Kto je nový francúzsky premiér a ako dlho vydrží na svojej stoličke

Francúzsky prezident Emmanuel Macron v utorok vymenoval nového predsedu vlády. Sébastien Lecornu v dvoch predošlých kabinetoch pôsobil na poste ministra obrany, svetové médiá ho považujú za „spojenca“ či „lojalistu“ šéfa Elyzejského paláca.

Ešte v pondelok počas odvolávania jeho predchodcu Françoisa Bayroua avizovali ultraľavicoví aktivisti protesty po celej krajine s názvom Bloquons Tout [v preklade „Zablokujme všetko“]. Ich načasovanie korešponduje s menovaním nového premiéra.

Macron zároveň podľa očakávania opätovne nominoval nominálneho pravičiara lojálneho Elyzejskému palácu, navzdory protestom pravice i ľavice v Národnom zhromaždení. Podľa oficiálnych výsledkov mimoriadnych volieb totiž radikálny ľavicový Nový ľudový front získal najvyšší počet poslaneckých kresiel, pravicové Národné zhromaždenie (RN) zase najviac hlasov ako jedna strana.

Premiéri ako na bežiacom páse

Lecornu sa tak stal v poradí piatym premiérom za dva roky, pričom zdedil masívny deficit štátneho rozpočtu na úrovni šesť percent HDP a celkový dlh vo výške 3,3 bilióna eur. Európska únia pritom v bežných prípadoch spúšťa mechanizmus známy ako EDP – Excessive Deficit Procedure. Výsledkom tohto konania môže byť v závere aj pokuta vo výške 0,05 percenta HDP za minulý rok.

Napriek tomu, že sa Bayrou snažil aspoň čiastočne tento dlh znížiť – a jeho opatrenia by podľa ekonómov ušetrili 44 miliárd eur –, stretol sa s nevôľou a odporom zo strany ľavicovej aliancie. Tento riskantný podnik tak zdedil práve Lecornu.

Nový ľudový front a najmä jeho ústredný politický subjekt, ktorým je Nepoddajné Francúzsko (La France Insoumise, LFI), po mimoriadnych voľbách očakával, že dostane poverenie zložiť vládu. Už vtedy však Macron vymenoval Gabriela Attala, najmladšieho premiéra v dejinách Francúzska, z radov macronistickej strany Obroda a koalície Spolu (Ensemble!).

Po Attalovi nastúpil Michel Barnier, ktorý na poste zotrval len tri mesiace – najkratšie v ére Piatej republiky [od roku 1958]. Práve jeho nástupcom bol Bayrou, všetci macronisti sa tak navzdory odporu ľavice sústredili na znižovanie vládnych výdavkov.

Na slávnostnom prevzatí úradu Lecornu povedal, že nová vláda bude musieť byť kreatívna a rokovať aj s opozičnými stranami. Naznačil tiež, že bude potrebná aj zmena politiky. „Musí dôjsť k zmenám – nielen vo forme alebo metóde, ale aj v podstate,“ vyhlásil na ceremónii.

„Dnes nebudem mať žiadny veľký prejav. Od dnešného popoludnia sa stretnem s členmi najväčších politických strán a v najbližších dňoch s ďalšími politickými stranami a odbormi, a budem mať príležitosť predstaviť sa francúzskemu ľudu,“ povedal.

Dedičstvo Charlesa de Gaulla

Absolvent katolíckej školy už v mladosti inklinoval k dedičstvu zakladateľa piatej Francúzskej republiky. Generál a vodca francúzskeho hnutia odporu proti nacistickej okupácii Charles de Gaulle predstavil model vlády, ktorý stojí na pomedzí monarchie a republiky.

Po zmene ústavy v roku 1958, ktorá masívne posilnila prezidentské právomoci, sa vládnuca garda okolo vojnového hrdinu spoliehala na stabilitu politickej reprezentácie. V prípade, že má Elyzejský palác a ním menovaná vláda podporujúcu väčšinu v parlamente, môže nerušene vládnuť.

Gaullizmus sa opiera o tézy voľného trhu, silného štátu so silnou armádou, širokého sociálneho systému, a snaží sa o nastolenie takzvanej tretej cesty medzi socializmom a kapitalizmom. Podobne k tejto politike pristupovali prezident USA Bill Clinton či britský expremiér Tony Blair, ktorí často používali frázy ako „ekonomicky napravo, sociálne naľavo“.

Lecornu (ročník 1986) v mladej dospelosti inklinoval práve k tomuto druhu politiky, vstupoval preto do organizácií ako mládež Únie za ľudové hnutie (UMP), ktoré sa neskôr transformovalo na stranu Republikánov, či Mladá pravica regiónu Vernon.

