Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo:
„Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.‘ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“ (Lk 15,1-10)
Naozaj, nič nového pod slnkom. Aj Ježiš narážal na delenie „my dobrí a tí druhí zlí“. Tí „dobrí“ mu dokonca vyčítali, že sa nevie správne zaradiť. Podobenstvami o stratenej ovci či drachme takéto delenie od základu odmietol. Ježiš sa nazýva lekárom, ktorý sa nediví, že ľudia sú chorí.
Ťažko znáša, len ak sa nechcú dať liečiť, ak ho odmietajú, ak ho nútia pozerať sa na ich biedu, z ktorej by im tak rád pomohol. Boh má radosť z každého, koho môže prijať do svojho otcovského domu. Nejde mu ani o samotné pokánie, ktoré je len vstupnou bránou. Túži, aby sme mali život a mali ho v hojnosti.
