – čo sa nestalo.

Ako upozorňujú viacerí politológovia, ide v zásade o právne vákuum, ktoré vláde umožňuje vágny prístup aj v ďalších otázkach. Štandard sa už venoval takzvanej Samsonovej doktríne a jadrovej nejednoznačnosti, s ústavou však spravidla súvisí aj uznanie hraníc, čo Izrael tiež dodnes neurobil.

Podľa medzinárodného práva je „faktickou hranicou“ Izraela takzvaná zelená línia, teda línia zastavenia postupu izraelských a arabských vojsk počas prvej vojny v roku 1949. Tel Aviv však túto hranicu nikdy neuznal za svoju. V tejto súvislosti ignoroval aj nejednu rezolúciu OSN.

Izraelskí politológovia tvrdia, že Pásmo Gazy aj Západný breh patria do výmery hraníc, ako ich plánovala OSN či Británia. Podľa Balfourovej deklarácie totiž sionistom pripadla celá „Palestína“, ktorá zaberala celú rozlohu dnešného Izraela vrátane okupovaných teritórií (Gaza, Predjordánsko).

Zatiaľ čo sa stúpenci Palestínčanov odvolávajú na plán OSN z roku 1947 na rozdelenie územia na „židovský“ a „arabský“ štát, podporovatelia Izraela hovoria o susednom Jordánsku ako o „pravej Palestíne“. Tieto dva prístupy je prakticky nemožné zjednotiť a bez masívnych kompromisov na oboch stranách Palestínsky štát nemôže stopercentne vzniknúť.

Dôkazom toho je aj krok izraelského ministra financií Bezalela Smotriča, ktorý vo štvrtok schválil výstavbu nelegálnej osady na okraji východného Jeruzalema, ktorý ho územne oddelí od Predjordánska. Keďže východný Jeruzalem plánovala OSN ako hlavné mesto Palestíny, rovnako ako v prípade Gazy by neexistovalo suchozemské spojenie.

Smotrič – líder politického zoskupenia Náboženský sionizmus – v oznámení vyhlásil, že tento krok „pochová“ ideu palestínskeho štátu. Už v minulosti totiž schvaľoval viaceré nelegálne židovské osady na Západnom brehu, sám z jednej pochádza.