Ešte v roku 2008 sa stal poradcom štátneho tajomníka pre európske záležitosti na rezorte diplomacie, ktorým bol v tom čase Bruno Le Maire – donedávna minister financií.

V rovnomennom meste sa v roku 2014 stal starostom, neskôr vystúpal do zastupiteľstva kantónu Vernon. Stal sa tiež predsedom rady departmentu Eure, v ktorom leží práve Vernon.

V roku 2017 sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve životného prostredia, ktoré Macron premenoval na ministerstvo pre ekologickú a solidárnu transformáciu. Jeho nadriadeným bol minister Nicholas Hulot, ktorý na poste vydržal len 15 mesiacov.

Zodpovedal najmä za energetiku, pričom sa postaral o dobudovanie najmenej dvoch jadrových elektrární, a to Fessenheim a Flamanville. Napriek tomu ho Republikáni spolu s Géraldom Darmaninom vylúčili zo svojich radov pre „bratríčkovanie“ s Macronovými predstaviteľmi. V tom istom roku preto vstúpil do Macronovho hnutia La Republique en marche.

O rok neskôr sa stal ministrom pre lokálne samosprávy pod ministerstvom pre „teritoriálnu kohéziu“. Rezort je zodpovedný za komunikáciu vlády s lokálnymi reprezentantmi v departmentoch.

Keď v júli 2020 nastúpil premiér Jean Castex, Lecornu a stal ministrom pre zámorské územia, ktoré sa do roku 1947 nazývalo ministerstvom pre kolónie. Castexova nástupkyňa Élizabeth Borneová ho menovala ministrom obrany, na tomto poste prečkal ju a ďalších troch premiérov.

Prezident Macron – utajený monarchista

Ako sme už na Štandarde písali, šéf Elyzejského paláca nie je veľmi ochotný rokovať s predstaviteľmi parlamentu. Macronisti sa pritom s radikálnymi ľavičiarmi pred druhým kolom parlamentných volieb dohodli na spolupráci, ktorá viedla k oslabeniu „krajnej pravice“, teda Národného zhromaždenia (RN) Marine Le Penovej.

Je to však práve ľavica združená okolo LFI, ktorá avizovala podnet na odvolanie prezidenta. Podala ho ešte v utorok – súbežne s rezignáciou expremiéra Bayroua, ktorú podal po pondelkovom nevyslovení dôvery v parlamente.

„Bayrou padol. Víťazstvo a úľava ľudu. Macron je teraz v prvej línii,“ vyhlásil na sieti X predseda LFI Jean-Luc Mélenchon s tým, že „aj on musí odísť“. Podľa predsedníčky frakcie jeho strany Mathilde Panotovej je „macronistická politika v menšine ako v parlamente, tak i v celej krajine“.

Nič však nenaznačuje, že by sa Macron chystal odstúpiť. Po vzore svojich predchodcov využíva všetky možnosti, ktoré mu ponúka ústavné zriadenie piatej republiky. Okrem reprezentatívnej moci má totiž hlava štátu zodpovednosť, a teda aj právo menovať vládu, ktorá zotrváva na svojich postoch aj bez dôvery parlamentu – hoci má len obmedzené právomoci.

Ešte pred mimoriadnymi voľbami, ktoré Macron vyhlásil po eurovoľbách ako „lakmusový papierik“ spoločenských nálad, sa objavovali názory politických pozorovateľov, ktorí naznačovali možné problémy vyplývajúce z takzvanej kohabitácie.

Ide o termín, ktorý vo Francúzsku označuje „spolužitie“ prezidenta a premiéra z rozličných politických strán. Pôvodne kohabitáciu vzťahovali na volebného lídra RN Jordana Bardellu, Macron však zrejme nechcel riskovať ani s Mélenchonom či inými ľavičiarmi.

Po každom páde vlády – ktorých bolo za posledné dva roky päť – sa v domácich médiách objavujú výzvy na „podvolenie sa voličom“, aby prezident menoval predsedu vlády z radov oficiálnych víťazov volieb. Aj nominácia Lecornua však poukazuje na to, že sa tak zatiaľ nestalo.

V dôsledku tlaku ľavice i pravice však Attal padol po deviatich mesiacoch, z toho posledné tri bol v demisii. Barnier vydržal len tri mesiace a Bayrou tiež deväť. Z dôvodu nepopularity gaullistických či macronistických premiérov v parlamente, je preto otázne, koľko vydrží Lecornu.