Podobný vzorec sa objavil o niekoľko mesiacov neskôr po prepustení izraelských rukojemníkov v októbri 2025. V Izraeli Donalda Trumpa oslavovali politické aj náboženské hlasy ako „osloboditeľa“. Predseda Knesetu Amir Ohana ho prirovnal ku Kýrovi Veľkému, perzskému panovníkovi zo 6. storočia pred Kristom, ktorý umožnil Židom návrat z exilu. Podľa Ohanu je Trump „osobnosťou židovských dejín, ku ktorej musíme hľadať paralelu až spred dva a pol tisícročia“.
Toto prirovnanie Trumpa ku Kýrovi nie je len teologicky sporné, ale predstavuje nebezpečnú mýtizáciu politickej moci. Robí z politika spasiteľa a zneužíva náboženské symboly v prospech svetských záujmov.
Teologička z rakúskeho Grazu profesorka Irmtraud Fischerová to označila za „znepokojujúce miešanie náboženstva a politiky“, ktoré ohrozuje demokratického ducha. Aj profesor Oliver Dyma z Münsteru upozorňuje, že evanjelikálne hnutia v USA používajú Kýrovu metaforu na podporu svojho apokalyptického chápania spásy – chápania, ktoré ignoruje historické a teologické hranice a nábožensky ospravedlňuje vlastnú mocenskú politiku.
Ak sa politik začína označovať za „pomazaného“ či dokonca „Mesiáša“, teológia stráca svoj kritický odstup a stáva sa náchylnou na ideologické zneužitie.
Nebezpečná jednota oltára a trónu
Za takýmito javmi sa skrýva starý a stále sa opakujúci vzorec: pokušenie „symfónie“, údajne harmonickej, v skutočnosti však nebezpečnej jednoty oltára a trónu. Od čias Byzancie sprevádza dejiny Cirkvi najmä na Východe od Konštantína Veľkého až po Moskvu.
V Rusku je toto prepojenie dnes obzvlášť zreteľné. Patriarcha Kirill I. (Vladimir Michajlovič Gunďajev) v posledných rokoch opakovane nábožensky povyšoval prezidenta Vladimira Putina, označujúc ho dokonca za „zázrak Boží v dejinách Ruska“.
Od anexie Krymu (2014) a najmä od začiatku vojny proti Ukrajine (2022) Kirill ospravedlňuje ruské politické konanie teologickým jazykom. Požehnával zbrane, chválil vojakov, udeľoval kríže s Putinovými iniciálami, prirovnával ho k svätému Vladimírovi Veľkému a vykresľoval vojnu ako metafyzický boj proti Západu.
Kríž – kedysi znamenie obety a zmierenia – sa tak stal emblémom národnej sily: zneužitý náboženský symbol v službách propagandy.
Pokušenie zahaliť politickú moc do náboženského lesku
V porovnaní s tým pôsobí Elpidophorovo gesto voči Trumpovi síce nevinnejšie, no dotýka sa toho istého citlivého bodu: pokušenia zahaliť politickú moc do náboženského lesku.
Či už je Trump predstavovaný ako nový Konštantín, nový Kýros, alebo Putin ako Bohom poslaný vládca a nový Vladimír, v každom prípade sa sväté zneužíva na ospravedlnenie svetskej moci. Cirkev však nemá stáť v tieni moci ani sa podriaďovať politickým záujmom.
Jej poslaním je vydávať svedectvo pravdy, nie posväcovať autoritu. Kristov kríž nie je symbolom politickej sily, ale znakom Božej obety a všeobecnej spásy.
Práve v čase, keď sa náboženský jazyk opäť stáva zbraňou v politickom diskurze, je potrebné jasne rozlišovať. Viera sa nesmie stať kulisou pre mocenské ambície.
Cirkev musí mať odvahu zachovať si odstup – a aj voči najmocnejším ohlasovať oslobodzujúce evanjelium: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18, 36).
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.sk.
