Francúzske jadro koroduje. Už nie je to, čo bývalo

Krajina galského kohúta sa odnepamäti pasovala s horúcou krvou svojich obyvateľov. Je to jedna z charakteristík, ktoré Francúzov vystihujú. Plynuli z nej časté nepokoje, občianske vojny, zmeny režimov.

Hoci to na prvý pohľad nie je vidieť, štát sa aj dnes zmieta v chaose. Jedna známa dáma po nedávnej návšteve Bratislavy ospevovala, aké je hlavné mesto Slovenska čisté a príjemné na pohľad. Žije na juhu Francúzska, kde to tak podľa jej slov nie je.

Príčin úpadku krajiny je viacero. Borí sa s poklesom pôrodnosti, ktorá úzko súvisí s rozpočtovými problémami. Starnúca populácia totiž znamená, že menej ľudí pracuje a viac poberá dôchodky.

Zlá demografická situácia sa v Európe dlhodobo kompenzuje migráciou. Tá otvára Pandorinu skrinku, pričom nerieši problém. Nezanedbateľnému počtu prišelcov totiž chýbajú základné pracovné návyky a zaťažujú štedrý francúzsky sociálny systém. Rozpočtové tlaky, ktoré, samozrejme, nie sú spojené výlučne s migráciou, potom ústia aj do tých politických.

Uprostred francúzskej nestability dlhodobo čnejú isté inšpiratívne ostrovčeky. Jednou z oblastí, v rámci ktorých išla krajina celej Európe dlhodobo príkladom, bol prístup k jadrovej energii.

Minulý čas v predchádzajúcej vete nie je náhodný. Aj francúzska energetika totiž pomaličky koroduje. A nejde len o vzletnú metaforu, ale ťaživý fakt.

O bohatstvo sa treba starať

Je to paradox. Krajina vyrába štiepením jadra dve tretiny elektriny. V tomto ukazovateli je jasným svetovým lídrom. Zatiaľ čo iné štáty po haváriách v Černobyli či Fukušime od jadrovej energie ustupovali, Paríž vytrval. A tak majú dnes viac elektrární len podstatne väčšie Spojené štáty a Čína.

Druhá najväčšia ekonomika Únie však túto svoju komparatívnu výhodu akosi zanedbáva. O jadrové bohatstvo, ktoré jej dlhodobo prináša vysokú mieru energetickej nezávislosti a zároveň nízke emisie, sa príliš nestará.

Priemerný vek francúzskych reaktorov vlani dosiahol 39,1 roka. Plánovaná životnosť pritom štandardne dosahuje 40 rokov.

Problém starnúcich elektrární sa najviac ukázal v roku 2022, keď Európa čelila po začiatku vojny na Ukrajine energetickej kríze. V istých momentoch bola takmer polovica reaktorov odstavená pre technické problémy a revízie. Produkcia atómových elektrární bola preto najnižšia za 30 rokov a Francúzsko sa napriek svojej jadrovej dominancii stalo čistým dovozcom elektriny, čo bol pre krajinu historický šok.

Starnutie flotily má riešenie. Prevádzka reaktorov sa dá predĺžiť aj o ďalších dvadsať rokov. Vyžaduje si to však pomerne náročnú a nákladnú modernizáciu.

Tamojší regulátor rozhodol, že štátom vlastnená spoločnosť EDF môže prevádzkovať dve desiatky svojich reaktorov s výkonom 1 300 megawattov ďalších desať rokov po uplynutí ich pôvodnej 40-ročnej životnosti. Avšak s podmienkou, že sa vykoná ich potrebná modernizácia. Francúzsko ju plánuje podstúpiť. EDF si na ňu už vyčlenila zhruba šesť miliárd eur.

Modernizácia nestačí

Samotné predĺženie životnosti musí ísť ruka v ruke s výstavbou nových reaktorov. Inak sa len odďaľuje to, čo je nevyhnutné.

Tá je mimoriadne nákladná, zdĺhavá a nevyspytateľná. Výstavba najnovšieho reaktoru Flamanville 3 ukázala, že pôvodné rozpočty sa zvyknú podhodnocovať – rovnako ako čas trvania výstavby.

Fungovať mal totiž už v roku 2012, no do siete ho Francúzi nakoniec zapojili až vlani v decembri. Z dôvodu údržby a kontroly ho však museli o dva mesiace vypojiť. V normálnej prevádzke tak beží až od apríla tohto roka. Z odhadovaných nákladov na úrovni 3,3 miliardy eur sa medzitým stalo závratných 13 miliárd eur.

Hoci teda prezident Emmanuel Macron už niekoľko rokov hovorí o renesancii jadrovej energie vo Francúzsku a výstavbe nových výkonných blokov, najnovšie skúsenosti naznačujú, že už dnes môže byť neskoro s tým začať. Navyše tamojší Dvor audítorov v januári konštatoval, že Francúzsko „zďaleka nie je pripravené“ na výstavbu šiestich jadrových reaktorov, ktorú avizoval ešte pred tromi rokmi Macron.

Hoci tak môže byť francúzska dominancia a preferencia jadrovej energie inšpiratívna, zanedbanie výstavby novej flotily, ktorá by niesla vlajku galského kohúta v nasledujúcich desaťročiach, poukazuje na neschopnosť tamojšej politickej scény myslieť v dlhodobom horizonte.

Slovensko, ktoré dnes tiež zápasí so starnutím reaktorov a plánuje stavať nový, ako aj ďalšie európske krajiny, ktoré sa jadra odmietli vzdať, by sa z francúzskych chýb mali poučiť a predísť im. Význam tohto zdroja energie bude v dobe umelej inteligencie, ktorá je obrovským požieračom elektriny, exponenciálne rásť.

Autor: Samuel Kolesár