Ako sa rodila prekvapivá zmena ústavy

Namodro svietiaca tabuľa v parlamente v pondelok dopoludnia zaskočila všetkých vrátane najzorientovanejších konzervatívnych komentátorov, ktorí majú v konzervatívnych kuloároch dobrý prehľad. Nikto do poslednej chvíle neveril, že by za návrh mohlo hlasovať 90 poslancov.

Napohľad náhla zmena postoja dvoch poslancov Hnutia Slovensko, o ktorej sa nevedelo do poslednej chvíle, bola napokon jedným z dôvodov, prečo zmeny prešli.

Začiatok na Devíne

Na počiatku tohto zásadného zvratu, ktorým sa Slovensko stalo inšpiráciou pre celú Európu a ukázalo, že progresívnym úletom je možné vytvoriť priehradu, bol prejav premiéra Roberta Fica na Devíne, kde rečnil o „hrádzi proti progresivizmu“.

Podpredseda KDH a právny expert hnutia Viliam Karas vtedy na rozdiel od mnohých iných v jeho prostredí nezačul škrípanie pekelných brán, ale zacítil príležitosť a začal pripravovať ústavné zmeny, na ktoré sa napokon nechala presvedčiť aj strana Smer. Spolu so svojím tímom „vylepšil“ návrhy premiérskej strany.

Dôležitú rolu zohrali kľúčoví ľudia v KDH, ktorí včas pochopili, že strana Smer, Hnutie Slovensko a Progresívne Slovensko chcú konzervatívne hnutie vykostiť – každá z vlastného voličského uhla a svojím spôsobom.

Kresťanskí demokrati sa ocitli v situácii, keď museli konať rázne a prejsť do protiútoku, teda ukázať, že nie sú len prívesok ani jednej z dotyčných nepriateľských strán, ktoré by si ich rady osedlali, ale dokážu konať suverénne a vo vlastnom záujme.  

Napriek tomu sa presadenie ústavy do poslednej chvíle nejavilo ako priechodné. Zdalo sa, že agresívna a masívna dezinformačná kampaň progresívneho prostredia dosiahla svoj cieľ, keď nalomila troch poslancov „ústavnej koalície“ z KDH a Hlasu (František Majerský, František Mikloško, Ján Ferenčák). Nedávne úmrtie Anny Záborskej sa medzi progresívcami považovalo za posledný klinec do rakvy v rámci navrhovaných zmien v ústave.

Kľúčové udalosti sa však udiali krátko pred hlasovaním. Úspech bol poskladaný z mnohých čriepkov, z ktorých každý jeden zapadol na správne miesto. Pri spätnom pohľade sa javí až zázračne a prudko nepravdepodobne, ako mohli všetky kúsky mozaiky do sebe správnym spôsobom a v správnom čase zapadnúť.

Niektoré sú pritom z kategórie bizarných. Keď vo štvrtok Smer vyhlásil, že o ústave sa bude hlasovať len raz, pričom koalícia dodá dohodnutých 78 poslancov. Následne hlasovanie rýchlo zrušili, pretože zistili, že sa im „stratil“ poslanec Hlasu Ján Blcháč. Vysvitlo, že ako primátor Liptovského Mikuláša odišiel na oslavy 20. výročia Katolíckej univerzity v Ružomberku. Možno aj arcibiskup Bober, s ktorým sa tam stretol, mohol zostať zaskočený, prečo sa Blcháč v tomto čase nenachádza v parlamente. Smer rýchlo hlasovanie presunul na ďalší deň. Medzi poslancami KDH panuje presvedčenie, že vo štvrtok by hlasovanie neprešlo – aj keby bol Blcháč na správnom mieste.

Poplach v Matovičovom hnutí

Mimochodom, nie je náhoda, že oba rozhodujúce hlasy patrili členom kresťanských charizmatických spoločenstiev. Tento prvok tiež zohral svoju rolu. Daný fenomén v našej domácej politike pôsobil často zmätene, napokon, zrodil zatiaľ najprogresívnejšieho slovenského premiéra, disponujúceho „darom“ zmätenia jazykov. V piatok však zohral pozitívnu rolu vzhľadom na podporu, ktorá sa Krajčímu a Krátkemu z tohto prostredia dostala a pomohla im konať podľa svedomia napriek všetkému riziku.

Ide o intímnu tému, o ktorej azda raz verejne viac porozprávajú, nateraz však môžeme hovoriť o tom, že Slovensko možno prvýkrát zažilo pri vážnom politickom hlasovaní vnútornú drámu svedomia, ktorú dvojica poslancov víťazne vybojovala napriek plnému vedomiu, že ich to môže stáť politickú kariéru. Ide o výnimočný úkaz, ktorý v politike nie je vidieť veľakrát za život.

