Prípad spolupráce Zuckerberga s vládou USA ukazuje, prečo je zákaz cenzúry dôležitý

Cenzurovanie obsahu používateľov sociálnych sietí pre politické či ideologické ciele bolo dlho predmetom diskusií, no nikdy v nich nebol prítomný jasný a hmatateľný dôkaz o tom, že sa tak deje. Zverejnený list Marka Zuckerberga, zakladateľa Facebooku, adresovaný americkému Kongresu ukázal, že cenzúra bola nielen prítomná a tvrdo potláčala nepohodlné názory, ale diala sa na príkaz samotnej vlády. Tento masívny a utajovaný zásah vládnej moci s cieľom manipulovať verejnou mienkou ukázal, prečo je v demokratickej spoločnosti cenzúra neprípustná.

Zuckerberg v liste priznal opakovaný tlak Bidenovej administratívy na blokovanie príspevkov, ktoré spochybňovali pandemické opatrenia. Tie sa netýkali iba faktických konštatovaní, ale aj satirických alebo humorných príspevkov. Cenzúra a označovanie príspevkov za dezinformácie sa týkala aj tých opatrení, ktoré sa neskôr ukázali ako absolútne vymyslené a bez vedeckých základov, ako napríklad nosenie rúšok či dodržiavanie odstupov.

Korupcia ako motív cenzúry

Okrem toho Facebook cenzuroval aj príspevky o korupčných kauzách Bidenovej rodiny, konkrétne syna amerického prezidenta Huntera Bidena, ktoré označoval za ruskú dezinformačnú kampaň na ovplyvňovanie amerických volieb. Interné vyšetrovanie Facebooku ukázalo, že išlo o pravdivé informácie a žiadnu hybridnú hrozbu. Tento naratív mal iba zvýhodniť Bidena vo voľbách pred jeho súperom Trumpom.

Cenzorské praktiky dnes Zuckerberg prostredníctvom svojho listu ľutuje a tvrdí, že viac sa s k nim nezníži. Jeho priznanie ukázalo, ako ľahko možno manipulovať širokými masami ľudí, a to prostredníctvom pár vplyvných jednotlivcov, ako možno skutočne nepodložené fakty vydávať za pravdu, o ktorej sa nediskutuje, a tým zasahovať do základných práv ľudí na slobodu prejavu a práva na informácie. S jediným cieľom – manipulovať občanov vo svoj prospech.

Zákaz cenzúry ako demokratická nevyhnutnosť

Práve za účelom zachovania základných práv a zabránenia podobných autokratických scenárov zo strany vládnej moci je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný zákaz cenzúry. V slovenskom právnom poriadku je obsiahnutý v Ústave SR, a rovnako ho možno nájsť v Listine základných práv a slobôd. Ten samozrejme neplatí absolútne, ale cenzurovať možno iba vo výnimočných prípadoch, ktoré predpokladá zákon.

Samotný pojem cenzúry v súčasnosti nie je definovaný v platnom zákone, ale jej definícia bola obsiahnutá v tlačovom zákone účinnom do roku 2022. Podľa jeho ustanovení sa cenzúrou rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami. Tým však nie je dotknutá právomoc prokurátora a súdu.

Cenzúra má teda za následok, že osoba želajúca si vysloviť svoj názor, urobiť prejav, tento urobiť nemôže, alebo ho môže urobiť iba v oklieštenej podobe. Vzápätí má cenzúra za následok, že iná osoba s právom na informácie sa buď vôbec, alebo iba v obmedzenej miere, dostane k informácii obsiahnutej v cenzurovanom prejave.

Zákaz cenzúry a základné práva sú medzinárodnými organizáciami a dohodami teda chránené preto, aby sloboda prejavu, ktorá predstavuje hľadanie pravdy, sloboda prejavu ako prostriedok pre napĺňanie politickej účasti a formovanie politickej vôle a aj ako sebarealizácia jednotlivca, neboli potláčané zo strany neporovnateľne silnejšieho subjektu, teda štátu.

Niektoré výklady dokonca hovoria, že obmedzenie slobody prejavu cenzúrou, alebo iným zásahom štátu, sa vníma ako urážka, ako odmietnutie jednotlivca, jeho existencie, spôsobu života, hodnôt a posolstiev, ktoré sa jednotlivec pokúša komunikovať. Možnosť prehovoriť a byť vypočutý je potvrdením dôstojnosti hovoriaceho a jeho postavenia v spoločnosti.

