Emisné odpustky sú ako nová dogma

Európska únia našla svoj moderný ekvivalent stredovekých odpustkov. Tentoraz sa nepredávajú listiny z Ríma, ale „zelené odpustky“ z Bruselu – emisné kvóty.

Každá tona oxidu uhličitého má svoju cenu a kto ju vypustí, musí zaplatiť očistné. Hlavné línie emisných kvót obhajujú túto morálnu linku. Nejde však len o trestanie hriešnikov tým, že viac zaplatia, ale ide o výchovný prostriedok.

Vyšším poslaním je vychovávať priemysel a domácnosti k šetrnejšiemu správaniu. Pod touto maskou ušľachtilých záujmov sa však skrýva pragmatická realita. Emisná kvóta v skutočnosti nie je nič iné ako daň, ktorá má financovať fungovanie Európskej únie.

Emisné kvóty v skutočnosti prispejú k posilneniu moci Bruselu, ktorý získa nezávislé zdroje na svoje fungovanie. Nejde len o otázku fungovania, ale vďaka získaným peniazom bude EÚ financovať svoj plán premeny životného štýlu väčšiny Európanov pod zámienkou ekológie.

Spresnime, že už od roku 2021 má EÚ nárok na štvrtinu výnosov z aukcií kvót.

Rozšírenie systému ETS: zvýšenie moci a ziskov EÚ

Nové rozšírenie systému ETS 1 na ETS 2 tento systém ešte viac upevní a zvýši zisky Európskej únie. Zmena tohto systému je však ohraničená dobrými úmyslami. Systém ETS 1 pokrýval približne 40 percent emisií v EÚ – najmä energetiku, priemysel a letectvo.

Rozšírenie na vykurovanie, palivá a menšie odvetvia má pokryť až 75 percent emisií v EÚ. Hlavné tvrdenie v prospech zavádzania nových kvót je zníženie emisií od roku 2005 o 40 percent v sektoroch pokrytých ETS 1. Na prvý pohľad to znie ako skvelá správa. Lenže toto zníženie nie je iba zásluhou toho, že firmy prešli na čistejšiu a ohľaduplnejšiu výrobu voči životnému prostrediu.

Otázkou je, či táto zmena nebola docielená deindustrializáciou Európy, teda zatváraním firiem, ktoré sa presťahovali do iných častí sveta, kde nemusia platiť. Podiel priemyslu na hospodárstve sa v Európskej únii dlhodobo znižuje, keď klesol z 20,7 percenta HDP v roku 2005 na súčasných 19 percent. A napríklad vo Francúzsku za dve dekády z 19,6 na 17,5 percenta.

V absolútnych číslach ide o stovky miliárd eur. Tento trend ukazuje, že priemyselná základňa Európy slabne, a to aj v čase, keď má zvládnuť najväčšiu transformáciu svojej histórie – prechod na nízkouhlíkovú ekonomiku.

Emisné kvóty ako komodita: problémy s trhom

Keď sa zmierime s existenciou emisných kvót ETS 2 ako nutného zla, nájdeme ďalší problém. Emisné povolenky fungujú ako komodita na burzovom trhu. Inak povedané, ich konečnú cenu určuje trh.

Tieto povolenky sa obchodujú predovšetkým na lipskej burze a od roku 2022 ich cena osciluje medzi 60 a 100 eurami. To je relatívne vysoká volatilita. Keďže ide o trhový mechanizmus, EÚ nemá možnosť tento trh priamo ovplyvňovať. V prípade vysokej ceny sa môže rozhodnúť vydať v nadchádzajúcom období viac kvót, a tým cenu znížiť.

Dôležité je slovo „môže“. Ak nebude dostatočná politická vôľa alebo Únia nebude dostatočne akčná, môžu nás čakať obdobné problémy, aké sme zažili na lipskej burze s elektrickou energiou. Mechanizmy trhu by mali fungovať, aby sa cena kvót ustálila. To však neznamená, že budeme ušetrení od trhových turbulencií.

