Príručka urputne bojuje proti vrodenému generickému maskulínu v slovenskom jazyku, proti takzvaným rodovým stereotypom a taktiež nabáda na spoluprácu s organizáciami, ktoré podporujú LGBT komunity.

V skratke, má za úlohu slúžiť ako trúba gender ideológie v akademickom prostredí.

Feministická pedagogika rodovo citlivej výchovy

Hneď v úvode predstavuje inkluzívne vzdelávanie ako produkt feministickej pedagogiky, ktorá zdôrazňuje potrebu rodovo citlivej výchovy. Autori poukazujú, že na Slovensku, bohužiaľ, (pre nás našťastie) nejde o zaužívanú prax.

Text sa odvoláva na prieskum o mentálnom zdraví LGBT osôb v Česku a na Slovensku, pričom tvrdí, že vysoké percento z nich sa nachádzalo vo vysokom riziku depresie. Na to nadväzuje výzva pre univerzitné prostredie, aby bolo otvorené a prijímajúce voči všetkým identitám.

Samotná depresia je komplexný jav ovplyvnený množstvom faktorov, no v texte je automaticky pripísaná „neakceptujúcemu prostrediu“. Z toho sa potom umelo odvodzuje povinnosť univerzít prijať všetky formy identít a vytvoriť dojem, že práve akademická pôda nesie hlavnú zodpovednosť za psychický stav jednotlivca.

Ak je však človek nespokojný so svojou identitou, trpí pohlavnou dysfóriou alebo trpí depresiou, tak ho nevylieči otvorené prostredie, ale psychológ. Aj v prípade tejto príručky sa prejavuje snaha presadiť „jediný správny prístup“, pričom alternatívy akoby neexistovali.

Detská psychiatrička Anna Kováčová v rozhovore už v minulosti pre Štandard potvrdila, že ak sa myseľ dostane do sporu s biológiou, treba hľadať pravdu v súlade s realitou tela, a teda nemeniť telo, ale liečiť myseľ.

Odhalenie rodových stereotypov a moralizujúce nálepky

Príručka si v ďalšej kapitole kladie za cieľ systematicky odhaľovať rodové predsudky a stereotypy. Pomocou definície Joan Wallach Scottovej prepája údajné stereotypy so sexizmom, rasizmom či homofóbiou.

Tieto pojmy sú už celé roky používané ako ideologické kladivá. Za týmito slovami sa môže skrývať všeličo, no vo svete, kde bývajú tradičné rodiny označované za pravicovo extrémistické, si vieme domyslieť, čo tým chcel básnik povedať.

Keď sa akýkoľvek nesúhlas zametie pod koberec slovami ako „sexizmus“, „rasizmus“ či „homofóbia“, nejde už o odbornú analýzu, ale o moralizujúcu nálepku, ktorá má oponenta umlčať skôr, než stihne vôbec vysloviť vlastný argument.

Delegitimizujúci nástroj

Takéto prepojenie údajne problematických „stereotypov“ s najťažšími spoločenskými zločinmi je účelové a slúži ako nástroj na delegitimizáciu všetkých, ktorí stále uznávajú prirodzený poriadok a tradičné rozdiely medzi pohlaviami.

Ako študent vysokej školy som však za moje doterajšie štúdium nezaznamenal prejavy, ktoré by naznačovali, že by na akademickej pôde dochádzalo ku kategorizovaniu študentov na základe jedného z dvoch pohlaví či na základe stereotypov, ktoré prezentuje príručka.

Ich snaha o vytvorenie „demokratickej akademickej kultúry a priestoru otvoreného pluralite názorov“ je v tomto prípade prinajmenšom úsmevná. Ak je niekto proti alebo má iný názor, tak končí ich tolerancia a nastupujú útoky do rasistov či homofóbov.

Genderovo senzitívna pedagogická prax

Sociologička Lucia Jarkovská v príručke píše, že „základom pre genderovo senzitívnu pedagogickú prax je uznanie toho, že na gender záleží“.

Pod týmto pojmom sa v počiatkoch myslelo biologické pohlavie, no dnes je príkladom znásilňovania terminológie a predkladania predpísaného názoru.