Cenzúra má niekoľko foriem

Cenzúru možno rozdeliť na predbežnú a následnú. Účelom predbežnej cenzúry je zmariť vyslovenie názoru alebo zverejnenie informácie. Keď napriek úsiliu cenzora k vysloveniu názoru dôjde, potom dochádza k následnej cenzúre, ktorej účelom je úplne alebo aspoň dočasne zamedziť šíreniu nežiaducej či nepríjemnej informácie pre subjekt uplatňujúci cenzúru, ako napríklad štát. Predbežnou cenzúrou možno zasiahnuť proti slobode prejavu aj proti právu na informácie. Následnou cenzúrou možno zasiahnuť iba proti právu na informácie.

Cenzúrou je aj kontrola obsahu rozširovaných informácií, kontrola informačných zdrojov, rovnako ako inštitucionalizácia v podobe predkladacej povinnosti, povoľovacej povinnosti s možnosťou mocenského zákazu. Túto možnosť má v istej kvalite orgán verejnej moci, v inej kvalite majiteľ masmédia a zamestnávateľ novinára ako osoby, ktorej sa do prejavu zasiahne, a zas v inej kvalite vysoký cirkevný hodnostár.

Bez ohľadu na rozdielne možnosti i príležitosti potenciálnych cenzorov cenzúrou môže byť každá činnosť, ak je motivovaná zámerom autoritatívne zabrániť inému v prejave. Právne významná nie je motivácia zákazu. Nie je dôležité, či sa zákaz vzťahuje na odvysielanie predpovede počasia, uverejnenie výsledku súťaže, alebo na informácie o havárii raketoplánu. Účelom zákazu cenzúry je poskytnutie ochrany pred cenzúrou každému prejavu, ktorý je pod ústavnou ochranou.

Zákon predpokladá cenzúru v istých situáciách

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie je možné obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Aj tento obmedzovací princíp, rovnako ako zákaz cenzúry, je obsiahnutý v Ústave SR, a teda ma rovnakú právnu silu.

Požiadavka obmedzenia slobody prejavu zákonom, a nie akýmkoľvek iným právnym predpisom, okrem iného znamená, že zo všetkých orgánov štátu jedine Národná rada SR môže prijať právnu úpravu zasahujúcu do slobody prejavu. Vláda, ministerstvo kultúry ani nijaké iné ministerstvo, krajské a okresné úrady, ani orgány územnej samosprávy nesmú vydať nariadenie vlády, vyhlášku alebo všeobecne záväzné nariadenie obmedzujúce slobodu prejavu.

Ani Národná rada nemôže prijať zákon obmedzujúci ústavné práva bez toho, aby dodržala iné ústavné princípy. V marci 1995 sa poslanci Národnej rady SR uzniesli na zákaze fotografovania z balkóna počas zasadania zákonodarného orgánu. V apríli 1995 traja poslanci Národnej rady SR predložili návrh uznesenia Národnej rady SR o etike žurnalistiky. Ani tieto zámery orgánu oprávneného obmedziť slobodu prejavu neboli v súlade s Ústavou, pretože nemali ústavou predpísanú formu zákona.

Kritériá ústavnej prípustnosti cenzúry

Ústavný súd vo svojej judikatúre stanovil požiadavku, že zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti, čím mal na mysli politické práva týkajúce sa slobody prejavu. Ak je obmedzenie slobody prejavu ustanovené zákonom, potom sa musí určiť tak, aby sa nenarušila ani slobodná súťaž politických síl. Popretie základných práv a slobôd občanov v mene záujmov politických strán a hnutí je zároveň popretím demokracie.

Zároveň súd pripomína základný princíp, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.

V tomto smere Ústavný súd na rozdiel od politickej súťaže vidí prijateľné obmedzenie slobody prejavu, ak by ním došlo k potlačeniu práv a slobôd občanov, hanobeniu národa, rasy a presvedčenia či  podnecovaniu nenávisti voči skupine osôb. Obmedzenie sa vzťahuje aj na ochranu bezpečnosti štátu alebo ochranu verejného zdravia či mravnosti. Dohovor stanovuje širší rozsah dôvodov, pod ktoré zahŕňa aj predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochranu dobrej povesti alebo práv iných osôb či zabránenie úniku dôverných informácií.

