Juhoamerická bašta USA vstáva z popola. No koketovanie s Trumpom nesie riziká

Spojené štáty sa vo väčšine juhoamerických krajín pohybujú na horúcej pôde. Odkedy sa stal v Argentíne prezidentom libertarián Javier Milei a do Bieleho domu zasadol Donald Trump, je Argentína jednou z jasných výnimiek.

Prvý signál prišiel hneď po Trumpovom novembrovom volebnom víťazstve, keď sa Milei stal prvým zahraničným lídrom, ktorý ho navštívil. V priebehu aktuálneho roka sa existencia naozaj priateľskej linky medzi vládnymi garnitúrami oboch štátov zvýraznila.

V apríli, deň po tom, ako sa Argentíne podarilo získať dvadsať miliárd dolárov od Medzinárodného menového fondu v podobe štvorročného úverového programu, navštívil Buenos Aires americký minister financií Scott Bessent. Nešlo o žiadnu dlhšiu pracovnú cestu – letel špecificky vysloviť podporu Spojených štátov Javierovi Mileimu a jeho politike.

A keďže Amerika má v MMF významné slovo, prvotnú neochotu medzinárodného fondu pustiť z rúk financie zrejme nalomili okrem zrušenia kľúčových častí dlhoročných menových obmedzení aj spomínané dobré vzťahy medzi prezidentmi oboch krajín.

Zatiaľ posledný signál americkej podpory prišiel v septembri, teda pomerne krátko pred argentínskymi parlamentnými voľbami. Už tradične hral v prospech úradujúceho prezidenta.

Spojené štáty nakúpili argentínske pesos, aby pribrzdili jeho pád, ktorý trvá už viac ako jeden a pol dekády, a zároveň umožnili tamojšej centrálnej banke prostredníctvom menovej swapovej linky prístup k doláru, a to až do objemu dvadsiatich miliárd.

Pre krajinu, ktorú ešte stále máta dvojciferná inflácia a peniaze dlhodobo strácajú hodnotu, je možnosť nakupovať dolár na devízovom trhu cenným úspechom, ktorý si Milei mohol pred voľbami pripísať na svoje konto.

Prezidentovi tento faktor silného amerického kamaráta, ktorý za ním stojí, pravdepodobne dopomohol k prekvapivému jednoznačnému volebnému víťazstvu. Jeho strana vyhrala dokonca aj v provinciách, ktoré boli dlhodobo baštou ľavicových peronistov.

Hoci Milei stále nemá ani v jednej z komôr argentínskeho parlamentu väčšinu a nevie bez spolupráce presadzovať kľúčové reformy, získal dostatok zákonodarcov na to, aby mohol blokovať rozhadzovačné návrhy z dielne opozície.

Prečo je Argentína podstatná. Alebo ako brániť Číne v rozmachu

Hoci je jasné, že sympatie medzi Mileim a Trumpom sú základom súčasných priateľských vzťahov medzi Argentínou a USA, svetová veľmoc mu nepomáha z nezištných dôvodov. Jej záujmy sú podstatne širšie.

Južná Amerika je mimoriadne bohatá na rôzne suroviny. Najmä tie, ktoré budú v čoraz väčšej miere potrebné pri elektrifikácii dopravy a budovaní solárnych panelov, veterných turbín či najmodernejších čipov. V Brazílii sa nachádzajú veľké ložiská vzácnych zemín, medi či niklu. Na území Čile, Argentíny a Bolívie – v takzvanom lítiovom trojuholníku – ležia najväčšie zásoby tohto kovu na svete.

Viaceré štáty Južnej Ameriky pritom udržiavajú úzke (najmä) obchodné vzťahy s hlavným súperom USA. Sú to práve čínske firmy, ktoré globálne dominujú v ťažobnom sektore a spracovateľskom sektore. Až 90 percent vzácnych zemín spracúvajú čínske spoločnosti. O niečo nižšiu, no stále absolútnu dominanciu ázijského draka je vidieť aj pri lítiu (okolo 60 až 70 percent). To, čo sa v Južnej Amerike vyťaží, spravidla končí v rukách ázijskej veľmoci.

Spojené štáty sa s tým snažia bojovať, keďže sú dnes pri materiáloch potrebných na fungovanie moderných technológií do veľkej miery závislé od Pekingu.

