Nový mierový plán oproti poslednému návrhu opäť zvýhodňuje Rusko. Prečo je to dobrá správa

Ukrajinský poslanec Olexij Hončarenko vo štvrtok večer zverejnil 28 bodov najnovšieho mierového plánu z dielne Spojených štátov. Kyjev bol pri príprave opäť na bočnej koľaji. Informácie z dostupných zdrojov naznačujú, že názory si medzi sebou vymieňali iba dve veľmoci.

Plán sa v mnohom nelíši od konceptu, ktorý vzišiel z augustových rokovaní Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom na Aljaške.

Zatiaľ čo sa naposledy, keď sa skloňovala možnosť samitu Trump-Putin v Budapešti, hovorilo o zmrazení súčasnej frontovej línie ako východiskovej pozície Západu a Ukrajiny, nový plán opäť de facto prisudzuje Krym, dobyté územia v Záporoží a Chersone, ako aj celý Donbas (teda Doneck a Luhansk) Rusku [aj tie časti, ktoré kontroluje Ukrajina – išlo by o demilitarizovanú zónu pod správou Moskvy, poznámka redaktora].

Okrem toho jasne akceptuje aj ďalšie ruské výhrady a požiadavky – urýchlené voľby na Ukrajine, zrieknutie sa členstva v NATO, vylúčenie prítomnosti spojeneckých vojsk na ukrajinskom území, obmedzenie armády na 600-tisíc príslušníkov.

Obsahuje viacero bodov, s ktorými Kyjev dlhodobo nesúhlasí. Časť politických špičiek sa už ku konkrétnym bodom jasne vyjadrila, že sú za červenou čiarou.

Rovnako k plánu pristupujú aj lídri v Európe, odkiaľ zaznieva, že by šlo v podstate o kapituláciu Ukrajiny. Predostreté body musia byť podľa nich len štartovacou čiarou pre ďalšie rokovania za účasti Kyjeva aj lídrov starého kontinentu. Ukrajina má mať kľúčové slovo.

Médiá plán medzitým interpretujú ako opätovný posun smerom k vyhoveniu (podľa kritika maximalistických) ruských požiadaviek, ktoré vyšli navonok po stretnutí Putina a Trumpa na Aljaške.

Majú pravdu. No hoci sa na túto nespravodlivosť môžeme v duchu aj nahlas sťažovať, treba jasne pragmaticky konštatovať, že tento posun je vzhľadom na mocenskú realitu nutný, ba aj vítaný.

Aby bolo jasné, Rusko nemá právo na žiadne ukrajinské územie. V ideálnom svete by malo opustiť každý kút okupovaného územia. Lenže v takom nežijeme.

Kyjev so spojencami za chrbtom momentálne ťahá za kratší koniec povrazu. Ťažko si predstaviť, že by čokoľvek, okrem priameho zapojenia spojeneckých jednotiek do (svetovej) vojny, zmenilo tento trend.

Ruská armáda už utiahla slučku okolo Pokrovsku a Myrnohradu. Jedno mesto už de facto padlo, o čom svedčia aj rôzne zverejnené zábery. Čochvíľa bude musieť kapitulovať aj to druhé, v ktorom sa obrancovia už nedokážu dostať k novým zásobám a sú takmer úplne odrezaní.

Aglomerácia pritom bola významným ukrajinským uzlom a zároveň súčasťou najlepšie opevnenej obrannej línie. Hoci sa za ňou nachádzajú ďalšie, ruské sily si jej dobytím otvárajú dvere k rýchlejšiemu postupu do viacerých nižšie položených oblastí – najmä do Záporožskej oblasti, ale aj smerom ku Kramatorsku a Sloviansku a plnej kontrole Donbasu.

Ruský postup nie je ktovieako rýchly. V tomto roku dobyla Moskva okolo päťtisíc štvorcových kilometrov územia. Teda o niečo menej, ako Ukrajinci stále kontrolujú na Donbase.

Či pôjde o mesiace alebo roky, nič nenasvedčuje tomu, že by sa mala situácia na bojisku otočiť a Rusi mali prestať postupovať.

Ekonomická situácia v Rusku postupne začína nahrávať mieru. Efekt vojenského fiškálneho stimulu takmer vyprchal. No ani ďalšie sankcie, ako sú tie voči Lukoilu a Rosnefti, neprinesú pád ruskej ekonomiky. Budú hrýzť, ale trend nezmenia. A ak budú USA tlačiť na pílu príliš (tak ako pri Indii), budú riskovať výrazné zhoršenie vzťahov s globálnym Juhom a jeho príklon k Číne a Rusku.

Ukrajina tak nemá na čo čakať.

Držme jej palce, aby vyrokovala najlepší možný kompromis.

Ten však bude stále musieť rešpektovať podmienky silnejšieho. S dohodou bude musieť byť spokojné najmä Rusko. Inak žiadna nebude a Donbas skončí aj tak v rukách Moskvy. Len s rozdielom tisícov mŕtvych a desaťtisícov smútiacich pozostalých na oboch stranách.

Dobrou správou je, že aj keď z Ukrajiny počuť hlasy, ktoré najnovší návrh odmietajú, objavujú sa aj signály, ktoré naznačujú, že Kyjev postupne akceptuje realitu. Prvou lastovičkou bola už minulomesačná správa, že je ochotný pripustiť zmrazenie hraníc podľa súčasnej frontovej línie.

Noviny Financial Times navyše v uplynulých hodinách uviedli, že ukrajinský prezident sa vo štvrtok stretol s americkou vojenskou delegáciou, ktorú viedol tajomník rezortu obrany Daniel Driscoll, aby diskutovali o mierovom pláne.

Hovorca americkej armády potom novinárom v Kyjeve povedal, že Driscoll a Volodymyr Zelenskyj „sa dohodli na agresívnom časovom harmonograme podpísania“ mierového plánu, pričom najskôr by šlo o „dohodu medzi USA a Ukrajinou“, ktorá by však zohľadnila viacero ruských požiadaviek – aj záväzok nevstúpenia Ukrajiny do NATO alebo zákaz umiestňovania spojeneckých síl na jej území. Formuláciu o agresívnom harmonograme podpisu má podľa denníka Washington Post potvrdzovať aj Julia Davisová, chargé d’affaires veľvyslanectva USA na Ukrajine.

Samozrejme, za istou ochotou prezidenta môžu stáť aj nedávne správy o korupcii, ktorá siaha k jeho najbližším spolupracovníkom. Zelenského stolička je vratká a Donald Trump je neúprosný vyjednávač. No aj tak ide o dobré správy.

Iste, cesta k mieru bude ešte tŕnistá. Zrejme najdlhšie bude trvať diplomatický boj o zvyšky Donbasu, ktoré kontroluje Ukrajina. No ani otázka právneho statusu území nemusí byť uzatvorená. Bude nutné rozvinúť aj bezpečnostné garancie pre Ukrajinu, ktoré sú zatiaľ formulované dosť vágne.

Šance na uzavretie mieru do 27. novembra (v USA Deň vďakyvzdania), čo je dátum, na ktorý tlačí americký prezident, teda nie sú veľké. Napriek tomu sme k nemu opäť o čosi bližšie.