Progresivizmus mení slobodu prejavu na kultúru násilia

Charlie Kirk, spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ organizácie Turning Point USA, bol zastrelený vo veku 31 rokov počas verejného podujatia na Utah Valley University dňa 10. septembra 2025. Kirk bol známym konzervatívnym aktivistom, ktorému sa pripisuje aj veľká zásluha na víťazstve Donalda Trumpa v prezidentských voľbách.

Kirkovou nosnou aktivitou bolo organizovanie diskusií na pôde amerických univerzít, kde obhajoval konzervatívne hodnoty a pohľady na svet pred väčšinou progresívne orientovaných študentov. Videá z týchto diskusií sa stali virálnymi najmä pre Kirkovu schopnosť trefne vyviesť z miery svojich názorových oponentov.

Začalo to nálepkovaním extrémnymi označeniami

Pre jeho konzervatívne názory ho začalo progresívne spektrum označovať za rasistu, fašistu, šíriteľa konšpirácií či inými hanlivými výrazmi. Tieto praktiky sa netýkali iba – často nerozhľadených – študentov veriacich v najtvrdšiu progresívnu propagandu, ale zasahovali aj politickú scénu v Amerike, ba dokonca aj vyučujúcich na univerzitách.

Jedným z takýchto príkladov je aj emeritná profesorka práva Vernellia R. Randallová, ktorá po Kirkovej smrti zverejnila text plný urážok a konšpirácií. Výstižné je najmä jej vyjadrenie, že Kirk bol kritikom takzvanej „kritickej teórie rasy“ (critical race theory), podľa ktorej je rasa iba sociálny konštrukt bez biologického základu, a že biela rasa vybudovala systém inštitúcií v USA, ktoré systematicky uplatňujú rasizmus voči menšinám.

Táto teória a jej šírenie na školách bola vo viacerých štátoch zakázaná miestnou legislatívou pre jej chýbajúce základy v objektívnej realite. Napriek tomu je stále považovaná za tvrdé jadro progresívnej ideológie týkajúcej sa rasových problémov v spoločnosti.

Podobné hanlivé označenia na adresu Charlieho Kirka, maskujúce sa ako prejav slobody prejavu, ktorá je v USA jednou z najširších na svete, no v skutočnosti vykresľujúce človeka ako extrémistu a zločinca – ako niekoho, kto chcel s „opačným brehom iba diskutovať“ – napokon vyústili do jeho násilnej smrti zastrelením.

V tomto smere je potrebné zohľadniť skutočnosť, že bol zabitý iba pre svoje názory (bez ohľadu na to, či už boli objektívne alebo nie), pre ktoré bol s mohutnou podporou progresívnych médií a politikov označovaný za zlo – nálepkami ako fašista či extrémista. Preto bolo len otázkou času, kedy sa nájde skutočný extrémista z progresívneho tábora, presvedčený o „potrebe zbaviť svet zla“ extrémnym skutkom.

Konšpirácie o konzervatívnej orientácii strelca

Systematické démonizovanie názorového oponenta vyústilo do fatálnej streľby na univerzite v Utahu, ktorú spáchal Tyler Robinson, dnes obvinený z vraždy Charlieho Kirka. Bezprostredne po jeho smrti sa objavili konšpirácie, podľa ktorých za útokom stáli prívrženci hnutia MAGA (Make America Great Again), a teda podporovatelia Donalda Trumpa, ako aj iné tvrdenia poukazujúce na vraha z „konzervatívnych radov“ – a to bez jediného dôkazu.

Podobné konšpirácie šíril aj Jimmy Kimmel vo svojej šou Jimmy Kimmel Live, ktorý po Kirkovej smrti tvrdil, že ho zabil konzervatívny aktivista. Jeho domovská televízna stanica ABC sa po šírení týchto hoaxov dostala pod tlak Federálnej komisie pre komunikáciu (FCC — Federal Communications Commission), ktorá reguluje mediálny priestor.

V USA, podobne ako na Slovensku, je totiž zakázané verejne šíriť nepravdivé alebo zavádzajúce informácie zo strany regulovaných subjektov, akým je aj televízna stanica ABC. Tá sa preto rozhodla zrušiť Kimmelovu šou, čo Kimmel označil za zásah do jeho slobody prejavu. Na budovu ABC neskôr strieľal už zadržaný páchateľ, pričom polícia jeho motív spája práve s Kimmelovým prepustením.

