Ako Anglosasi opustili Izrael

Austrália, Británia a Kanada v nedeľu oficiálne uznali existenciu Palestíny. O pár hodín neskôr sa k nim pridalo aj Portugalsko. Spomínané krajiny však majú jednu vec spoločnú – hlavu štátu.

To, že na čele všetkých troch krajín takzvanej anglosféry stojí kráľ Karol III., znamená, že britská monarchia formálne odstúpila od svojho historického záväzku podpory „židovskej národnej domoviny v Palestíne“, ako ho definovala Balfourova deklarácia.

Príčiny tejto zmeny nie sú samy osebe pochopiteľné bez historického exkurzu a tiež bez pochopenia fungovania koloniálnych mocností.

Britské impérium si rozmyslelo židovský štát

V závere prvej svetovej vojny zareagovala britská vláda na silnejúce tendencie sionistického hnutia. Od roku 1896, keď jeho zakladateľ Theodor Herzl zverejnil brožúru Židovský štát, vznikli viaceré organizácie snažiace sa o založenie národného štátu – čím implicitne definovali Židov ako národ.

Herzl ako predseda Svetovej sionistickej organizácie a jeho nasledovníci apelovali na západné mocnosti so žiadosťou o pridelenie Palestíny, predovšetkým na Spojené kráľovstvo – najmä keď už bolo jasné, že práve Londýnu pripadne Palestína v zmysle Sykes-Picotovej dohody (1916).

Minister zahraničia Arthur Balfour v mene vlády kráľa Juraja V. prisľúbil Lionelovi Rothschildovi a lídrovi britských sionistov Herbertovi Samuelovi pomoc pri „dosahovaní cieľa“, ktorým je „národná domovina pre židovský ľud v Palestíne“. Po konferencii v San Remo (1920) a rozčlenení Osmanskej ríše na britský a francúzsky mandát sa tento záväzok stal medzinárodne známym.

Neskorší britský premiér Winston Churchill v eseji Sionizmus proti boľševizmu argumentoval, že podpora sionizmu a snáh o založenie židovského štátu v Palestíne je najefektívnejším spôsobom boja proti vzmáhajúcemu sa boľševizmu. Balfourova deklarácia tak mala v Británii všeobecnú podporu.

Kráľ je všade

Britské štátne zriadenie je zásadne odlišné od toho slovenského. Nazýva sa westminsterský systém a všetko v ňom zastrešuje postava monarchu. Okrem funkcie ceremoniálnej hlavy štátu a najvyššieho veliteľa ozbrojených síl je kráľ nominálne hlavou vlády (King-on-the-Bench), najvyšším sudcom (King-in-Court) aj súčasťou legislatívy (King-in-Parliament).

Hlava štátu spolu s oboma komorami parlamentov v Británii, Austrálii či Kanade vydáva zákony, do vlády „zasahuje“ menovaním premiéra a ministrov a v súdnej hierarchii pôsobí ako najvyššia odvolacia inštancia s mocou udeľovať amnestiu či milosť. Symbolicky tak zjednocuje štátnu moc, hoci tá je tripartitne rozdelená, podobne ako na Slovensku.

V prípade Balfourovej deklarácie to znamená, že práve kráľ Juraj V. symbolicky uznal potrebu založenia židovského štátu na Blízkom východe a prisľúbil pomoc pri snahách o jeho vznik.

Monarchistický princíp zároveň zaväzuje všetkých následníkov trónu k dodržiavaniu dohodnutých zmlúv a prísľubov až do momentu, kým niektorý z nich (prostredníctvom „svojej“ vlády či parlamentu) tieto zmluvy a prísľuby nezmení.

Uznanie Palestínskeho štátu zo strany Británie, Kanady a Austrálie – ktoré do dnešného dňa spája postava Karola III. – sa tak dá vysvetliť ako odklon Britského impéria či Spoločenstva národov (Commonwealth) ako jeho nástupníckej organizácie od podpory židovskej národnej domoviny.

Prečo Británia opustila sionizmus

Súčasná politická reprezentácia vo všetkých troch krajinách anglosféry patrí skôr na ľavú stranu politického spektra, prípadne sa dá označiť ako liberálna. V Británii vládnu labouristi, rovnako ako v Austrálii, v Kanade sa po posledných voľbách udržala Liberálna strana, ktorá sa však zbavila svojho predošlého lídra Justina Trudeaua.

Súčasná progresívna ľavica – najmä v anglosaskom svete – je výsledkom prieniku myšlienok neomarxizmu, postmodernizmu a avantgardných smerov neskorých 60. rokov. Dôsledkom tohto zjednodušujúceho pohľadu je vnímanie medziľudských konfliktov princípom „utláčateľ - obeť“.

Na tento šokujúci fenomén poukázali ešte v roku 2018 autori Jonathan Haidt a Gregory Lukianoff v knihe Rozmaznávanie americkej mysle.

To znamená, že americký či britský volič ľavice vníma konflikt Izraela a palestínskeho hnutia Hamas ako zápas „bielych“ Izraelčanov proti „tmavým“ Palestínčanom. Dokonca aj bývalý vydavateľ prominentného denníka Haaretz Amos Schocken údajne označil militantov Hamasu ako „bojovníkov za slobodu“ – od čoho sa neskôr dištancoval.

Ľavicové vlády Commonwealthu, ktoré sa spoliehajú na hlasy takto uvažujúcich voličov, sa teda nevyhnutne prikláňajú na stranu Palestíny. To je jeden z dôvodov, prečo uznali jej štátnosť, okrem prozaických príčin ako neprimeraná reakcia Tel Avivu na napadnutie južného Izraela 7. októbra 2023 a následné vysoké počty zabitých civilistov.

Posledné rozšírenie pozemných operácií v meste Gaza či nedávny útok na Katar zároveň odkláňa priazeň svetového spoločenstva od židovského štátu. Počas tohto týždňa tiež Palestínu podmienečne uznali Malta, Monako, Luxembursko či Belgicko. USA a zopár menších štátov s pozíciou status quo tak zrejme ostanú čoraz viac osamotené.