Ruský front ako Zenónova korytnačka. Prierez dejinami poslednej európskej vojny
Starogrécky filozof Zenón z Eley v 5. storočí pred Kristom definoval bizarný myšlienkový experiment. Ak by dal hrdina z trójskej vojny Achilles náskok korytnačke, nikdy ju nedobehne. Korytnačka je síce pomalšia, vždy sa však pohne z jedného bodu do druhého – a aby ju Achilles dobehol, musí najprv prísť na miesto, z ktorého korytnačka vyštartovala.
Hoci sa hlavný predstaviteľ eleatskej školy snažil dokázať, že pohyb je iluzórny, táto apória (z gr. slepá ulička, nepriechodná cesta) sa stala prirovnaním, ktoré sa dá použiť práve na prebiehajúcu vojnu u nášho východného suseda.
Ruské sily v posledných mesiacoch postupujú mimoriadne pomaly a za cenu vysokých strát. Napriek tomu – a napriek masívnej podpore kolektívneho Západu pre ukrajinskú armádu – sú však ako korytnačka, ktorú „západný Achilles“ nikdy nedobehne.
V posledných týždňoch sa preto objavili „tvorcovia naratívov“, ktorí sa snažia hlbšie zapojiť Európsku úniu do rusko-ukrajinského konfliktu. V najbližších týždňoch tento naratív zrejme začnú preberať aj volení predstavitelia.
Na počiatku bol blitzkrieg
Ešte 16. februára 2022 zaznamenali západné tajné služby pohyb vojsk pri ukrajinskej hranici vrátane sporných území v Luhanskej a Doneckej oblasti. Moskva obavy odmietla ako neopodstatnené a pohyby pripísala bežnému vojenskému cvičeniu.
Na strane Ruska sa zase objavili správy, že vybrané jednotky ukrajinskej armády definitívne porušili minské dohody a zaútočili na samozvané „ľudové republiky“ v Donbase.
Prezident Vladimir Putin preto 21. februára uznal Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku a o dva dni neskôr horná komora ruského parlamentu schválila „použitie vojenskej sily v zahraničí“.
V pamätných prvých mesiacoch vojny po prvotnom vpáde 24. februára zaznamenali ruské sily enormne rýchly postup, pričom ich cieľom bola predovšetkým metropola Kyjev. Sily Moskvy však vyrazili z viacerých smerov, najmä z anektovaného Krymského polostrova a sporného pohraničia v Luhanskej a Charkovskej oblasti.
Hlavné mesto ukrajinskí obrancovia udržali – ich odpor v kombinácii s chabým ruským zásobovaním a údajne nízkou bojovou morálkou spôsobil, že Rusi na prelome marca a apríla toho roka ustúpili do Bieloruska.
Obrana Kyjeva západných pozorovateľov prekvapila, čo však neskôr vysvetlila bývalá šéfka nemeckej vlády, pôvodne zodpovedná za implementáciu dohôd medzi Ruskom, Ukrajinou a donbaskými separatistami.
Exkancelárka Angela Merkelová, ktorá sa vo formáte normandskej štvorky – Francúzsko, Nemecko, Rusko, Ukrajina – zúčastnila na minských rokovaniach v septembri 2014, v júnovom rozhovore v roku 2025 pre Českú televíziu nepriamo priznala, že spomínané dohody, ktoré mali viesť k akejsi federalizácii Ukrajiny a širším právam pre ruskojazyčných obyvateľov na východe, mali v podstate len získať čas pre Kyjev.
To isté Merkelová povedala už v decembri 2022, čo vtedy hovorca Kremľa Dmitrij Peskov označil za sklamanie. Za rovnaké sklamanie však zrejme považovali aj stratu území na sever od Kyjeva, časti Charkovskej oblasti, z ktorej ustúpili v júni 2022, či z pravého brehu Dnepra v Záporožskej oblasti koncom októbra.
Južný a východný front prepojili sily Moskvy v máji 2022, keď sa obrancovia mesta Mariupol – hlavne z radov „kedysi extrémistického“ pluku Azov Národnej gardy Ukrajiny – vzdali obliehajúcim vojskám. Mesto Cherson s antickou históriou Rusi obsadili ešte v marci počas prvej bleskovej ofenzívy, v novembri však ustúpili v dôsledku ukrajinského tlaku.