Ten sa odvoláva na údajnú diskrimináciu žien a snaží sa vytvoriť povinné kvóty pre zamestnávateľov či rovnaké platové podmienky aj v zamestnaniach, v ktorých je potrebný väčší fyzický výkon. Je zrejmé, že vďaka zdatnejšej telesnej schránke sú v takých zamestnaniach produktívnejší muži.

Ak však dôjde k rovnakému platu, začína to nie len pripomínať komunizmus, ale dochádza aj k diskriminácii mužov. Pod zástavou gender ideológie sa teda presadzujú kvóty, nivelizácia pracovných podmienok a tlak na rovnaké výsledky tam, kde rovnaké predpoklady jednoducho neexistujú.

Neutralizácia jazyka

Plátok publikovaný bratislavskou univerzitou sa taktiež snaží docieliť rodovú neutralizáciu slovenčiny.

Oblúkom sa tak vraciame k feminizácii, tentoraz nášho rodného jazyka. Dokonca príručka žiada, aby vysokoškolské prostredie umožnilo, aby sa každá osoba mohla identifikovať s oslovením, ktoré zodpovedá jej rodovej identite, a aby toto oslovenie okolie rešpektovalo.

Ak už sa však takýto jedinec rozhodne, ako sa vlastne identifikuje, je náročné toto oslovenie rešpektovať. Ťažko sa totiž rešpektuje zámeno toho, kto nedokáže rešpektovať ani matku prírodu, ani biológiu či Božie zákony.

V praxi to znamená, že generické maskulínum nahrádza rodovo špecifickými pomenovaniami ako študenti a študentky, v niektorých prípadoch sa používa rovno názov študentstvo. Takýto slovník nápadito pripomína komunikáciu Progresívneho Slovenska.

Rodovo citlivý jazyk naráža na viacero zásadných problémov. Ide o jazykový konštrukt, ktorý je v rozpore so spisovnou slovenčinou, vytvára nelogické výrazy a zbytočne ochudobňuje jazyk.

Generické maskulínum je v slovenčine prirodzeným jazykom a má oporu aj v stanovisku Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. Navyše, v jazyku existujú aj generické feminína a neutrá, ktoré jasne dokazujú, že gramatický rod nie je viazaný na biologické pohlavie.

Jazyková korektnosť nemá nahrádzať prirodzený vývoj jazyka a ide skôr o ideologický zásah než jazykovú potrebu.

Ideológia namiesto vzdelávania

Na ďalších stranách príručky sa dozvieme, že na úspešné manipulovanie študentov prostredníctvom akademického prostredia treba pri výučbe so žiakmi analyzovať texty, diela či iné produkty (literárne, filozofické, historické, umelecké, vedecko-technické) so zapojením rodovej perspektívy.

Taktiež prezentujú spoluprácu s organizáciami podporujúcimi LGBT komunitu ako príklad dobrej inkluzívnej praxe.

Na prvý pohľad môže ísť o banálne metodické odporúčania, no v skutočnosti ide o systémové vnášanie ideologickej optiky do všetkých oblastí vzdelávania. Ak sa totiž od pedagóga očakáva, že bude každý text či historickú udalosť interpretovať „so zapojením rodovej perspektívy“, nejde už o rozvoj kritického myslenia, ale o podsúvanie jedného ideového rámca ako všeobecne platného.

Budovanie ideologicky konformného človeka

Namiesto objektívneho poznania minulosti alebo literárnej hodnoty diela sa pozornosť presúva na hľadanie rodových konštruktov a údajných nerovností, ktoré majú žiaci povinne „správne“ identifikovať. Takýto postup nevedie k formovaniu samostatne uvažujúcej osobnosti, ale k budovaniu ideologicky konformného človeka, ktorý sa naučí reprodukovať požadované odpovede.

Rovnako problematické je aj uvádzanie spolupráce s organizáciami propagujúcimi LGBT agendu ako vzorovej inkluzívnej praxe. Škola má byť miestom, kde sa žiaci učia rešpektu k druhým, ale nie miestom, kde sa propagujú svetonázorové iniciatívy, ktoré stoja v jasnom rozpore s hodnotami väčšiny rodičov.