Posudzovanie toho, čo je a čo nie je prípustné obmedzenie prebieha podľa kritérií, ktoré stanovil Ústavný súd SR testom proporcionality. Ten určuje, či uplatnením slobody prejavu došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv. Kritériami proporcionality je hľadanie odpovedí na otázky kto, o kom, o čom, čo, kde, kedy a ako v danom prípade vyslovil (predniesol, uverejnil) s následným vyhodnotením získaných parciálnych odpovedí pomocou vážiacej formule.

V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) namietaného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

ESĽP vníma cenzúru rôzne

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z aspektu ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu, ako v prípade rozsudku Prager a Oberschlick. Novinári majú sociálnu povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie, ako to súd uviedol v rozsudku Perna v. Taliansko.

Ani novinári však nedisponujú bezbrehou imunitou voči zákazu cenzúry. Vo veci Observer a Guardian v. Spojené kráľovstvo, ESĽP odobril predbežný zákaz uverejnenia knihy Spycatcher z dôvodu ochrany národnej bezpečnosti. V tomto prípade však súd nehovoril o cenzúre, ale o využití limitov Dohovoru.

Iné kritériá sú uplatňované na súkromné ako na verejnoprávne médiá. Vo veci X, Y a Z proti Spojenému kráľovstvu vyslovil ESĽP záver, že absolútny zákaz cenzúry má zásadný význam na vlastníka súkromných masmédií, pretože je obmedzený v užívaní svojho majetku v tom zmysle, že z titulu svojho vlastníctva nie je oprávnený vyslovovať príkazy a zákazy, ktorých povahou, obsahom a účelom je cenzúra.

Zákaz cenzúry chráni najmä spoločnosť

Z uvedených ústavných princípov a medzinárodných dohovorov je možné vyvodiť dôvody, prečo je nevyhnutné zachovávať zákaz cenzúry pre zdravú občiansku spoločnosť, ktorej progres je založený na otváraní tém a vymieňaní si názorov. Skutočná diverzita, ktorá posúva demokratickú diskusiu dopredu, spočíva v rôznorodosti názorov, a nie v diktovaní jediného správneho pohľadu. Ten je naopak znakom autoritárskych režimov.

Obmedzenia prichádzajú do úvahy, ale iba v nevyhnutnej miere a v zákonom predpokladanej forme. Zásah americkej vlády do sociálnej siete Facebook nespĺňa žiadne kritérium, ktoré by mohlo byť označené ako oprávnené na cenzurovanie názorov. Istá polemika by mohla nastať pri - v tom čase prezentovaných - informáciách o verejnom zdraví, ak by išlo o cenzurovanie skutočne nebezpečných dezinterpretácií laikov, a nie odborníkov z medicíny s iným, vedecky podloženým názorom.

Pri pokusoch zakryť korupciu vlády nemôže byť v žiadnom prípade ospravedlniteľné zasahovanie štátu, pretože uvedené konanie už napĺňa niekoľko skutkových podstát trestných činov. Spojené štáty majú síce inak postavený systém práva ako Európa, ale princípy zachovania slobody prejavu a práva na informácie sú u nich rovnaké.

Samotná Ústava Spojených štátov Amerických (Constitution of the United States of America) obsahuje hneď vo svojom prvom dodatku ustanovenie, podľa ktorého „Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon, taktiež neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače, neschváli ani žiadny zákon obmedzujúci právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo odovzdávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.“

V tomto smere možno polemizovať, či pod daný dodatok možno vtesnať cenzúru nielen v podobe schváleného zákonného obmedzenia, ale aj v podobe tlaku štátu na médiá či iné subjekty inou, ako zákonnou formou.

Zákaz cenzúry v tomto prípade v plnej nahote odhalil svoju opodstatnenú nevyhnutnosť. Zneužitie vládnej moci je extrémne jednoduché. Sú to práve regulácie a pravidlá, ktoré ju držia na uzde pred kriminálnym upevňovaním si svojej pozície voči národu, ktorý má ostať voči jej prešľapom slepý a hluchý. Šírenie informácií, a aj tých nepohodlných v očiach štátu, bude vždy znakom fungujúcej demokracie pretaveným do vôle ľudu o problémoch diskutovať.