Už od leta sa však Moskva sústredila najmä na východnú časť, teda Donbas – ktorého „útlak“ bol zámienkou na vpád vojsk na Ukrajinu. Frontová línia sa teda v južnom priebehu stabilizovala na rieke Dneper, hoci Rusi ešte v marci na pár týždňov obsadili Mykolajiv.
V Luhanskej oblasti v smere na Siverskodoneck a Lysyčansk postúpili sily Moskvy ešte v lete prvého roka vojny, druhé menované mesto padlo začiatkom júla.
Na severnom fronte Rusi čoskoro po invázii zanechali postup na mesto Sumy a držali len časť Charkovskej oblasti. V polovici septembra však Ukrajinci zareagovali prekvapivou protiofenzívou na línii Kupiansk – Lyman, pričom sa im podaril prielom až po mesto Izium. To však Rusi opäť získali v apríli.
Vstup Západu
Bidenova administratíva vstúpila masívnym spôsobom do vojny na strane Ukrajiny. Na belgický bankový zúčtovací systém SWIFT naliehala, aby vylúčil ruské banky, zmrazila ruské dolárové rezervy a uvalila na Moskvu drastické sankcie.
Viacerí analytici preto v začiatkoch vojny tvrdili, že ruská armáda „do niekoľkých týždňov“ skolabuje, front sa rozpadne a Ukrajinci ju zatlačia naspäť. Moskva si však zjavne uvedomila, že jej pokus o bleskovú vojnu nevyšiel pre masívny odpor síl Kyjeva.
A zatiaľ čo sankcie začali ochudobňovať Európu, odstrihli ju od lacných fosílnych palív a vohnali Rusko do náručia Číny a Indie, „medveď“ zmenil bojovú taktiku.
Novou metódou sa stala opotrebovávacia vojna, v rámci ktorej Rusi niekoľko mesiacov bojujú o malý fliačik zeme, dedinu či mestečko, aby vyčerpali a „personálne oslabili“ ukrajinskú armádu. Zjednodušene: aby pozabíjali čo najviac vojakov.
Preto sa najneskôr od začiatku roka 2023 objavili kritické hlasy, ktoré vyzývali na prímerie za každú cenu. Treba si však priznať, že v každej poriadnej vojne existuje na oboch stranách informačný front, na ktorom sa bojuje propagandou.
Tvorcovia západného naratívu preto tieto hlasy začali označovať ako „proruské“, hoci v konečnom dôsledku to boli práve ony, ktoré sa zasadzovali o zachovanie čo najväčšieho počtu ukrajinských životov.
Prezident Joe Biden na prvé výročie vojny vyhlásil, že Západ bude podporovať Ukrajinu „tak dlho, ako to bude potrebné“. Organizácie, ktoré politológ John Mearsheimer nazýva „zahraničnopolitický establišment“, tak znásobili svoje snahy v informačnej vojne.
Táto informačná stratégia však ani v kombinácii s masívnou vojenskou a ďalšou finančnou podporou nebola Ukrajincom veľmi platná. Práve ruská stratégia sa ukázala ako efektívna, hoci si tiež žiada vysoké straty.
Už od leta 2022 totiž Rusi bojovali o viaceré mestá na Donbase, pričom najznámejšie boli Soledar a Bachmut. Prvé menované sa do ruských rúk dostalo v januári 2023, to druhé padlo až v máji. Na týchto príkladoch vidno, že aj malá prevaha v počte vojakov pechoty je predpokladom úspechu.
V júni 2023 spustila ukrajinská armáda rozsiahlu protiofenzívu, od ktorej si prezident Volodymyr Zelenskyj a vtedajší hlavný veliteľ Valerij Zalužnyj sľubovali zastavenie ruského postupu. Generál však nesúhlasil s plánmi dohodnutými na bojových poradách a žiadal mobilizáciu pol milióna Ukrajincov.
