Ako odporuje Venezuela americkému impériu? Invázia sa odkladá, ropa plynie ďalej
Spojené štáty od roku 1823 vnímajú západnú pologuľu Zeme ako svoj „zadný dvor“. Na krajiny Južnej Ameriky, ktoré z pohľadu Washingtonu odmietajú spoluprácu, preto vyvíjajú nátlak, čoho najčerstvejším príkladom je práve Venezuela.
Juhoamerické štáty pritom v dejinách oscilovali medzi tvrdo ľavicovými vládami a „pravicovými“ diktatúrami. Až v súčasnosti sa v niektorých z nich dostávajú k moci volení pravicoví prezidenti, predovšetkým v Argentíne a v Ekvádore. Práve Javiera Mileiho a Daniela Nobou považuje prezident USA Donald Trump za svojich spojencov – rovnako ako svetové médiá.
Krvavé kyvadlo dejín
Venezuelská bolívarovská republika nie je výnimkou z tohto pravidla. Po vojne za nezávislosť od Španielska, ktorú viedol generál Simón Bolívar, sa krajina stala časťou väčšieho celku, známeho ako Veľká Kolumbia (Gran Colombia). Generál sa neskôr stal prezidentom bývalého Horného Peru (dnes Bolívia na jeho počesť), vnútorné pnutia však spôsobili rozpad a niekoľkonásobné prekresľovanie hraníc.
Začiatkom 20. storočia nastúpil do prezidentského úradu Juan Vincente Gómez, ktorého vládu ukončila až smrť v roku 1935. Hoci nevládol oficiálne, bol najvyšším vojenským veliteľom a de facto diktátorom, ktorý využíval svojho brata a ďalších ľudí ako bábkových prezidentov.
Jedným z bojovníkov proti Gómezovi bol Pedro Pérez Delgado, pradedo neskoršieho vládcu, ktorý sa stal najznámejším prezidentom súčasnej Venezuely. Hugo Rafael Chávez Frías sa počas svojej kariéry zviezol na vlne protiamerického sentimentu a antiimperializmu, hoci sa jeho prvý pokus o puč skončil fiaskom a zatknutím.
Jeho nástupom sa však začína obdobie takzvanej piatej republiky, pričom jeho predchodca Rafael Caldera vo februári 1999 skončil a Chávez obratom schválil novú ústavu. Tá zmenila aj názov krajiny z Venezuelskej republiky na Venezuelskú bolívarovskú republiku.
Venezuela sa v tom momente stala výkladnou skriňou odporu voči neokonzervatívnej a vojnychtivej politike USA. Chávez vstúpil do panteónu revolucionárov ako spomínaný Bolívar či Ernesto „Che“ Guevara.
Už počas vlády prezidenta Carlosa Andrésa Péreza zažila Venezuela dva pokusy o prevrat, oba v roku 1992. Výsledkom bolo okrem väzenia pre Cháveza tvrdé potieranie ľudských práv vrátane mimosúdnych popráv – tajná služba DISIP údajne zavraždila okolo 40 ľudí.
Aj Chávez sa stal terčom obvinení za „nevyšetrené“ porušenia ľudských práv počas potlačenia pokusov o puč v rokoch 2000 a 2004. Index ľudských práv kontinuálne klesá, tejto téme sa venujú organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch či Freedom House. Posledná menovaná v roku 2008 vyradila krajinu zo zoznamu štátov s reprezentatívnou demokraciou.
V roku 2002 Cháveza nakrátko nahradil Pedro Carmona, jeho vláda však trvala len 47 hodín. To neskôr použil „vodca bolívarovskej revolúcie“ ako zámienku, aby v roku 2009 v ústavnom referende presadil zrušenie obmedzenia počtu volebných období. V dôsledku toho sa stal hlavou štátu štyri razy, hoci to posledné sa skončilo po troch mesiacoch jeho smrťou.
Blahobyt bežných ľudí sa postupne začal scvrkávať, príčinami boli (a sú) najmä zastropovanie cien či limity na export. Napriek rozsiahlym sociálnym programom, ktoré boli kryté príjmami z ropy, životná úroveň Venezuelčanov klesala, čo sa podľa niektorých pozorovateľov odrazilo na slabej podpore Chávezovho nástupcu Nicolása Madura. Ten vo voľbách v roku 2013 získal len 50,6 percenta hlasov.
O necelý rok po Madurovom nástupe zažila Venezuela jedny z najrozsiahlejších študentských protestov, ktorých sa už od začiatku zhostil jeden z opozičných lídrov Leopoldo López. V demonštráciách na jar 2014 vystúpila do popredia aj súčasná líderka opozície María Corina Machadová.
Proti demonštrantom zakročili pololegálne a polovojenské organizácie podporujúce chávistickú vládu, známe ako colectivos. Podobné organizácie v súčasnosti zasahujú v kolumbijskom pohraničí, kde terorizujú miestnych pestovateľov koky a ďalších farmárov.
Reakcia impéria
Spojené štáty uvalili na Venezuelu a jej vybraných predstaviteľov prvé sankcie už v roku 2005. Aj v reakcii na potlačenie protestov v rokoch 2014 a 2017 – tie boli zasa reakciou na rozpustenie opozíciou vedeného parlamentu a vyžiadali si desiatky mŕtvych – schválili vlády Baracka Obamu a Donalda Trumpa sankcie na členov Madurovej vlády a bezpečnostného aparátu.
Prezident Joe Biden v roku 2024 časť sankcií uvoľnil, aby týmto „použitím mäkkej sily“ naviedol Madura na usporiadanie férových prezidentských volieb. Venezuelský vodca voľby údajne sfalšoval a stal sa po tretí raz prezidentom – viaceré západné štáty a Európska únia považujú za víťaza volieb opozičného lídra Edmunda Gonzáleza Urrutiu.
