Spojené štáty od roku 1823 vnímajú západnú pologuľu Zeme ako svoj „zadný dvor“. Na krajiny Južnej Ameriky, ktoré z pohľadu Washingtonu odmietajú spoluprácu, preto vyvíjajú nátlak, čoho najčerstvejším príkladom je práve Venezuela.

Juhoamerické štáty pritom v dejinách oscilovali medzi tvrdo ľavicovými vládami a „pravicovými“ diktatúrami. Až v súčasnosti sa v niektorých z nich dostávajú k moci volení pravicoví prezidenti, predovšetkým v Argentíne a v Ekvádore. Práve Javiera Mileiho a Daniela Nobou považuje prezident USA Donald Trump za svojich spojencov – rovnako ako svetové médiá.

Krvavé kyvadlo dejín

Venezuelská bolívarovská republika nie je výnimkou z tohto pravidla. Po vojne za nezávislosť od Španielska, ktorú viedol generál Simón Bolívar, sa krajina stala časťou väčšieho celku, známeho ako Veľká Kolumbia (Gran Colombia). Generál sa neskôr stal prezidentom bývalého Horného Peru (dnes Bolívia na jeho počesť), vnútorné pnutia však spôsobili rozpad a niekoľkonásobné prekresľovanie hraníc.

Začiatkom 20. storočia nastúpil do prezidentského úradu Juan Vincente Gómez, ktorého vládu ukončila až smrť v roku 1935. Hoci nevládol oficiálne, bol najvyšším vojenským veliteľom a de facto diktátorom, ktorý využíval svojho brata a ďalších ľudí ako bábkových prezidentov.