Televízna stanica o niekoľko dní obnovila jeho pôsobenie na obrazovke v inom formáte, pričom nie je jasné, či išlo o krok zo strachu pred podobnými útokmi. Kimmel obhajoval svoj návrat ako boj za slobodu prejavu, hoci v minulosti oslavoval vyhodenie svojej kolegyne Roseanne Barrovej z televízie za jej prejav na sociálnych sieťach.

Vrah bol vo vzťahu s trans ženou

Vrah Charlieho Kirka rozhodne nebol konzervatívec. Tyler Robinson je 22-ročný muž, ktorý bol vo vzťahu s trans ženou, teda mužom, ktorá sa identifikuje ako žena. Podľa výpovedí svedkov Robinsonov partner nenávidel konzervatívcov a kresťanov pre svoju orientáciu, a práve jemu sa mal Robinson prostredníctvom správ zdôveriť, že zabil Kirka. V týchto správach Robinson opisuje aj svoj motív, pričom uvádza, že „Kirk šíril príliš veľa nenávisti“.

Strelec tak v žiadnom prípade nebol z konzervatívneho spektra, ale práve naopak, predstavoval typickú postavu progresívnej ideológie. Aj on uveril bezbrehému hanobeniu Kirka, ktorý v jeho očiach predstavoval fašistu (na jednej z nábojníc sa našiel vyrytý odkaz „chytaj fašista“) a šíriteľa nenávisti.

Strelec Robinson podľa vlastných slov „videl príležitosť odstrániť Kirka a chopil sa jej“. Uveril totiž progresívnej propagande, ktorá zneužila slobodu prejavu na hanobenie muža pre jeho názory do takej miery, že vytvorila obraz monštra, ktoré treba zlikvidovať.

Sloboda prejavu v USA to umožňuje, pretože otcovia zakladatelia nepočítali s tým, že bude zneužitá na politické či ideologické ciele tým najodpornejším spôsobom. Masové šírenie konšpirácií o Kirkovi a dezinterpretovanie jeho výrokov malo slúžiť na jeho očiernenie pred verejnosťou, a tým pádom aj na diskreditáciu jeho politických prívržencov.

Mnohé výroky Kirka boli verejne dezinterpretované

Denník Postoj priniesol súhrn niektorých dezinformácií, ktoré boli šírené ako údajné výroky či prejavy Charlieho Kirka. V skutočnosti išlo iba o výroky vytrhnuté z kontextu alebo zámerne dezinterpretované pre politické či ideologické účely. Kirk rozhodne mohol mať kontroverzné názory, no žiaden názor neospravedlňuje vraždu človeka.

Progresívna verejnosť sa napriek tragickej udalosti neuspokojila iba so zavraždením významnej konzervatívnej osobnosti. Internetom sa začalo šíriť veľké množstvo videí, v ktorých stúpenci progresívnej ideológie schvaľovali jeho smrť, tešili sa z nej, oslavovali ju, ba dokonca hanobili pamätné miesta, ktoré ľudia postavili.

Po zverejnení identity a činov týchto „bojovníkov na správnej strane dejín“ nastalo hromadné prepúšťanie každého, kto verejne schvaľoval vraždu Charlieho Kirka. Progresívni aktivisti svoje činy obhajovali slobodou prejavu, na čo mali právo.

Zabudli však, že firmy nemusia tolerovať ich prejavy vandalizmu či škandalózneho nedostatku ľudskosti tým, že ich budú ďalej zamestnávať a ničiť si tak reputáciu. Sloboda prejavu totiž neznamená konanie bez následkov.

Podobne dopadla aj komentátorka Karen Attiahová, ktorá prispievala do denníka The Washington Post. Médium jej dalo výpoveď za porušenie pracovnej zmluvy, pretože na sociálnych sieťach schvaľovala vraždu Kirka a prezentovala svoje radikálne názory obhajujúce politické násilie. Aj Attiahová si pomýlila slobodu prejavu so slobodou pred následkami svojich činov.

Mladí ľudia podporujú politické násilie

Radikalizácia najmä mladých ľudí, oslavujúca politické násilie ako trend či dokonca nevyhnutnosť, nie je iba znakom čoraz polarizovanejšej spoločnosti, ale aj nastupujúcim trendom na školách v Amerike.

Prieskum organizácie FIRE (Foundation for Individual Rights and Expression) a organizácie College Pulse ukázal, že až 34 percent študentov verí, že použitie násilia na zastavenie diskusie v priestoroch školy, ktorá im nevyhovuje, je v niektorých prípadoch akceptovateľné. Za zrušenie takejto diskusie bolo až 71 percent opýtaných študentov.

