V skutočnosti bola táto problematika v odborných kruhoch známa, a to nielen v USA, ale aj v Európe. Napríklad francúzsky autor Guillaume Pitron už v roku 2018 napísal publikáciu La guerre des métaux rares (Vojna o vzácne kovy: Skrytá tvár energetickej a digitálnej transformácie).

V knihe, ktorá bola preložená do viac ako desiatich jazykov, opisuje autor predovšetkým strategické záujmy Číny budovať ťažobný a spracovateľský priemysel. Záver bol veľmi krutý pre Európu, keďže Pitron podčiarkol vtedajší nezáujem európskych politikov o túto problematiku.

Museli sme čakať viac ako šesť rokov, kým Európa začala konať. Brusel to robí tak, ako to vie najlepšie. Cestu k riešeniu celého problému vidí v byrokracii. V Európskej únii nadobudol 23. mája 2024 účinnosť zákon s názvom Critical Raw Materials Act (Zákon o kritických surovinách). Jeho cieľom je zabezpečiť, aby EÚ mala prístup k dostatočnému množstvu surovín, ktoré sú kľúčové pre jej ekonomiku, energetiku a obranu.

Podľa údajov z roku 2022 je závislosť EÚ v tejto oblasti pomerne veľká. Z Číny pochádza 86 percent svetovej produkcie vzácnych kovov, pričom Európa dováža 98 percent svojich vzácnych zemín práve odtiaľ. Z Turecka pochádza 93 percent borátov, z Brazílie 85 percent nióbu a Rusko drží 40 percent svetovej produkcie paládia. Je teda dobré, že EÚ si kladie otázku nezávislosti – síce neskoro, ale predsa.

Brusel rozlišuje medzi „kritickými“ a „strategickými“ surovinami. Tie prvé tvoria dlhý zoznam všetkých kovov, ktoré Európa potrebuje a ťažko získava. Tie druhé sú podmnožinou kritických surovín.

Strategické suroviny sú tie dôležité, bez ktorých neexistujú batérie, turbíny ani satelity. Nájdeme tu prvky ako lítium, kobalt, meď, titán alebo vzácne zeminy. Ide presne o 17 prvkov. Tento zoznam však nie je konečný a môže sa podľa potreby rozširovať. Bude to výzva predovšetkým pre bruselských úradníkov, aby tento zoznam udržiavali neustále aktualizovaný.

Projekty zamerané na ťažbu a spracovanie strategických surovín majú podľa európskeho rámca získať prioritu pri povoľovacom konaní, jednoduchší prístup k financovaniu a status projektu vo verejnom záujme.

Tieto zmeny sú krok správnym smerom, otázkou však zostáva, či budú stačiť. Samotné skrátenie povoľovacej lehoty síce môže urýchliť začiatok projektov, ale v kontexte celej prípravy bane predstavuje len malú časť cesty. Od objavu ložiska po spustenie komerčnej ťažby obvykle uplynie desať až pätnásť rokov, niekedy aj viac.

Nerealistické plány podľa vzoru komunistických päťročníc

Tu sa dostávame k nerealistickej časti zákona Critical Raw Materials Act. Ten podľa vzoru komunistických päťročných plánov vyhlasuje aj konkrétne ciele. Plán znie takto: desať percent spotreby strategických surovín by sa malo ťažiť priamo na území Európy, štyridsať percent by malo byť spracovaných alebo rafinovaných v európskych závodoch a štvrtina by mala pochádzať z recyklácie. Zároveň platí, že žiadna jedna tretia krajina nesmie pokrývať viac ako 65 percent dovozu ktorejkoľvek strategickej suroviny.

Cieľ obmedziť závislosť od jednej krajiny na menej ako 65 percent znie dobre v politickom dokumente, ale svet vzácnych kovov je oveľa koncentrovanejší, ako Brusel pripúšťa. Pri väčšine surovín existujú dvaja až traja veľkí hráči, pričom Čína dominuje nielen ťažbe, ale aj spracovaniu.

Dobrým príkladom je napríklad grafit. Takmer 100 percent rafinovaného grafitu používaného v batériách pochádza z Číny. Dostať toto číslo pod 65 percent v roku 2030 je viac ako utópia. Diverzifikácia je teda strategicky nevyhnutná, avšak fyzicky a ekonomicky sotva uskutočniteľná v časovom horizonte, ktorý si EÚ stanovila.

Cínovec dominuje zásobám lítia

Počítať s tým, že úradníci z Bruselu vyriešia praktické a technické ťažkosti tejto problematiky, je pomerne naivné. Európa síce nemá všetky strategické suroviny na svojom území, ale nie je z geologického hľadiska prázdnou mapou.

Starý kontinent má potvrdené zásoby lítia, vzácnych zemín, volfrámu i cínu, teda kovov kľúčových pre zelenú transformáciu.

Najväčším európskym ložiskom lítia je Cínovec v Česku. Odhaduje sa, že sa tu nachádza viac ako sedem miliónov ton ekvivalentu uhličitanu lítneho. Ložisko má potenciál pokryť značnú časť európskeho dopytu po batériách. Významné zásoby sa nachádzajú aj v Mina do Barroso v Portugalsku. Tretím kľúčovým projektom je Keliber vo Fínsku, kde už prebieha výstavba bane aj spracovateľského závodu.

Typickým príkladom toho, aká dlhá cesta vedie od prieskumu až k realizácii, môže byť český Cínovec. Už v roku 2008 tam robili prvé geologické prieskumy. V roku 2014 austrálska spoločnosť European Metals Holdings získala povolenie na ďalšie hlbšie prieskumy.

Následne vypukla kauza lítium v roku 2017. Vtedajšia opozičná strana ANO kritizovala českú vládu, že predala národné bohatstvo do zahraničia. Následne vláda zapojila do celého projektu pološtátny energetický gigant ČEZ. Tento rok projekt dostal vďaka Critical Raw Materials Act označenie strategický. Aj napriek tejto pomoci sa však prvého vyťaženého lítia dočká Česká republika medzi rokmi 2028 až 2030.

Rozhodnutie Francúzska stavať jadrové elektrárne bolo aktom odvahy, nie administrácie. Európa dnes potrebuje to isté: viac odvahy ako smerníc. Inak jej budúcnosť opäť vyťaží niekto iný.