Úlohou vzdelávacieho systému nie je presviedčať žiakov o správnosti konkrétnych spoločenských doktrín, ale poskytovať im kvalitné poznanie, zdravé hodnotové ukotvenie a priestor na diskusiu bez predpísaných záverov.

Škola ako ideologické laboratórium

Záverečná časť príručky sa venuje téme vzdelávacích materiálov a ich údajnej úlohe pri formovaní „inkluzívneho“ akademického priestoru. Autori tvrdia, že tradičné materiály vraj odrážajú dominanciu istých perspektív, zatiaľ čo zanedbávajú hlasy rôznorodých rodových identít.

Zároveň vyzývajú pedagógov, aby starostlivo sledovali, kto texty píše, aké identity reprezentujú a či sa témy týkajúce sa rodu nachádzajú mimo „problémových kontextov“.

Rodovo inkluzívne vzdelávanie sa tak podľa nich nezaobíde bez vedomej selekcie a úprav materiálov, čím sa tradičné vzdelávanie paradoxne stáva podozrivým už len preto, že sa opiera o historicky overené pramene. Názor tak môže byť cenzurovaný len preto, aby niekoho neurazil.

Škola nemá byť ideologickým laboratóriom, v ktorom sa staré texty prepisujú len preto, že neodrážajú moderné identitárne konštrukty.

Úlohou vzdelávacích materiálov je sprostredkovať poznanie, nie prispôsobovať dejiny či literatúru novodobým ideologickým požiadavkám. Pojem „diverzifikácie materiálov“ sa následne môže stať nátlakom na preferovanie diel, ktoré majú ideologickú hodnotu, nie odbornú či umeleckú.

Rodovo inkluzívne hodnotenie podľa autorov nesmie len merať výkon, ale má zohľadňovať identitu, individuálny progres, pocit bezpečia či atmosféru. Hoci podpora študentov je nepochybne dôležitá, v akademickom prostredí platí, že hodnotenie má byť objektívne, merateľné a spravodlivé, nie prispôsobované subjektívnym identitárnym faktorom.

Ak sa hodnotenie začne riadiť ideologickými preferenciami, nie výkonom, stráca sa spravodlivosť. Je potrebné snažiť sa o zachovanie meritokratického princípu, teda odmeniť na základe osobitných zásluh a výkonu jednotlivca, nie z dôvodu sociálnych faktorov, zavádzania krivej rovnosti, ktoré sú s ním spojené. Ak bude zo vzdelávania vylúčený, môžeme očakávať stratu motivácie študentov a zánik spravodlivej súťaže.

Navyše sa tým vytvára prostredie, v ktorom sa študent učí, že výsledok nezávisí od úsilia, ale od identity. Takýto prístup nie je inkluzívny, ale nespravodlivý a v konečnom dôsledku škodí všetkým.

Stojme na strane zdravého rozumu

Rodovo inkluzívna príručka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského sa tak napokon ukazuje nie ako snaha o skvalitnenie vzdelávania, ale ako projekt, ktorý chce univerzity pretvoriť na nástroje kultúrnej prestavby.

Pod rúškom „rozmanitosti“ a „rovnosti“ sa v skutočnosti presadzuje ideológia, ktorá relativizuje prirodzený poriadok, spochybňuje biológiu a prepisuje jazyk aj akademické štandardy. Namiesto hľadania pravdy ponúka konštrukty, namiesto diskusie vnucuje jediné správne odpovede.

Akademická pôda však nemá vychovávať aktivistov, ale mysliteľov, nemá formovať identitárne cítenie, ale charakter, disciplínu a schopnosť rozlišovať medzi faktom a názorom.

V čase, keď sa od univerzít očakáva intelektuálna poctivosť a obrana slobody bádania, je nebezpečné podriadiť výučbu trendom, ktoré odmietajú realitu a dlhoročnú múdrosť civilizácie.

Práve preto je dôležité, aby sa ozývali hlasy, aj tie akademické, ktoré stoja na strane pravdy, múdrosti, zdravého rozumu a prirodzených hodnôt skôr, než bude neskoro.