Aj tento katastrofický prieskum medzi mladými ľuďmi je výsledkom neuveriteľnej radikalizácie, pri ktorej sa zneužíva sloboda prejavu na ničenie názorových oponentov. Boli to pritom práve progresívne sily, ktoré opakovane navrhovali – a v niektorých štátoch USA im to aj prešlo – cenzurovanie, prepúšťanie z práce a neskôr aj väznenie ľudí s nepohodlným názorom.

Paradoxne tieto politiky mohli aktivisti presadiť práve tým, že sa v rámci slobody prejavu prostredníctvom čoraz agresívnejšej a nenávistnejšej rétoriky dostávali k moci až do bodu, keď na legislatívnej úrovni získali možnosť vysporiadať sa s neželanými (rozumej: konzervatívnymi) osobami. V ich mysliach totiž bojovali proti rasistom, fašistom či extrémistom. Ako príklad možno uviesť tlak na technologických gigantov, ako sú Facebook či Google, zo strany Bidenovej administratívy.

Politické násilie a extrémizmus progresívneho spektra zašli v USA tak ďaleko, že prezident Donald Trump zaradil hnutie Antifa na zoznam teroristických organizácií. Antifa pravidelne vyvoláva protesty, pri ktorých ničí majetok, bije ľudí a spôsobuje obrovské škody požiarmi a rabovaním. Išlo o priamu reakciu zo strany americkej vlády na vraždu Charlieho Kirka. Podobný návrh predložila aj strana Slobody (PVV) v Holandsku.

Označiť za extrémistu a izolovať zo spoločnosti

Progresívna rétorika, ktorá začala v minulosti slovami o tolerancii a slobode, sa dnes vďaka týmto základným pilierom demokracie mení na kult obhajujúci vraždu, ak ide o názorového oponenta. Scenár je vždy rovnaký.

Autor nepohodlných prejavov je označený za nebezpečného -istu alebo -fóba. Keď nepomôže verejné hanobenie zo strany progresívnych médií a politikov, ktoré má za cieľ ekonomicky a sociálne izolovať takúto osobu, nastupuje čoraz radikálnejší slovník. Ten už neváha označovať týchto ľudí za novodobých „Hitlerov či vrahov“, pričom dané označenia majú vyvolať hnev a nenávisť verejnosti v takom meradle, aby bol cieľ útokov prinútený kapitulovať a podvoliť sa.

Ťažko hodnotiť, či autori týchto praktík vedia, kam až môže ich nenávistná rétorika zájsť, alebo sa na to priamo spoliehajú. Výsledky sú pritom hmatateľné. Nejde len o obrovské množstvo násilia medzi bežnou verejnosťou, ale táto rétorika si našla svoje ciele aj medzi najvyššie postavenými osobnosťami politiky.

Atentát na Trumpa a atentát na Kirka – obaja boli terčom sfanatizovaných progresívnych strelcov, ktorí uverili, že iné východisko ako vražda nie je. Verejnosť môže badať túto paralelu aj so streľbou na slovenského premiéra Roberta Fica zo strany Juraja Cintulu. Aj ten uveril, že Fica inak nezastaví, a pri výsluchu pred súdom uviedol, že by volil Progresívne Slovensko.

Slovenskí novinári preberajú konšpirácie o Kirkovi

Verejný priestor na Slovensku totiž rovnako trpí progresívnym hanobením všetkého, čo nejde po vôli tejto ideológie. Hoci u nás sú určité prejavy, na rozdiel od USA, aj trestnoprávne postihnuteľné, v praxi sa to tak často nedeje. Ochrana osobnostných práv prostredníctvom súdnych žalôb je skôr na smiech než účinný prostriedok obrany pred nenávistnými prejavmi alebo verejným hanobením bez objektívneho základu.

Vražda Kirka odhalila, ako nekriticky a slepo dokážu aj médiá či politici na Slovensku preberať zahraničné naratívy bez toho, aby si vôbec overili ich pravdivosť.

Denník N napríklad dezinterpretoval prepustenie komentátorky denníka The Washington Post Karen Attiahovú s tvrdením, že Kirkovu smrť nijako neoslavovala, bez overenie jej výrokov, a nekriticky sa stotožnil s jej verziou pravdy, podľa ktorej išlo o neoprávnené prepustenie.

Attiahová vo svojich príspevkoch na sociálnych sieťach šírila už vyvrátenú dezinterpretáciu Charlieho Kirka, že „černošské ženy nemajú mozgovú kapacitu, aby boli brané vážne“, hoci to nikdy nepovedal.

