Nepálska GenZ revolúcia bola krvavá a postmoderná

Turizmus v krajine je síce významný, ale neuživí každého. Veď 30-miliónový Nepál minulý rok navštívilo len milión zahraničných turistov, kým Slovensko dvakrát toľko.

Priemysel je malý a krajina žije prevažne z poľnohospodárstva. Hrubý domáci produkt na hlavu je až 161. najvyšší na svete, pričom je pozadu aj za mnohými africkými štátmi. Ani prepočet cez paritu kúpnej sily, ktorým si chudobné krajiny zlepšujú náladu, nepomôže. Životná úroveň je nízka, frekvencia výpadkov elektriny vysoká a pätina pracovnej sily je v zahraničí.

Tvrdým prírodným podmienkam sekunduje politika. Tá je divoká aj na ázijské pomery. Do roku 1990 bol Nepál absolutistickou monarchiou. Od roku 1996 tam operovali maoistickí vzbúrenci, ktorí sa snažili zvrhnúť monarchiu úplne. Nakoniec si k tomu kráľovská rodina pomohla sama, keď v roku 2001 korunný princ Dípéndra z nejasných dôvodov zabil svojich rodičov, ďalších sedem členov rodiny a strelil sa do hlavy.

Tradícia je tradícia, takže komatózny princ bol vyhlásený za kráľa a vzhľadom k univerzálnej imunite nemohol byť ani súdený. Hoci po pár mesiacoch zomrel a na trón nastúpil jeho strýko, s monarchiou to šlo rýchlo dolu vodou a definitívne zanikla v roku 2008.

Hlavnými hýbateľmi politiky v Nepále sú sociálni demokrati a dve krajne ľavicové strany. Presnejšie marxisticko-leninská komunistická strana a (v roku 2006 legalizovaná) maoistická komunistická strana. Ak niekoho komunista nenávidí viac ako kapitalistu, tak je to konkurenčný komunista, preto sa tieto dve strany príliš nemusia. V nepálskom parlamente je ešte tretia komunistická strana, z ktorej sa v roku 2023 odtrhla štvrtá parlamentná komunistická strana. A ešte zopár ďalších prevažne ľavicových strán.

Toto leto však padla kosa na himalájsky kameň. Nespokojnosť najmä mladších obyvateľov s vládou začala prebublávať na sociálnych médiách pod hashtagom #NepoKids. Tým sa označovali príspevky kritizujúce životný štýl nepálskej „zlatej“ mládeže z rodín politikov, ktorý je odlišný od chudobného života vrstovníkov. Išlo o živelné hnutie bez organizátorov, ale s influencermi.

Komunisticko-sociálne demokratická vládna koalícia v reakcii na rastúce napätie spravila fatálnu chybu, keď 4. septembra zakázala 26 sociálnych platforiem. O štyri dni vypukli násilné protesty. Demonštranti sa pokúšali dostať do parlamentu a po streľbe ostávali desiatky mŕtvych a stovky ranených. Ulica však zvíťazila.

Na druhý deň predseda vlády Khadga Prasád Šarma Oli rezignoval a na naliehanie armády ušiel okamžite z krajiny. Demonštranti vypálili dom bývalého premiéra, ministra financií zbili a nahnali do rieky, podpálili vládne budovy, aj vyše dvadsať luxusných hotelov. To všetko tisíce telefónov prenášali naživo.

Časť protestujúcich sa koordinovala na sociálnej platforme Discord, kde vznikli hlasovania o dočasnom premiérovi. Zapojilo sa skoro 150-tisíc ľudí, pričom na hodnotenie navrhovaných kandidátov využívali ChatGPT. Ako ideálna kandidátka im vyšla 73-ročna Sushila Karkiová, bývalá najvyššia sudkyňa populárna pre tvrdý prístup ku korupcii. Ulica zložená z mladých vybrala do čela krajiny dôchodkyňu. Tá úlohu prijala a s výberom súhlasila aj armáda.

Politické elity Nepálu padli. No búrať je ľahšie, ako stavať. Naviac v krajine, kde je osem komunistických strán, a to trošku napovedá o prevládajúcom pohľade na fungovanie ekonomiky. Vypálenie najvýznamnejších hotelov v krajine živenej turizmom tiež neznie ako vykročenie tou správnou nohou.

Na vybudovanie ekonomiky nestačí romantické „stačí nekradnúť“. Fungujúca ekonomika musí vždy stáť na inštitucionálnom aj kultúrnom zázemí, ktoré sa kultivuje dekády, ak nie storočia.