Zelenského popularita by tým mimoriadne utrpela – preto Zalužného zosadil a poslal do Londýna ako veľvyslanca. Nahradil ho lojalista Olexandr Syrskyj, ktorý už neviedol žiadny strategicky rozhodujúci protiútok.
Na druhé výročie vojny padla ďalšia z akýchsi pevností ukrajinskej armády – mesto Avdijivka. Boj o ňu trval päť mesiacov, čo západných pozorovateľov opäť viedlo k vyjadreniam spochybňujúcim efektivitu ruskej armády.
Konštatovanie o Syrskom nebolo veľmi férové, keďže 6. augusta Ukrajinci prekvapivo vtrhli do ruskej Kurskej oblasti. Udržali sa tam do apríla 2025, a hoci z taktického hľadiska nedosiahli žiadny cieľ (pôvodným zámerom bolo donútiť Rusov stiahnuť jednotky z Donbasu), išlo o veľké symbolické víťazstvo.
V januári 2025 padlo mesto Kurachove, o pol roka neskôr Časiv Jar. V auguste získali Rusi mesto Toreck, o dnes už známe mestá Pokrovsk či Kosťantynivka boje stále prebiehajú.
Pomalý postup sa Rusom zrejme vyplatil. Prvého júla vyhlásila „hlava“ samozvanej Luhanskej ľudovej republiky Leonid Pasečnik, že územie najvýchodnejšej ukrajinskej oblasti je „úplne oslobodené – na sto percent“.
Hoci túto správu nepotvrdili ministerstvá obrany ani veľké médiá v zúčastnených štátoch, analytické mapy – ako tá projektu DeepState, ktorý spolupracuje s rezortom obrany – naznačujú, že na neobsadenom území neležia žiadne osídlenia.
Rusko považuje Luhansk spolu s Doneckou, Chersonskou a Záporožskou oblasťou za svoje územie a tvrdí, že patria pod jeho jadrový dáždnik. Štvoricu oblastí na severozápadnom pobreží Azovského mora jednostranne anektovalo ešte 30. septembra 2022, pričom cieľom bolo strategické zabezpečenie vodnej plochy a potenciálnych obchodných trás.
Američania chcú hodiť vojnu na Európu, niektorí rukavicu prijali
Súkolie vojnového besnenia by sa čoskoro zastavilo – v prospech Rusov –, nebyť masívnej západnej podpory. Hoci Kyjev stále nedostal nemecké rakety dlhého dosahu Taurus a len pár dní pred koncom funkčného obdobia Biden povolil útoky americkými zbraňami na Rusko, USA aj EÚ dlhodobo lejú na Ukrajinu miliardy dolárov a eur.
Je otázne, či by sa bez tejto podpory ukrajinská obrana udržala – hoci treba konštatovať, že práve počas vojny zaznamenali ukrajinské dronové technológie najväčší technologický pokrok. To sa však stalo realitou až v neskorších fázach vojny.
Staronový prezident USA Donald Trump ešte v predvolebnom období označoval Zelenského za „obchodníka“, neskôr dokonca za „diktátora bez volieb“. Začiatkom leta však opäť začal pôsobiť zahraničnopolitický establišment a republikánsky Biely dom otočil.
Trump doteraz každé rozhodnutie, ktoré by Ukrajinu nechalo napospas Rusku, do niekoľkých dní či týždňov zvrátil. Aj februárová hádka prezidentov v Oválnej pracovni nemala v podstate žiadny efekt na uzavretie dohody o spoločnej ťažbe minerálov na východe.
Nedávno využil jeden z bývalých vrcholných amerických diplomatov Ivo Daalder priestor v týždenníku, ktorý podlieha spomínanému zahraničnopolitickému establišmentu – ide o spoločný euroamerický magazín Politico.
Sme vo vojne s Ruskom?
Bývalý veľvyslanec USA pri NATO napísal koncom septembra článok s názvom „Európa je vo vojne s Ruskom, či sa jej to páči, alebo nie“. Práve rozsiahlu európsku podporu, ktorá bola v súčte vyššia ako tá americká, spomína diplomat holandského pôvodu len okrajovo, zato však považuje údajne ruské drony nad Poľskom či Rumunskom za „prejav zaťahovania Európy do vojny“.
