Ideologický experiment namiesto vedy. Ako sa z medicíny stala platforma pre rodovú ideológiu

V posledných rokoch sa v najprestížnejších lekárskych časopisoch objavilo množstvo článkov o takzvanej rodovej medicíne, teda medicínskom prístupe k ľuďom, ktorí trpia rodovou dysfóriou.

Tieto texty často propagujú hormonálne a chirurgické zásahy ako nevyhnutné a život zachraňujúce postupy, pričom ich nazývajú bezpečnými a odbornými.

Mnohí odborníci však upozorňujú, že ide o tvrdenia, ktoré stoja na veľmi slabej vedeckej pôde. Postupy, ktoré vedú k degenerácii ľudského tela so sebou prinášajú viac zla ako úžitku. Na tento problém dlhodobo upozorňuje viacero recenzovaných štúdií.

Prehľad publikovaný v Springer Nature link konštatoval, že výskum podporujúci terapiu potvrdzujúcu rodovú identitu u mladistvých je „hlboko chybný“ a že úroveň relevancie dôkazov je veľmi nízka. Podobné zistenia priniesli aj ďalšie štúdie, ktoré dospeli k záveru, že neexistujú spoľahlivé údaje o dlhodobých prínosoch hormonálnej či chirurgickej liečby u detí.

Zaujímavé je, že aj správa americkej RAND Corporation často citovaná ako dôkaz o bezpečnosti rodovej medicíny napokon priznáva, že väčšina štúdií je nízkej kvality a výsledky nie sú generalizovateľné.

Napriek tomu sa v médiách a akademických článkoch tieto údaje často interpretujú ako jednoznačne priaznivé a podporujúce medicínske zásahy.

Medzi obranou a mlčaním

Otázka, prečo sa tieto slabé dôkazy prijímajú s takou samozrejmosťou, má viacero vrstiev. Lekárska obec si tradične zakladá na otvorenej korekcii chýb. No práve tu sa podľa niektorých autorov objavuje problém.

Text Censorship of Essential Debate in Gender Medicine Research opisuje, ako pokusy o opravy chybných tvrdení publikovaných v renomovaných časopisoch narážali na mlčanie redakcií alebo na formálne zamietnutia bez zdôvodnenia. Článok tvrdí, že niektoré vedecké inštitúcie odmietajú diskusiu o dôkazoch, ktoré nesedia s predpísanou ideologickou líniou.

O týchto praktikách informoval aj magazín The European Conservative, ten upozorňuje, že pokusy o otvorenú vedeckú diskusiu sú čoraz častejšie potláčané v mene „ochrany menšín“, pričom sa prehliada základný princíp medicínskeho overovania – verifikácia a replikácia výskumu.

Niektoré redakcie podľa nich odmietli uverejniť objektívnu kritiku týkajúcu sa chybných záverov ich článkov. Na opakované žiadosti o opravu chýb odpovedali, že „majú dôveru vo výsledky publikovaných prác“.

Napokon, Ministerstvo zdravotníctva a sociálnych služieb USA vydalo správu, v ktorej potvrdzuje, že množstvo ľudí s pohlavnou dysfóriou trpí aj súbežnými psychiatrickými alebo neurovývojovými poruchami.

Detská psychiatrička Anna Kováčová v rozhovore pre Štandard varovala pred alarmujúcim nárastom detí s vážnymi psychickými ťažkosťami, ktoré siahajú od samovražedných tendencií až po sebapoškodzovanie. Na vine je podľa nej zmena životného štýlu, nefunkčné rodiny, nadužívanie digitálnych technológií a strata hodnôt.

Deti podľa nej často nemajú emočnú oporu, chýba im zmysel života a sú vystavené narastajúcej agresivite v spoločnosti. Rodová dysfória je podľa jej skúseností skôr dôsledkom iných problémov než samostatnou diagnózou. Myslí si, že ak sa myseľ dostane do sporu s biológiou, treba hľadať pravdu v súlade s realitou tela, a teda nemeniť telo, ale liečiť myseľ.

Títo ľudia sú však aj za cenu odopretia na dôkazoch založenej starostlivosti manipulovaní pseudomedicínskymi štúdiami. Takýto prístup, typický skôr pre ideologickú než vedeckú debatu, vyvoláva otázku, či sa medicínske časopisy nestali nástrojom aktivizmu.

Politizácia výskumu

Problém rodovej medicíny nespočíva len v slabosti dôkazov, ale aj v spôsobe, akým sa vedecká téma stala politickým bojiskom. Lancet Regional Health – Americas publikoval analýzu, ktorá upozorňuje na systematické misinterpretácie dôkazov v publikáciách podporujúcich rodovú terapiu.

Autori konštatujú, že dáta o znížení samovražednosti u transmládeže sú často odvodené z malých, nereprezentatívnych vzoriek, bez kontrolných skupín a s krátkym sledovaním samotných pacientov. Viaceré štúdie však dokazujú, že riziko samovraždy u transrodových osôb zostáva vysoké aj po tranzícii.

