S Matovičom to nejde, bez neho tiež nie. Bezradnosť opozičnej „politiky“

Progresívne Slovensko ako opozičný líder ešte pred hlasovaním o ústave prišlo s nápadom spoločného protivládneho postupu, v ktorom však obišli Igora Matoviča. Bol to zámer. Pochopiteľný.

Michal Šimečka povedal, že problém s Igorom Matovičom sa týka pojmu „stabilná vládna väčšina“, ktorú chcú vytvoriť. A taká väčšina sa vytvoriť, prirodzene, s Igorom Matovičom nedá.

Druhý problém však spočíva v tom, že bez neho súčasná opozícia nedokáže vytvoriť žiadnu. Alternovať hnutie Slovensko stranou Hlas je zas problematické nielen pre kultúrny radikalizmus progresívcov, ale tiež preto, že nechutné útoky na Pellegriniho si v jeho strane ešte dobre pamätajú.

Problém, pravdaže, Šimečka pomenoval správne, to tušia všetci (a najviac Robert Fico, ktorý s touto nášľapnou mínou u svojich súperov kalkuluje). Šimečka však stále nijako nenaznačil, ako by sa spojeniu s Matovičom mohli vyhnúť.

Líder opozície pritom opakuje rovnakú chybu ako pred parlamentnými voľbami v roku 2020. Progresívne Slovensko/Spolu, SaS a strana Za ľudí vtedy zatrúbili do boja s podobným pokrikom a pred voľbami zložili „novú vládu“, do ktorej ešte milosrdne prijali aj omilostených "fašistov z KDH" (presne takto ich progresívci chápu, ako sme videli aj na ich zradikalizovaných reakciách po ústave).

Háčik s progresívnymi projekciami žiarivých budúcností a svetlých zajtrajškov spočíva v tom, že existuje len v tej projekcii.

Už vtedy bolo zrejmé, že bez Matoviča a Sme rodina sa nezaobídu. Rozhodli sa ich však izolovať a verili, že volič to pochopí. Nepochopil. Napokon sa PS a Spolu do parlamentu vôbec nedostali, strana exprezidenta Andreja Kisku a SaS preliezli len veľmi tesne. Naopak, Matovič suverénne vyhral voľby a spolu so Sme rodina sa stali jadrom novej vlády, z ktorej predvolebný „líder“ Andrej Kiska rýchlo zdupkal.  

V progresívnom prostredí v súlade so svojimi nábožnými cieľmi dnes opäť veria, že tieto zaklínacie praktiky tentoraz vyjdú. Toto voodoo síce spoľahlivo funguje, ale má opačný efekt. Čím viac Matoviča rituálne preklínajú, líder Obyčajných je čoraz silnejší.

Aktuálne to vyzerá na rovnaký scenár. Progresívci si nakreslili vládu, po ktorej túžia, nie vládu, ktorá je realistická. Ponúkli síce vysvetlenie, prečo to s Matovičom nejde (to sme ani veľmi nepotrebovali). Neponúkli však zároveň žiadne dôveryhodné vysvetlenie, ako by to bez Matoviča išlo.

A Matovič je pred bránami

Hnutie Slovensko však bude zrejme rásť. Jednak sa mu do preferencii často nezarátava strana Za ľudí, ktorá má k Matovičovi stále blízko (hoci v strane kvôli tomu rastie napätie). Bývalá Kiskova strana nám zmizla z dohľadu, ale vďaka intenzívnej komunikácii so svojím voličským jadrom na sociálnych sieťach si stále udržuje dvojpercentnú podporu, ktorá je viazaná najmä na Veroniku Remišovú.

Nie je vylúčené, že matovičovci sa napokon spoja aj so stranou Sme rodina (tri percentá), ktorá zrejme nebude mať inú možnosť.

A napokon, opozičná politika sa čoraz viac realizuje formou pouličných kampaní postavených na hnevlivých emóciách, no bez zrozumiteľnej politickej vízie. Do fanatizmu čoraz viac eskalujú aj opozičné protesty na námestiach. A to je priestor, kde Matovič ostatných opozičníkov spoľahlivo prevalcuje. To, že ho ostatní opozičníci na ne nezavolali, ho svojím spôsobom oslobodzuje a ponecháva mu samostatný priestor.  

Problém pre konzervatívcov

Šimečkova platforma bez Matoviča je však osobitný problém pre KDH, a to bez ohľadu na to, že do nej Majerský formálne nevstúpil.   

KDH Šimečkovi odpovedalo, že do podobného spájania sa nechystá a je dôležité, aby svoju pozíciu udržalo. Vážnejšie to však bude s poslancami, ktorí sa radi nechajú nátlakovou hrou progresívnych denníkov ľahko ovplyvniť.

Poslanci František Majerský a František Mikloško napríklad nehlasovali za zmenu ústavy, keďže vraj nechcú stranu rozdeľovať (podľa tejto logiky zvyšných deväť poslancov KDH stranu zrejme rozdeľuje). Progresívci a ich denníky skrátka vedia, kde a ako majú zatlačiť a v tejto chvíli vedenie strany nemá nič pod kontrolou. 