„Čína podpísala rad týchto dravých dohôd označených ako pomoc, v rámci ktorých získala práva na ťažbu nerastných surovín,“ povedal sám Bessent, podľa ktorého je tento trend akýmsi vykorisťovaním Južnej Ameriky a zárukou toho, že „budúce generácie budú chudobné a bez zdrojov“.

Navrhovaným riešením pre Buenos Aires je, samozrejme, spolupráca s USA. Nebude prekvapením, pokiaľ bude silnieť tlak na odklon Argentíny od Číny. Tá je však po Brazílii jej druhým najväčším obchodným partnerom. Otázne je, či si to Milei môže dovoliť.

Mäkká sila hegemóna

Prešli viac ako tri dekády, odkedy harvardský akademik Joseph Nye definoval tri hlavné zložky moci, ktoré robia tú-ktorú krajinu svetovým hegemónom. Okrem vojenskej a ekonomickej sily vyzdvihol aj mäkký kultúrno-inštitucionálny vplyv, pomocou ktorého dokáže presadzovať svoje ciele.

Zdá sa, že práve táto posledná zložka hrá v prípade upevňovania pozície USA v Argentíne prvé husle.

Milei krajinu radikálnym spôsobom vedie v ústrety klasickému západnému kapitalizmu po vzore USA. Menej štátu, menší verejný dlh a prenechanie iniciatív súkromnému sektoru, ktorý má mať čo najlepšie podmienky na rozvoj. Argentínčania, ktorí už mali dosť inflácie a rozhadzovačných sociálnych politík peronistov, túto cestu vďaka vidine amerického blahobytu evidentne chcú.

Odkedy Milei zasadol v Ružovom dome, podarilo sa mu slovami magazínu Economist zrealizovať zrejme „najhlbšie a najrýchlejšie“ výdavkové škrty, ktoré sú také drastické, že „jediným porovnaním“ je Grécko po dlhovej kríze.

Centrálna banka tak nemusela financovať štátny dlh tlačením nových peňazí, vďaka čomu začal rast cien postupne spomaľovať z úrovne siahajúcej k trom stovkám percent na prelome rokov 2023 a 2024 na necelých 32 percent v septembri. Zároveň mohli začať klesať aj úrokové sadzby. To všetko pomáha obnoveniu dôvery zahraničných investorov, a tým zvyšuje potenciál ekonomického rastu.

Výzvy a riziká

Ukončenie štedrých dotácií a podporných sociálnych programov Argentínčanov mimoriadne bolí. Stačí si prečítať niektoré z výpovedí bežných ľudí.

Reformy je preto ťažké politicky prežiť. Prezidenta tie najkomplikovanejšie ešte len čakajú – zjednodušiť daňový systém, liberalizovať pracovný trh, zaviesť plávajúci menový kurz či transformovať dôchodkový systém.

Napriek poklesu životnej úrovne veľká časť ľudí zatiaľ Mileiho podporuje s nádejou na lepšie zajtrajšky. „Trpíme, (...) ale budúci rok sa zrodíme nanovo. Budú investície, budú pracovné miesta,“ cituje francúzsky Le Monde 70-ročnú dôchodkyňu.

Mnoho bude záležať od vzťahov Argentíny s najvýznamnejšími partnermi. Podpora z USA však nie je garantovaná naveky. Nielen preto, že Trump je nevyspytateľný, ale aj pre otázku, čo sa stane, keď sa v USA vymení vládnuca garnitúra.

Nie div, že kritici Mileimu vyčítajú príliš veľkú náklonnosť k Trumpovi. Táto bromanca môže poľahky narušiť vzťahy s budúcimi americkými vládami a priniesť rozkmotrenie s dôležitými obchodnými partnermi. A v konečnom dôsledku nemusí byť v záujme krajiny.

Na druhej strane hrá Milei s kartami, ktoré má na stole. Odmietať príležitosť, ktorú predstavujú „vrúcne“ kontakty v Spojených štátoch, by zrejme nebolo racionálnym krokom. Otázkou do budúcnosti je, ako dobre bude vedieť vykorčuľovať zo situácie, keď sa záujmy Argentíny a USA prestanú zhodovať.