Účastníci moderných tribún „boja za slobodu“ zavše zdôrazňovali paralely s Novembrom 1989.

Aj preto v pondelok na bratislavskej tribúne vystúpil popradský študent s prezývkou Muro, ktorý odštartoval „kriedovú revolúciu“. „Pravda napísaná kriedou na chodník má stále väčšiu váhu ako lži z Úradu vlády,“ prihovoril sa davu za jasavého potlesku. Vieme, ako vyzerala tá „pravda“, ktorú Muro napísal na chodník.

Keďže Muro mal byť na tej modernej tribúne zrejme niečo ako nový mladý Ivan Hoffman, prišiel s gitarou a zaspieval vlastnú pieseň. „Možno sú tu už o rok, pokiaľ budeš držať hubu a krok,“ zanôtil. „Sľúbili sme si lásku“ tak na modernej novembrovej tribúne vystriedalo „Napíš pravdu, kým ťa za ňu nik s obuškom nezbije“.

Pripomeňme, že Muro sa svojím hanlivým nápisom (pred školou!) dopustil priestupku, za ktorý dostal pokutu. Minimálne túto okolnosť žiaden slovutný právnik nespochybnil, progresívne médiá ju však neradi pripomínajú.  

Sám pritom nedokázal pri početných novinových rozhovoroch sformulovať žiaden politický názor. Existuje mnoho dôvodov, prečo by dnes mládež mala protestovať proti Ficovi. Napríklad pre jeho pochabé výroky o dejinách.

Muro sa nestal reprezentantom mládeže. Stal sa len výrečným symbolom tej vulgárnejšej a primitívnejšej časti mládeže, ktorá je aktuálne proti Ficovi. Síce nevie prečo, ale zato vie, že je to dnes skrátka cool.

„Jedno gesto vzdoru je silnejšie než desať nenávistných tlačoviek z Úradu vlády,“ povedal na margo Mura následne opozičný líder Michal Šimečka.

V tomto kontexte odporúčam do pozornosti list skupiny signatárov okolo Vladimíra Palka a Ivana Hoffmana k 17. novembru, ktorý sformulovali ako výzvu spomenúť si, o čo vlastne na novembrových tribúnach išlo. A ako práve tí ľudia, ktorí tu dnes organizujú „Novembre“, dnes v mnohých podstatných bodoch reprezentujú skôr opačnú stranu vtedajšej barikády.

Opozičná pretvárka a extrémistická rétorika

Na tribúne vystúpila aj Iveta Radičová. „Politici majú ovládať spravovanie vecí verejných. A keď to nevedia, tak nech idú preč,“ vyhlásila expremiérka, ktorá pred trinástimi rokmi svojou nekompetentnosťou spôsobila pád vlády, odštartovala kolaps pravice a nástup minimálne dekády Roberta Fica, ktorý dnes môže vládnuť aj vďaka tomu, že nemá dôstojného súpera.

Líder „Demokratov“ Jaroslav Naď počas opozičnej časti protestu varoval, že premiér dnes útočí na slobodu a médiá. Bol to pritom práve Naď, ktorý ako minister obrany zneužil vojenské spravodajstvo a fakticky odštartoval vypnutie viacerých médií, ktoré NBÚ zlikvidovalo bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia, čo je v právnom demokratickom štáte bezprecedentná situácia. 

„Je načase vykúriť z našej vlasti všetkých komunistov, eštebákov, rusofilných kolaborantov a ich pohrobkov,“ vykríkol. Vieme, koho tým Naď myslí.

Myslí tým polovicu krajiny, ktorá síce z veľkej časti nepodporuje ruskú agresiu na Ukrajine, ale nezdieľa ani Naďovu slaboduchú propagandu o tom, ako každý, kto upozorňuje na vážne zlyhania západnej politiky, sa bez zdôvodnenia stáva nepriateľom štátu.

Naď nedávno predstavil program, s ktorým sa jeho strana chce stať súčasťou novej vlády. Avizuje, že v mene skoncovania s „proruskými kolaborantami“ budú prenasledovaní všetci s nesprávnymi názormi. Naď sľúbil prísne bezpečnostné previerky a „tvrdé opatrenia, ktoré vyčistia našu krajinu od ruských kolaborantov“.

Organizácie s nesprávnymi názormi musia byť nielen zakázané, ale ich lídri dokonca „postavení pred spravodlivosť“. Jeho kolega od „Demokratov“ Ľubomír Galko programové tézy svojho predsedu rozvinul ešte obšírnejšie, keďže Naďove myšlienky pokladá „len za minimum“: „Hnať pred spravodlivosť“ vraj treba všetkých členov proruských extrémistických spolkov, nielen ich lídrov. Ani vypnutie dezinformačných webov nie je postačujúci krok. „Tých, čo šírili alebo budú šíriť dezinformácie a hoaxy, treba ,zavrieť do basy‘.“

Galko svoj status ukončil týmito slovami: „Poriadok spravíme! Tvrdo, nekompromisne a už navždy!“

Extrémistické kruhy okolo Naďa a Demokratov v minulosti za proruských trolov označovali kadekoho. V zásade takto označujú polovicu krajiny. Na Slovensku totiž stále žijú ľudia, ktorí nenaleteli propagande a nechcú svoju krajinu zaťahovať do cudzej vojny, ničiť si vlastnú ekonomiku na príkaz cudzích mocností a už vôbec nechcú krvácať v cudzích geopolitických konfliktoch.

Tento názor má polovica krajiny a nie je to preto, že by boli proruskí.

November, to sme my proti vám!

Mimochodom, spolu s opozíciou pondelkový protest organizovala iniciatíva Mier Ukrajine, ktorá nedávno šírila konšpirácie o tom, ako je opozičný poslanec Marek Krajčí „prepojený na ruské kruhy“, čo je „hrozivým signálom“, že sa z členského štátu EÚ stále viac mení na ruskú guberniu.

Opozičné strany, ktoré si v pondelok sprivatizovali odkaz Novembra na Námestí slobody, pritom politicky nereprezentujú ani polovicu krajiny.

V iných mestách totiž naprotiveň podobné mítingy organizoval Igor Matovič, pričom s jeho hnutím odmietli spoluprácu – hoci bez neho nedokážu koaličné strany podľa takmer všetkých prieskumov poraziť vo voľbách.

Tieto dve časti opozície spolu reprezentujú polovicu krajiny, no demonštratívne nechcú spolupracovať a tvária sa pritom, že November patrí im.