Ešte v roku 2018 pritom po vtedajších voľbách uznala americká vláda za víťaza volieb opozičného lídra menom Juan Guaidó, ktorý po stupňujúcich sa represiách utiekol do susednej Kolumbie. Ani tam už nie je veľmi vítaný, keďže sa po prvý raz stal kolumbijským prezidentom ľavičiar Gustavo Petro.
Súčasná Trumpova administratíva uvalila 25-percentné clo na venezuelskú ropu, ktorej export do USA postupne klesá. Napriek všeobecne známym informáciám o „embargu na venezuelskú ropu“ jej však americké ropné giganty ako Chevron čo Conoco nakupovali desaťtisíce barelov.
Koncom januára tohto roka predstavoval import z Venezuely necelé jedno percento celkového ropného dovozu do Spojených štátov, teda len 228-tisíc barelov denne.
Spomínaný exprezident Carlos Andrés Pérez v roku 1976 znárodnil celý venezuelský ropný priemysel a podriadil ho štátnemu podniku Petróleos de Venezuela (PDVSA). Išlo o inšpiráciu arabskými producentmi, ktorou chceli potrestať štáty podporujúce Izrael v šesťdňovej vojne (jún 1967). Týmto krokom spôsobili v roku 1973 celosvetovú ropnú krízu.
To však viedlo k rapídnemu zníženiu životnej úrovne na Západe, čo len dalo zámienku Spojeným štátom, aby ďalej zasahovali v Južnej Amerike – ktorú vnímajú ako „zadný dvor“ v zmysle Monroeovej doktríny z roku 1823.
Veľmocenské hry
Hlavným importérom venezuelskej ropy je v súčasnosti Čína. Caracas v septembri tohto roka prekonal exportnú hranicu milióna barelov ropy denne – a 84 percent tohto vývozu skončilo v Číne buď priamo, alebo cez tretie strany. Začiatkom novembra sa však vývoz prepadol oproti uvedenému päťročnému maximu v septembri o 26 percent na 808-tisíc barelov denne.
Je teda zjavné, že práve Peking čoraz viac zasahuje do priestoru, ktorý Washington považuje za „svoj“. Vláda Si Ťin-pchinga podobne ako Rusko nielen deklaratórne podporuje Madurov režim, ale aj dbá o to, aby nepadol z dôvodu vnútorného tlaku.
Aj Maduro a jeho vláda sa však hrajú na veľmoc a zasahujú do diania v okolitých štátoch. Ako nedávno priznal bývalý veliteľ vojenskej tajnej služby DGCIM Hugo Carvajal, venezuelská vláda celé roky využívala štátny koncern PDVSA na financovanie ľavicových strán a hnutí v Južnej Amerike – a v niektorých prípadoch aj v Európe.
Argentínsky exprezident Néstor Kirchner s manželkou Christinou, brazílsky Luiz Inácio Lula da Silva, Gustavo Petro z Kolumbie, bolívijský Evo Morales, španielska strana Podemos či talianske Hnutie piatich hviezd – to všetko boli príjemcovia ropných (a zrejme aj drogových) peňazí z Venezuely v priebehu neuveriteľných 15 rokov.
Caracas sa zároveň údajne snaží o destabilizáciu amerického impéria, na čo vraj využíva domáce drogové kartely. Zoskupenia ako Kartel sĺnk (Cartel de los Soles) či Tren de Aragua v januári klasifikoval Trump ako „narkoteroristické“ organizácie – čím nepriateľstvo voči Venezuele pozdvihol na novú úroveň.
Po vzore svojich republikánskych predchodcov – najmä Richarda Nixona, ktorého administratíva dostala do čilského prezidentského úradu Augusta Pinocheta – zároveň povolil Ústrednej spravodajskej službe (CIA) zasahovať na území Venezuely a údajne paktoval s myšlienkou pozemnej invázie do juhoamerickej krajiny.
Začiatkom novembra Trump odmietol úvahy o spomínanej invázii, hoci dodal, že „Madurove dni sú spočítané“. Ešte v auguste pritom zvýšil odmenu za jeho dolapenie na 50 miliónov dolárov.
Carvajal americkým protidrogovým vyšetrovateľom z DEA tvrdil, že spomínané kartely v spolupráci s tajnými službami DGCIM (vojenská) a SEBIN (civilná) pašovali milióny ton kokaínu do Severnej Ameriky. Pravdepodobne tak ide o zdroj nelegálnych príjmov pre vládu v Caracase, ktorý Trumpova administratíva vyhodnotila ako „ohrozenie amerických záujmov“.
Koncom októbra tak padlo za obeť preventívnym akciám už 15 plavidiel a najmenej 61 ľudí, o ktorých USA tvrdia, že boli príslušníci kartelov alebo spriaznení pašeráci. Predstavitelia znepriatelených mocností sa mali stretnúť v decembri na Samite Amerík, ten sa však na rok 2025 odložil na neurčito – hoci jedným z dôvodov bol aj hurikán Melissa, ktorý je podľa meteorológov ničivejší ako Katrina (2005).
Na prístupe Spojených štátov k ich juhoamerickým náprotivkom tak presne vidno, ako rozdielne sa stavajú k lídrom, ktorých považujú za spojencov, a k tým, ktorí v akomkoľvek aspekte medzinárodných vzťahov „kladú odpor“. Trump zatiaľ odmieta inváziu ako možnosť, to sa však môže zmeniť.
Už len samotný fakt, že niekto z Bieleho domu pustil túto správu do médií, znamená, že istá časť administratívy – buď „permanentný Washington“ ako celok, alebo karieristi z Pentagónu – sa na túto možnosť pripravuje.