Druhý problém, ktorý je možno závažnejší ako turbulencie na trhu, je, že volatilita ceny kvót znemožňuje presný odhad vplyvu zavedenia ETS 2. Vďaka tomu nie je možné viesť racionálnu debatu na túto tému.

Spoločnosť PwC vypracovala štúdiu odhadu nákladov vplyvu zavedenia kvót ETS 2 pre české domácnosti v rokoch 2027 až 2032. Pracuje s dvomi scenármi: kvóta za 45 eur a 75 eur. Scenáre PwC počítajú so zvýšenými nákladmi domácností vo výške 300 až 500 českých korún (do 20 eur) mesačne, teda až šesťtisíc korún (takmer 250 eur) ročne navyše. Tieto náklady sa premietnu všade, takže kvóty budú silne proinflačné. Hlavným nedostatkom štúdie je, že oba scenáre sú príliš optimistické. Aktuálna cena kvóty je 79 eur a ceny okolo 100 eur nie sú výnimkou. Táto štúdia je teda príliš optimistická.

Sú aj oveľa hrozivejšie scenáre. Český ekonóm Lukáš Kovanda napríklad predpokladá, že v roku 2030 si bude priemerná česká domácnosť z dôvodu emisných povoleniek ročne priplácať viac než tritisíc eur. S podobným vývojom sa stotožňuje aj slovenský šéf envirorezortu Tomáš Taraba. Ten hovorí o absurdnom systéme, ktorý má ľuďom spoplatniť kúrenie a jazdenie do práce. „Na jednu domácnosť to vychádza až tritisíc eur ročne,“ zdôrazňuje.

Druhým protiargumentom je, že cena kvót nemá strop. Domácnosti tak môžu byť pravidelne ochudobňované. A tretí záver, ktorý štúdia jasne ukazuje, je, že najväčší vplyv pocítia domácnosti zo strednej triedy.

Bohatých ľudí príplatok 200 eur mesačne naozaj nerozhodí. A pre tých najchudobnejších má EÚ v zálohe Sociálny klimatický fond (Social Climate Fund, SCF), ktorý má byť spustený spolu so systémom ETS 2 v roku 2026/2027. Z tohto pohľadu sú emisné kvóty len ďalším nástrojom na prerozdeľovanie a môžu slúžiť aj na to, aby výrazne oslabili stredná trieda. No práve ona je dôležitá na to, aby spoločnosť nespadla do extrémizmu.

Európska únia si tak dlhodobo podrezáva konár, keď hovorí o náraste populizmu a extrémizmu, a pritom miznutím strednej triedy populizmus živí. Vplyv bude najväčší na domácnosti, ktoré kúria plynom a dvaja členovia potrebujú jazdiť do práce autom.

Ilúzia slobody voľby v klimatickej politike

Nakoniec sa ukazuje, že sloboda voľby je v emisnej politike skôr ilúziou. To, čo vyzerá ako individuálne rozhodnutie – či jazdiť autom, kúriť plynom, alebo investovať do tepelného čerpadla –, je v skutočnosti rámcované politikou, ktorá čoraz viac tlačí občanov do vopred vybraných riešení.

Najprv ste dostali dotáciu, aby ste si zaobstarali nový plynový kondenzačný kotol, dnes za jeho prevádzku budete platiť, pretože už nie je „dostatočne ekologický“. A ktovie, či o pár rokov rovnaký osud nepostihne aj tepelné čerpadlá či diaľkové vykurovanie.

Európska klimatická politika tak kladie ťažké bremeno na jednotlivcov, ale zároveň sa vyhýba odpovedi na základnú otázku: kde je hranica medzi legitímnou reguláciou a sociálnym inžinierstvom, ktoré pod zástavou zelenej transformácie určuje ľuďom, ako majú žiť?