Komentátorka rovnako po Kirkovej smrti napísala, že „časť toho, čo udržiava Ameriku takú násilnú, spočíva v tom, že ľudia prejavujú starostlivosť, prázdnu dobrotu a odpúšťanie hriechov bielym mužom, ktorí sa hlásia k nenávisti a násiliu“, čím podporovala nielen rasizmus, ale aj hanobenie Kirkovej pamiatky.

Dezinterpetácie denníka SME

Podobné dezinterpretácie šíril aj denník SME prostredníctvom podcastu Zuzany Kovačič Hanzelovej a Jakuba Fila. Hoci je v podcaste odvysielaná časť prejavu Jimmyho Kimmela, pre ktorý bol prepustený, a v ktorom tvrdí, že útočník bol z „radov MAGA“, Hanzelová tvrdí, že „hovoril o hnutí MAGA, ktoré sa politicky snaží profitovať zo smrti Kirka“.

Podcast pritom vyšiel už v čase, keď bolo jasné, že strelec je príslušníkom LGBTI komunity, no napriek tomu Hanzelová zavádzaním ospravedlňovala Kimmelove šírenie konšpirácií. Filo v tomto kontexte a v téme slobody prejavu dokonca tvrdí, že je „prejavom národného konzervativizmu, že oni (konzervatívci) chcú požívať práva, ale len keď sú pre nich. Keď sú pre iných, nechcú im ich dopriať – to je ich poučka.“

Filo tým naznačoval, že konzervatívci v USA teraz potláčajú slobodu prejavu tých, ktorí oslavujú Kirkovu smrť. Na výrok Fila ohľadom „selektívneho využívania práv“ neexistuje jediný podporný argument, a práve Kirk a jeho diskusie boli dôkazom opaku. Úctyhodné od Fila však je, že aspoň dokázal odsúdiť samotnú vraždu.

Filo k tomu ale dodal, že „v Amerike dochádza k switchu k totalite, a toto je jeden z jeho prejavov“, čím označil neochotu tolerovať oslavovanie smrti mladého otca rodiny ako prejav totality.

Aj takéto manipulácie stáli za radikalizáciou jedincov, ktorí uverili, že strieľajú na zlo. Veď im predsa brali práva a chceli uvrhnúť krajinu do totality. V tomto smere je zavádzajúce aj tvrdenie Hanzelovej a akejsi štúdie, že „väčšina takýchto strelcov sú konzervatívci“, hoci žiadne dôkazy o tom nedodala.

Zarážajúce je tvrdenie Hanzelovej, že „ona nevidela žiadne oslavy Kirkovej smrti“, hoci sú dostupné celé kompilácie videí progresívcov, ktorí sa otvorene tešia zo smrti mladého človeka, ako aj výrok, že „všetci Demokrati odsúdili útok na Kirka“, hoci v skutočnosti odmietli zahlasovať za rezolúciu, ktorá si mala uctiť pamiatku Charlieho Kirka.

Vyjadrenia Soltésza sú už na hrane trestnej zodpovednosti

Konšpirácie o nastupujúcej totalite či selektívnom uplatňovaní práv zo strany novinárov denníka SME blednú pri výrokoch komentátora televízie JOJ Arpáda Soltésza. Ten verejne prezentoval tvrdenia, ktoré by už mohli mať aj charakter šírenia poplašnej správy.

V nedávnom rozhovore totiž Soltész pri téme obsadzovania území Ruskom, pričom narážal na obsadenie Slovenskej republiky a podriadeniu sa okupácii zo strany vlády Roberta Fica, predniesol skutočne neuveriteľné prognózy.

Podľa Soltésza totiž „ak Rusi pripoja územie k ríši, tak ho musia kompletne rusifikovať tým, že musia vykonať minimálne veľmi dôslednú kultúrnu genocídu: nebude sa tu písať latinkou, ale po rusky; komu sa to nebude páčiť, toho zavraždia; a keď sa to nebude páčiť veľkej časti populácie, tak ju budú chcieť vyvraždiť kompletne celú. Presídlenie päť a pol miliónovej populácie je pre Ruskú federáciu logistická operácia strednej obťažnosti. Jednak s tým majú dlhodobé historické skúsenosti a, po druhé, je im jedno, či do toho presídlenia dorazí 5,5 milióna ľudí alebo 5 500. To na tom v Rusku nikomu nezáleží.“

Soltész nezabudol dodať, že s „Rusom sa nedá rozprávať, pretože pre Rusa si korisť." Naznačoval tým akúkoľvek nemožnosť dialógu, pretože „Rus" chce iba vraždiť a dobýjať.