Rozhodnutie poslancov za Hnutie Slovensko Krajčího a Krátkeho sa totiž rozhodujúcim spôsobom sformovalo práve až v osudný deň hlasovania, teda na druhý deň v piatok ráno. Keďže v ňom nebol žiaden politický kalkul, žiadna výhoda pre nich (práve naopak) či širšia stratégia, do poslednej chvíle sa o ňom v širšom priestore netušilo.

Predseda Hnutia Slovensko Igor Matovič síce hovorí, že v jeho poslaneckom klube sa smie hlasovať slobodne, no na Mareka Krajčího a Rastislava Krátkeho je vraj nahnevaný – vraj preto, že na poslednú chvíľu bez varovania zmenili postoj.

Ak by sa však o ich obrate vedelo skôr, je veľmi pravdepodobné, že zmeny v ústave by neprešli. V strane Hlas je viacero poslancov, ktorí síce svoj hlas prisľúbili, je však silne otázne, či by hlasovali aj v prípade, ak by vedeli, že hlasovanie bude úspešné. Ľudia z prostredia PS už spustili nahnevané verejné výčitky viacerým poslancom za Hlas, prečo za novelu ústavy hlasovali napriek tomu, že napokon prešla. Je možné, že progresívne kádre mali viacerých ľudí podchytených podobne, ako vydierali Františka Majerského z KDH, ktorému sa vyhrážali, že nepodporia jeho kandidatúru na primátora Popradu.

Komplikácia pre Druckerovu školskú novelu

V každom prípade, novela ústavy skomplikuje Druckerovu školskú novelu, ktorej odporcovia najnovšie získali ústavné páky.

Tie ústava posilňuje aj v rukách rodičov, ktorí budú mať silnejšie právo rozhodovať o výchove vlastných detí v školskom prostredí, čo je veľká téma progresívnych kruhov okolo Druckera.

Lenže o úspechu novely rozhodli aj ďalšie faktory, bez ktorých by to na deväťdesiatku nemuselo stačiť.

Zhodou náhod bola práve počas hlasovania na návšteve Slovenska Olivia Maurelová, neveriaca ateistka, ktorá sa narodila zo surogátneho materstva a po celom svete svedčí o zákernosti a zvrátenosti tohto obchodu. Pani Olivia písala poslancom, apelovala na ľudské práva a intenzívne sa angažovala, aby ústavné zmeny prešli. Bola to náhoda, že ju Nadácia Fides et Ratio pozvala na Slovensko práve v tomto čase, ale jej svedectvo a ľudskoprávny boj mali svoj význam.

Progresívny príspevok do ústavnej mozaiky

Na záver by sme nemali zabudnúť ani na príspevok progresívnych politikov, bez ktorých by zmeny takisto pravdepodobne neprešli. Aj oni pridali svoj kúsok, bez ktorého by mozaika nebola úplná.

Jeden z poslancov koalície (redakcia nemá súhlas na zverejnenie jeho mena) zvažoval za novelu ústavy nehlasovať. Mária Kolíková z SaS ho však vo štvrtok svojím plamenným výstupom v parlamente krátko po 17. hodine „presvedčila“.

V kuloároch sa šíri, že ho jej hysterický prejav natoľko zdesil, že sa napokon rozhodol hlasovať za. Aj to mohol byť kľúčový moment, bez ktorého by sa deväťdesiatka rozsypala.

A napokon, Progresívne Slovensko minulý týždeň hlasovalo so Smerom za zrušenie dňa pracovného pokoja na sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Padol tak princíp, že so Smerom sa hlasovať nesmie a nesmú tak robiť ani tí, ktorí s navrhovanými zmenami súhlasia, pretože sa dopúšťajú spolupráce s mafiou. Po kroku PS už ani tí najpochabejší tento názor nemohli brať vážne.

Progresívne Slovensko síce so Smerom hlasuje pomerne často (najviac zo strán opozície), keďže v strane sa podľa všetkého naozaj verí, že vyššie spomenutý princíp platí len pre ostatných, ale nie pre nich ako nositeľov pravdy. Lenže dezorientovanosť progresívcov pár dní pred hlasovaním o ústave zaskočila aj ich vlastné kruhy.

Ich omyl je síce úsmevný, no má prozaické vysvetlenie. Progresívne Slovensko v tých dňoch plánovalo svoju kampaň na východnom Slovensku, kde sa chceli hrať na konzervatívne hnutie, ktoré zastáva záujmy miestnych proti Ficovi a v tomto východniarskom prostredí bojuje napríklad za pravoslávne Vianoce.

Preto v parlamente hlasovali so Smerom za výmenu 6. januára za 15. septembra. Vlastne chceli vymeniť „šesť kráľov“ (ako to opísala Irena Biháriová) za Sedembolestnú. Pravdepodobne netušiac, čo v skutočnosti činia.  

A tak dokonali svoj progresívny zmar pri ústave.