Podobne považuje „ruské kybernetické útoky“ na domácu infraštruktúru za európsko-ruský front aj bývalá šéfka britskej tajnej služby MI5 Eliza Manninghamová-Bullerová. Spojené kráľovstvo podľa nej „už môže byť vo vojne s Ruskom“, vyhlásila.
Je nanajvýš podozrivé, že tieto vyjadrenia prichádzajú od veteránov organizácií, ktoré spadajú práve pod nálepku „hlbokého štátu“ (deep state) či spomínaného establišmentu. Zároveň je otázne, koľko potrvá, kým tento nový naratív o „európskej vojne s Ruskom“ preberú aj niektorí politici.
Medzi Európou a Ruskom síce nie je vojna, no už ani mier, nenechal na seba čakať dlhoročný právnik investičnej firmy BlackRock Friedrich Merz. Kancelár, ktorého predošlou pracovnou činnosťou bolo dohliadať na liberálnu ortodoxiu prostredníctvom ESG skóre, tak okamžite prijal čerstvo vytvorený naratív, ktorý predstavili „kariérni diplomati“ a tajné služby.
Tento nový naratív však nehovorí nič o zapojení Spojených štátov do vojny s Ruskom. Ak ho teda vnímame ako súčasť snáh o zníženie americkej vojenskej prítomnosti na starom kontinente, pravdepodobne ide o Trumpovo pilátovské umývanie si rúk nad rusko-ukrajinskou vojnou.
Nebolo by to prekvapivé, keďže republikán považuje vojnu vo východnej Európe a jednu z najničivejších od konca druhej svetovej vojny za „problém svojich predchodcov“ Baracka Obamu a Bidena. Pre Európu by však „zapojenie“ mohlo skutočne vyústiť do otvorených nepriateľských akcií zo strany Moskvy.
Je však nepravdepodobné, že by sa do týchto potenciálnych protieurópskych operácií zapojila aj ruská pechota. Práve jej postup sa vyznačuje takmer mizivou rýchlosťou a zároveň nejde o jedinú zložku ozbrojených síl – vzdušné, dronové, kybernetické či vesmírne sily sú v 21. storočí bežnou realitou.
Priemerný zisk územia po odrátaní ukrajinských protiútokov sa z roka na rok i medzimesačne menil. Zatiaľ čo do decembra 2022 Rusi obsadili či „oslobodili“ 67- až 77-tisíc štvorcových kilometrov, v marci kontrolovali dokonca 163-tisíc štvorcových kilometrov (teda 27 percent územia), po protiofenzíve a stratách viacerých regiónov boli ruské zisky na úrovni 2 575 štvorcových kilometrov ročne.
Mesačné zisky tak rádovo klesali z približne päťtisíc štvorcových kilometrov mesačne v roku 2022 cez 40 až 50 štvorcových kilometrov v roku protiofenzívy, asi 347 štvorcových kilometrov vlani až po 368 štvorcových kilometrov do júla 2025.
Priznajme, že ide o analýzu modelu Gemini na dátach neokonzervatívneho Inštitútu pre štúdium vojny (ISW). Podobné údaje – hoci odvolávajúce sa na databázu CIA World Factbook – uviedol aj ChatGPT.
Nedávna reportáž denníka New York Times, ktorú zverejnil aj Štandard a ktorá sa odvoláva na ukrajinský DeepState, zase tvrdí, že Rusi v posledných mesiacoch postupujú rýchlosťou 440 až 560 štvorcových kilometrov mesačne. Všetky analýzy však zhodne dokazujú, že Rusi obsadili približne pätinu ukrajinského územia.
Najneskôr v auguste definitívne vstúpili do ďalšej oblasti – Dnepropetrovskej, pričom sa podľa ukrajinskej tajnej služby pripravujú na opätovné prepadnutie Charkovskej oblasti. Na severe Sumskej od začiatku vojny Rusi zachovávajú front.
Tak ako Zenónova korytnačka napriek svojej pomalosti vyhrala preteky proti Achillovi, aj ruská armáda vojnu zrejme vyhrá. Aj keď o podobe tejto výhry ešte nie je rozhodnuté.
Autor: Samuel Burda