Napriek týmto upozorneniam sa aktivistické organizácie a časť lekárskej komunity odvolávajú na „konsenzus“, ktorý však nie je vedecký, ale politický. Americká pediatrická akadémia napríklad nariadila novú nezávislú evidenčnú revíziu dát, čo samo osebe naznačuje pochybnosti o predchádzajúcich odporúčaniach.

Tento paradox verejnej podpory a súkromnej skepsy je typickým symptómom inštitucionálneho tlaku. Mnohí výskumníci si uvedomujú, že otvorená kritika rodovej medicíny môže viesť k ostrakizácii, strate grantov či zablokovaniu publikačnej činnosti. Tak sa vytvára prostredie, v ktorom sa namiesto vedy presadzuje ideológia.

V podobe selektívneho recenzovania a publikovania môžeme badať známky vedeckej cenzúry, odmietania korekcií a „tichého vymazávania“ nepohodlných, no za to obsahovo podložených názorov.

V prípade rodovej medicíny to znamená, že nepresné alebo zavádzajúce údaje o skutočnom dianí po chirurgických zákrokoch zostávajú v literatúre bez náležitej opravy. Takéto praktiky podkopávajú dôveru vo vedecký proces.

V súčasnosti sa tak objavuje snaha presadiť „jediný správny prístup“, pričom alternatívy, ako napríklad psychoterapeutická podpora, sú často dehonestované. Takáto polarizácia ničí základný princíp medicíny – predovšetkým neškodiť (primum non nocere).

Kultúrna oslava sebadeštrukcie

Napriek týmto pochybnostiam sa v mainstreamovej kultúre rodová medicína stáva predmetom oslavnej estetizácie.

Príkladom je aktuálna súťaž World Press Photo 2025, kde porota vyzdvihla portrét ženy po dvojstrannej mastektómii, teda odstránení mliečnych žliaz, ktorú absolvovala ako súčasť svojej „tranzície“. Podľa oficiálneho vyhlásenia bola porota „ohromená krásou a silou portrétu“.

Takéto umelecké ocenenia prispievajú k normalizácii praxe, ktorej medicínske prínosy sú prinajmenšom sporné, niekedy až deštruktívne.

Ako napríklad upozorňuje analýza Transition Regret and Detransition: Meanings and Uncertainties, hoci sa ľútosť po tranzícii v odbornej literatúre často uvádza ako zriedkavý jav, reálne údaje sú oveľa odlišnejšie.

Je dokázané, že rastúci počet ľudí zdieľa skúsenosti s ľútosťou, prerušovaním hormonálnej liečby alebo návratom k skutočnému pohlaviu. Detranzícia je pritom často reflexiou toho, že medicínska intervencia nevyriešila hlbšie príčiny úzkosti či traumy.

Telo je dar hodný ochrany

Ak vedecké inštitúcie nedokážu zniesť otvorenú diskusiu, strácajú morálnu autoritu, na ktorej medicína stojí. Ignorovanie korekcií, selektívne publikovanie a politizácia výskumu sú kroky, ktoré oslabujú dôveru verejnosti vo vedu ako takú.

Pre pacientov, osobitne mladých ľudí, to znamená riziko rozhodnutí, ktoré môžu zanechať celoživotné následky. Nie je náhoda, že práve krajiny, ktoré boli priekopníkmi rodovej medicíny, v posledných rokoch výrazne obmedzili jej dostupnosť pre maloletých. Dôvod je prostý – chýbajú presvedčivé dôkazy o jej účinnosti a bezpečnosti.

Ak má mať medicína opäť dôveru verejnosti, musí sa vrátiť k základnému princípu vedeckej pokory. V prípade rodovej medicíny to znamená priznať, že mnohé tvrdenia o jej účinnosti sú hypotézy, nie fakty.

Naše telo má svoju dôstojnosť, je obrazom Boha a chrámom ducha. Ľudské telo je teda darom, ktorý má byť chránený, nie pozmeňovaný podľa subjektívnych pocitov. Medicína, ktorá sa odvracia od tejto zásady, sa mení na ideologický experiment.

Médiá, ktoré takéto zásahy romantizujú, prestávajú byť zrkadlom pravdy, ale stávajú sa nástrojom presviedčania. Nie je nenávisťou, ale láskou k pravde, keď hovoríme „dosť“ praktikám vedúcim k tranzícii.

Zosnulý pápež Benedikt XVI. už v minulosti varoval pred novou filozofiou rodovej identity, ktorá spochybňuje základnú prirodzenosť človeka. Táto filozofia mení chápanie pohlavia z prirodzenej danosti na subjektívnu voľbu.

Ak sa človek odvracia od pravdy o svojom tele, odvracia sa od pravdy o sebe. A civilizácia, ktorá stratí úctu k telu, napokon stratí úctu k životu.