Podobné bludy, pri ktorých je skutočne potrebné zamyslieť sa nad tým, či ich autor tomu naozaj ideologicky verí alebo ide iba o snahu zaujať médiá a pôsobiť kontroverzne, zaznievajú od Soltésza opakovane v priebehu rozhovoru.

Vyjadrenia tohto typu majú jediný cieľ – vybičovať strach a nálady verejnosti do extrému. Rusi nás idú vraždiť a znásilňovať (o čom Soltész opakovane hovorí ), a preto nie je možné pripustiť nikoho, kto je „proruský“. Byť „proruský“ totiž znamená existenčné ohrozenie pre celú spoločnosť, ktorá bude „deportovaná a vyvraždená“.

Označiť následne niekoho za „proruského“ už je skutočne minimum. To znamená nielen považovať ho za nepriateľa, ale za osobu, ktorá chce smrť všetkých – teda za existenčnú hrozbu. Slovenská verejnosť sa potom nemôže čudovať incidentom, pri ktorých muž chce otráviť seniorky iba preto, že volili Fica. Veď volili „proruského diktátora“. Opäť nemožno nespomenúť paralelu s motívmi atentátnika Cintulu.

Konšpirácie progresívnych aktivistov a falošná realita

Aj v slovenskom priestore teda zaznievajú fantastické scenáre a konšpirácie progresívnych aktivistov, ktoré nemajú oporu v realite, ale majú silné ideologické odkazy pre tých, čo načúvajú a nepoznajú inú realitu ako tú „správnu“.

Všade sú proruskí trollovia, ktorí chcú vyviesť Slovensko z EÚ, prípadne otvoriť dvere napadnutiu našej krajiny zo strany Ruska. Tieto a mnohé iné objektívne nezmysly sa šíria mediálnym priestorom ako zaručené skutočnosti.

Spoločnosť sa ochráni iba tým, že sa k moci dostanú ľudia, ktorí budú všetkých proruských občanov zatvárať a cenzurovať, a to v rámci neskrývaného politického programu – známeho napríklad ako hlboká orba.

Sloboda slova je skutočný pilier demokracie. V okamihu, keď sa z nej stane nástroj na šírenie nenávisti a ideologického nátlaku, mení sa na zbraň, ktorá mieri proti vlastným princípom. To, čo má spoločnosť spájať, sa v rukách radikálov premieňa na mechanizmus rozkladu.

Nie je tajomstvom, že extrémne prejavy sa objavujú vo všetkých politických táboroch. V posledných rokoch je to však práve progresívne hnutie, ktoré politické témy posúva do roviny ultimáta. Z ich strany už nejde o slobodnú diskusiu, ale o nekompromisné presadzovanie jedinej verzie pravdy, ktorú sa od občanov očakáva prijať bez odporu.

Tu vzniká najväčšie riziko. Keď sa sloboda prejavu prekrúti na dogmatický nástroj, slabší jedinci sa stávajú jej obeťami. Podľahnú propagande, prestanú premýšľať a konajú s extrémnymi následkami. To je okamih, keď sa demokratická výsada premení na autokratickú zbraň, ktorá zabíja.

Niet sa potom čo čudovať, že jednostranné a ideologicky neústupné presviedčanie verejnosti o zjavných nezmysloch môže vyústiť do tragédií. Dejiny opakovane dokazujú, že tam, kde sa diskusia zmení na nátlak a pluralita názorov sa scvrkne na dogmu, skôr či neskôr prichádza násilie. To nie je výnimka – je to vzorec, ktorý sa pravidelne opakuje.

Deje sa to aj v súčasnosti, v mimoriadne nebezpečne polarizovanej dobe.

Každý sa môže dnes nad problémom tvrdého očierňovania zamyslieť a predstaviť si udalosť, ktorá by skutočne zjednotila rozdelené tábory. Atentát na premiéra mohol byť takouto udalosťou, po ktorej sa mali polarizované strany spoločnosti zjednotiť a odsúdiť násilie a extrémistickú rétoriku. Nestalo sa tak.

Agenda tvrdého dehumanizačného osočovania pokračuje. Upokojiť spoločnosť nepomohli ani obete vraždy či spoločenský šok z pokusov o vraždy významných osobností. Naopak, rozdelenie a polarizácia sa iba zvýšila a zákopy sa ešte viac prehĺbili.

Spoločným menovateľom, ktorý stál proti zmierňovaniu napätia, bolo neustále stupňovanie zneužívania slobody prejavu na dosahovanie ideologických cieľov.