V strane si akiste pamätajú na to, ako súčasný poslanec za liberálov Alojz Hlina – kedysi za zvláštnych okolností predseda KDH – vtedy kresťanských konzervatívcov zavliekol paktom s progresívcami do slučky, z ktorej strana hlavu už nedokázala vyvliecť a skončila mimo parlament.

Šimečka dokonca aj iniciatívu Tresk vníma ako spôsob, ktorý by mal opozíciu spojiť na ekonomických reformách. Ak by sa to podarilo, šlo by o vzácne spojenie zeleného socializmu a pravicovou hospodárskou politikou. Takže tadeto cesta tiež nevedie.

Osamotenosť v opozícii ako ďalšia forma slučky

KDH na mítingoch spolu s troma progresívnymi stranami (PS, Demokrati, „nová“ SaS), najnovšie „posilnených“ o zradikalizovaných Demokratov, sa opäť ocitajú s hlavou v slučke. Jediní konzervatívni spojenci v opozícii sa totiž nachádzajú v Matovičovej strane. A to nie je spojenec, za ktorého by ste boli dvakrát vďační. Jeden krát by však v KDH byť mali. Bez neho zostanú v opozícii osamotení – a teda bezbranní.

Len si to predstavte. KDH má vstupovať do spolupráce s troma zradikalizovanými progresívnymi stranami, ktoré s ním nemajú nič spoločné, pričom to radi verejne demonštrujú. Všetky tri sa svorne zjednotili v kydaní na KDH tými najhlúpejšími predsudkami napríklad o tom, ako toto hnutie už nie je súčasťou slušnej spoločnosti, ale „Ficových hodnôt“.

Manévrovací priestor kresťanských konzervatívcov bude najmä vo finiši kampane veľmi úzky. Ako vyzerá snaha o zjednotenie v progresívno-komsomolskom ponímaní, pocítil Milan Majerský na vlastnej koži počas opozičného mítingu, kde na neho dav skandoval, aby nehlasoval so Smerom za zmeny v ústave. Tie sú pritom jadrom politického programu KDH a ich presadenie by mu svojím spôsobom pomohli aj v prípade, ak by vstúpil do koalície s PS.

Dnes by už na Majerského na tom mítingu nepískali, ale obhádzali ho rajčinami. A možno aj niečím horším. Opozičné prostredie sa čoraz viac radikalizuje a od KDH vzďaľuje.

Podobný tlak, aby sa KDH vzdalo samej seba a poslušne slúžilo cudzej agende v mene zjednotenia (ako sa ten pojem používa v súčasnom orwellovskom slovníku), kresťanskí konzervatívci schytávajú aj od svojich „partnerov“ a ich denníkov takmer pri každej kultúrnej téme. 

Vráťme sa však oblúkom ešte k tomu nešťastnému Matovičovi. Napriek všetkému je tu totiž jeden vážny dôvod, prečo KDH nemôže rozvíjať opozičnú spoluprácu výlučne so svojimi nepriateľmi bez neho.

Aj napriek tomu, že Richard Vašečka opustil poslanecký klub Slovensko – Za ľudí – KÚ, nie je vylúčené, že Matovič na svojej kandidátke bude mať okrem Mareka Krajčího aj Kresťanskú úniu, ktorá už dvakrát dokázala KDH dostať vo voľbách pod kvórum, pričom KDH sa v prieskumoch neustále potáca v rovnako rizikovom pásme ako v období krátko pred nešťastnými voľbami 2016 a 2020, keď skončili tesne pod hranicou zvoliteľnosti.

Tento Damoklov meč visí nad kresťanskými konzervatívcami dodnes. Mítingové spojenectvo KDH s progresívcami by mohlo fungovať, ak by v ňom partia okolo Milana Majerského nezostala osamotená v mori progresívneho nátlaku na „zjednotenie“.

KDH účasť na opozičných protestoch pritom ani veľmi nepomáha. Voliči tejto strany síce radi prídu demonštrovať nespokojnosť na námestie, ak ide o slušný protest. Nepatria však medzi pouličných radikálov. Na opozičných mítingoch je preto konzervatívnych voličov cítiť čoraz menej. Mnohých z nich na protestoch zaskočil práve progresívny radikalizmus, z ktorého im je nevoľno.

Prílišné spájanie s progresívcami tak môže KDH uškodiť. Ak matovičovci zostanú izolovaní a KDH príliš blízko k progresívnym stranám, pomôže to Krajniakovej KÚ. Tá sa ľahko predstaví ako alternatíva a môže prevziať z KDH to osudové percento, ktoré môže opäť rozhodovať o ich parlamentnom prežití.

Jeden zo želených zákonov nášho domáceho konzervatívneho prostredia znie, že KDH nikdy nedá KÚ takú ponuku na predvolebnú kandidátku, ako im poskytne Matovič. A KÚ napokon ani nemá veľmi na výber.

Aj preto je opozičný osud KDH a Matoviča prepojený a nedá sa predtým ujsť.